Pohľadnica z Prahy (LT 19 – 20/2018)

352

Na svete je iba málo slov, pri ktorých vyslovení behá mráz po chrbte. Slová, ktoré nepotrebujú nijaký prívlastok, pretože samy obsahujú všetko podstatné, samy osebe sú fenoménom. Naháňajú hrôzu, pretože explicitne vyjadrujú zánik, zmar, utrpenie, smrť. S istým zveličením by sa dalo povedať, že sú to ikony znamenajúce slepé cesty civilizácie. Takým slovom je slovo fašizmus. Tento pojem nás sprevádza od základnej školy. Na rozličných úrovniach nám ho vštepujú ako synonymum najväčšieho utrpenia civilizovaného sveta v minulom storočí. Pri vyslovení slova fašizmus asi každému naskočí asociácia na rečnícke gestá Adolfa Hitlera na starých fotografiách a zároveň hromady tiel v priekopách pozdĺž Osvienčimu. Tento jednoduchý súbor pojmov a vnemov vyjadruje prevažujúcu emóciu: fašizmus je taká hrôza, pre ktorú netreba nijaké ďalšie slová. Fašizmus je – fašizmus.

Lenže čo je vlastne onen fašizmus? Kde sa vzal? Kto ho priniesol a ako je možné, že sa ho podarilo vštepiť miliónom Talianov a Nemcov, príslušníkom civilizovaných európskych národov s bohatou kultúrnou históriou, vrátane Michelangela i Goetheho. V škole sa dozvedáme, že fašizmus aj nacizmus vyrástli ako násilné hnutia z podhubia masového ekonomického nedostatku a z komplexu porážky predovšetkým Nemecka v prvej svetovej vojne. Akoby teda išlo o hnutia kráčajúce dvoma smermi: k hmotnému blahobytu a ku geopolitickej expanzii. Oba varianty sú sčasti pravdivé, ale nejde o celú pravdu. Sploštením uvedených fenoménov výhradne do ekonomických alebo geopolitických dimenzií sa nám vytráca ich psychologická naliehavosť a napokon i dôvod ich obrovského, hoci dočasného úspechu.

A práve otázka príčin takého masového rozkvetu fašizmu v prvej polovici 20. storočia je stržňom, ktorý stavia kniha Noëla O’Sullivana do verejného priestoru. Mám ju v týchto dňoch na svojom stole, čiže v čase, keď si pripomíname výročie konca režimu, ktorý vyvolal a rozpútal druhú svetovú vojnu a holokaust, zrejme najväčšiu rasovo motivovanú genocídu v dejinách.

O’Sullivan sa nezaoberá fašizmom iba ako súhrnom historických udalostí, osobností, príčin a následkov. Neštuduje len ekonomické, sociálne, demografické či geopolitické pozadie udalostí. Usiluje sa k pojmu fašizmus pristúpiť komplexne, zachytiť všetky odtiene a valéry tohto fenoménu, či už v dejinách alebo v inej forme prítomnosti, ba i v budúcej perspektíve. Najzásadnejšie však je, že sa zaoberá fašizmom ako politickým štýlom. Ide o uhol pohľadu, ktorý je zo všetkých možných asi najťažší, pretože vyžaduje najväčšiu mieru objektivizácie, maximálne odsunutie vlastných predsudkov, úplnú deemocionalizáciu a vecnosť.

Pritom je to vlastne jasné: fašizmus by nikdy nemohol privábiť davy svojich stúpencov, nikdy by nemohol víťaziť v parlamentných voľbách ani v pučoch bez masovej základne prívržencov, nikdy by neprilákal sympatie intelektuálskych elít, keby nešlo o svojbytný politický štýl so všetkým, čo k tomu patrí – s filozofickou a ideologickou základňou, s hmotnými a nehmotnými predpokladmi, s prepracovanou metodikou politickej praxe, s premyslenou prognózou svojho budúceho vývoja a predovšetkým s ohromnou energiou pri jeho uplatňovaní. Nielen s onou nietzscheovskou vôľou po moci. Tá sama osebe by znamenala málo.

Takej vôli ako statickému prvku treba vnútiť dynamiku, vektor energie, smer pohybu. Práve to bolo pravdepodobne to hlavné, čo fašizmu na začiatku otvorilo také veľké množstvo dverí. Tento nový politický štýl O’Sullivan označil za aktivistický. Jeho podstatou je negácia jestvujúcich konzervatívnych politických štruktúr, dehonestácia a následne aj likvidácia straníckeho systému, ktorý je predpokladom zastupiteľskej demokracie a jeho nahradenie „hnutím“, čiže kolektívnou fascináciou vodcom, ideou, cieľom, kolektívnym dobrom. V takom systéme nemá jednotlivec čo hľadať, ale len množina, zástup, súručenstvo, ktoré vykazuje kolektívnu – nie však individuálnu – vôľu. A kolektívnu vôľu v konečnom dôsledku predstavuje všetka moc, údajne patriaca ľudu, vložená do rúk vodcu či inak definovanej mocenskej štruktúry.

V tejto súvislosti mi schádza na um hriešna, ale zrejme nebezpečná asociácia: Politický aktivizmus je koreňom, z ktorého vyrástol nielen nacizmus, lež jeho podoby vidíme i na totalitných tendenciách súčasného superštátu, ktorý v Rusku príhodne nazývajú Eurosojuz, inak povedané, Európska únia. Stačí si namiesto vodcu dosadiť komisiu, namiesto nacionálne city napríklad európske hodnoty a namiesto vlády vojenských či straníckych elít vládu byrokratických elít. Dajme starým slovám dnešný význam, a budeme sa čudovať, aké sú živé. Bohužiaľ.


Bibliografický odkaz:
Petr Žantovský: Pohľadnica z Prahy (19 – 20/2018). In: Literárny týždenník, č. 19 – 20, ročník: XXXI, vyšlo 23. 5. 2018, Index 49246, ISSN 0862-5999, E. č. MK SR: EV 3136/09, s. 2. Dostupné na internete: <https://literarnytyzdennik.sk/pohladnica-z-prahy-19-20-2018/>.

Ilustračné foto:freepik.com