Poézia plebejskej krvi

223

Plebejská krv spod čergovského pohoria sa vyliala z úzkeho koryta našej poézie a vtrhla ako cunami do ľudskej mizérie, v ktorej sa nachádzame v súčasnosti. Strhla mosty prázdnych poetizmov, zaplavila cesty a prevalila sa cez ich rozpadajúce sa príbytky. Posunula horizonty opravdivej poetiky a zdvihla zástavu poézie nad naše nebeské výšiny. Tak by bolo možné vysloviť najvšeobecnejší pohľad a charakterizovať zbierku poézie Michala Záletu Pamäť dvora, ktorou sa predstavil našej kultúrnej verejnosti a ktorého sme doteraz poznali skôr ako prozaika.

Kto sa dopátra tých spodných prúdov plebejskej krvi, ktorá sa valí srdcom básnika hlboko ponoreného do bytia, do pamäti rodiska, domoviny?! To srdce, ktoré sa ocitlo na pokraji kolapsu pod dobovým marazmom a bezohľadným egoizmom. To doráňané plebejské srdce básnika vystrieklo poetický gejzír nepredajnej a nepoddajnej plebejskej krvi s reflexiou úpadku a nezmyselných ideí valiacich sa na človeka z falošných reklám. Krváca z obáv, aby nás falošný svet virtuálnej reality celkom nepohltil. No je to aj srdce plné nádejí opretých o „pamäť dvora“, o jeho hodnoty, ktoré po stáročia, ba tisícročia formovali predkovia a s nesmiernou láskou opatrovali pramatere a od kolísky vyspevovali novým generáciám ako odkaz, ktorý opatrovali naši predkovia od dávnej minulosti, od našich prvopočiatkov. Je to nádej na krajšiu budúcnosť, v akú verili celé predchádzajúce generácie – napriek nežičlivosti.

Básnikovo srdce krváca, pretože hodnoty našich predkov sa nečakane zosypali a zmenili na prach, do ktorého nežičlivosť sype jedovaté prísady. Krváca z obavy, aby nás infikovaná jedovatosť celkom nepohltila a neprekryla „pamäť dvora“ s celou našou minulosťou, s generáciami predkov a ich úsilím, vynaloženým napriek nebezpečenstvám, ktoré im hrozili, aby uchovali vlastnú identitu a jej kontinuitu. To nie sú len subjektívne pocity básnika s plebejskou krvou a srdcom, ale realita plebejského národa.

„Pamäť dvora“ je básnikova istota, že nebezpečenstvo pominie a nádeje sa vrátia – a nezostanú len nádejami, ale sa stanú realitou plebejského národa tak, ako sa na chvíľu objavili, ale veľmi skoro sa rozbili o neobyčajný marazmus doby, ktorý je plebejským hodnotám nežičlivý a cudzí. Nič však nie je večné, zlo malo navrch vždy iba dočasu a pravda a spravodlivosť znova nadobudli prevahu a zaujali svoje miesto v človečenstve aj u plebejských národov, s plebejským srdcom a plebejskou krvou. Je to aj nezlomná viera v človeka.

Jeho poetický jazyk zurčí a spieva ako priezračná voda vo vysokohorských bystrinách. Dotýka sa riečnych skalísk, ktoré mu natŕčajú svoje doráňané obliny i hrany na pohladenie, a obnažuje ich žulovú pamäť.

Zbierka je rozdelená do troch časti bez osobitných názvov, označených iba číslami. V prvej časti významovým odkazom je báseň Plebejská krv. Plebejská krv je žula, do ktorej nežičlivci a „táraji“ rúbu až „do uzlín“ v nádejí, že z nej „vyšumí vzdor a život“ a „že ostane len pokora“. Ale plebejská krv – tá „vzoprie sa vrtošivým riekam“, tá nezrádza, „neriedi“ sa. „Plebejská krv je ľudský vesmír / a chráni ho nad útesmi / pred pádmi a besmi“, je „krvou ľudských dejín, / ich oceánov i pevnín“. V nej vidí básnik nádej aj pre budúcnosť.

Druhým základným motívom je čas, i čas ako ľudský vek. Ten náš čas a ľudský vek sú ako voda, ktorá sa skôr alebo neskôr odparí. Čas však na jednej strane nemeria každému rovnako, aj keď na rozdiel od dažďa čas prší neprestajne, akosi „tajne“ „v nás“. Čas však neprší ako dážď na úrodné polia ani nevytvára „kaluže“. Preniká k nám štrbinou bytia a duní v dutine nadčasového bytia, v univerze plnom tajomných a záhadných záhybov a priepastí utkaných z nebeských výšin. Čas sa končí v nadčasovom bytí, ktoré je hrobom, v ktorom končia všetky nenávisti a rozdiely. Pre nikoho nemá nijaké výnimky.

V prípade ostatných básní sa treba ponoriť do prúdu myšlienkového sveta človeka, autor preniká do jeho sklamaní, odľudšťovania i nádejí v zápase o ľudský rozmer sveta i seba aj cez úsmev či pieseň, ktorá je depešou o stave rodu i sveta a vracia nás do dejín. Je aj protestom proti zmene prirodzenosti človeka, ktorú sa usilujú presadiť do života satanskí sluhovia a celkom ho odľudštiť, proti možnosti jeho programovania, aby robil len to, na čo bude naprogramovaný. Je aj protestom proti súčasným teroristickým výstrelkom. Nenávisť a neznášanlivosť presahuje únosnosť Zeme, ktorá na to už ani „hľadieť nevládze“ a najradšej by ich spálila „v krematóriu svojich vlastných pecí“ práve pre tú neznášanlivosť.

Teda aj Zem je podľa Záletu chvíľami bezradná. Ak by totiž naplnila svoje varovania, ostala by – bez človeka. Autor smutne konštatuje, že „ľudí je viacej ako kvetov“, „len človeka nieto“, pretože sa vytratila ľudskosť. Hľadá človeka, „čo vie sa smiať i nariekať“, čo vie „nosiť v sebe osud ľudí ako svoj vlastný“. A nachádza ho, hoci uzimeného a utajeného. Ďalšie básne v tejto časti vyjadrujú rozličné subjektívne pocitové zázemie básnika (o Mesiaci, o slove, o smäde po milovanej žene, o čertoch, čertovinách i diabloch v nás ľuďoch, v človeku a i.).

Druhá časť zbierky ústredne nadväzuje najmä na báseň Plebejská krv. Jej témou a motívmi sú ľudia nepokrivených ľudských hodnôt, čistých sŕdc a priezračných charakterov, ktorých objíma „pamäť dvora“ a ktorí produkujú pre život to najpodstatnejšie – chlieb. K nim (k pamäti dvora) sa básnik vracia zo sveta zla a zrady, aby načerpal sily pre svoj ďalší, dobou doráňaný a dochrámaný život. Tí, ktorí sú v pozadí zla a zrady, nie sú v jeho poézii explicitne prítomní, nestoja mu za to, aby ich spomenul, ale sú prítomní implicitne skoro v každom verši ako zlo a zrada v podtexte, akoby za oponou, s celou ich očividnou ohavnosťou a komediálnosťou.

Záletova poézia vyšla tak za horizont „pamäti dvora“, za sociálne, národné i vlastenecké obzory a nadobudla planetárny rozmer, nastavuje totiž zrkadlo zlu doby. Ľudskosť však ešte žije, dýcha a zápasí o svoje miesto vo svete, v človeku. Je to nerovný boj so satanskou predstavou o svete a človeku, o jeho budúcnosť bez mravných hodnôt slobody, pravdy a spravodlivosti, daných do vienka človeku prírodou.

„Plebejské dejiny nemajú pamäť v rodokmeňoch“, sú pokrútene väčšmi ako „klbko zmijí“. V plebejských dejinách ľudia prosili boha o pomoc na každom kroku, ale ten ich odignoroval. Okrem vysokej zveri na dvor prišlo aj „kuriatko“, aby na plebejských ľudí z dvora „nehľadeli iba z výšky“, z nadhľadu, „ale aj odspodu, od zeme“. Básnik sa vracia na dvor k jeho pamäti, k jeho hodnotám, ľudskosti, aj keď sa už v ňom sám cíti ako votrelec, pretože ho pred časom opustil a vydal sa do sveta, ktorý je mu cudzí. Vzali mu všetko. „Ústa“ aj „reč“ (Obzri sa za seba), hodnoty, zafixované vekmi v „pamäti dvora“, na ktorých rástol a ktoré sú jeho bytím.

Sú to výčitky i hnev za roky mlčania. Lebo „dvor si pamätá“! Vsiakli doň toľké túžby, nádeje, ale aj odpad. Prežil kruté doby biedy, zla i zúfania, až napokon aj dvor „sám sa stal človekom“, „ľudský poklad“, čo „pamätá si lásku i krutosti“. A len čo na chvíľu „svitla nádej“ a „naliala do pohára sny krajších dní“, ozval sa „umieračik“. Prehrmia i tie dnešné prieky, len dvor nesmie zostať opustený, „nemý“, lebo „mŕtvie dvor, ak onemie“. To je memento!

Preto sa naň vracia, aby si svietil „maminými očami“. Bola to „žena-matka… celej epochy“ (Pôžičky a dlhy). Načas sa básnik stratil, odišiel z „pamäti dvora“, ale už sa vracia, aby jej očami začal „hľadať“ svoje plebejské Ja. Vracia sa k ľuďom z dvora, od ktorých si požičal „plebejskú krv i telo“, bez ktorých by sa „náš svet zrútil“. Lebo aj keď „sme namočené kosti / vo formalíne / patologickej spoločnosti… sme živí aj na samom dne… už sme vytriezveli… a nezaradíme sa do šíku“, aj keď všade „sú nastrážené zátarasy, / predurčené trasy, / vyhradené koľaje“ (Už a ešte). Preto vraví: „Ba aj vidím, ale inak / ako ostatní.“ A básnik našiel znova sám seba: „o pamäť otca opretý / lovím vo vlastnej pamäti: / Pamätám si, zvolám natešený. / Práve som sa našiel.“ (Zn. hľadám sa). Návrat k sebe je návratom k tvorbe, k tvorivej práci a sebarealizácii v nej.

Tretia časť obsahuje básne venované ženám, ktoré vstúpili do jeho života a zanechali v ňom stopu v citovom zázemí básnika, ženám svojho rodu a rodiska, no predovšetkým vlastnej žene (Priznanie), dcéram, vnučkám, rodisku, domovu, priateľom.

Poézia M. Záletu, napokon tak, ako je to aj v jeho prózach, vyrástla z neobyčajne hlbokého, bytostného vzťahu k ľuďom jeho domova, od ktorých si „požičiaval tvar / i porozumenie so životom“, od ľudí „z dvora“ s vysokým etickým kreditom, hodnotami a pracovitosťou. Bez tohto neobyčajne hlbokého, bytostného vzťahu k domovu, ktorý predstavuje všetko, čo obsahuje „pamäť dvora“, by nevznikla taká precítená poézia, nevšedne pôsobiaca obsahom a svojou mimoriadnou umeleckou kvalitou.

Michal Záleta
PAMÄŤ DVORA
Bratislava: ICC, 2018, 1. vyd.