Pohľadnica z Prahy (LT 9 – 10/2018)

375

Často moji študenti na vysokej škole žiadajú odpoveď na otázku, čo spôsobuje, že sa to dnes vôkol nás hmýri nenávisťou, akýmsi novým triednym bojom – dlhoročné priateľstvá, ba aj rodinné zväzky sa rozpadajú v dôsledku odlišných politických názorov, ľudia nie sú schopní sa dohovoriť, a azda ani nechcú. Zvyčajne odpovedám, že sa teraz o ňu pokúsim. História nás učí, že nijaký jednotlivý jav nestojí sám osebe a nedeje sa náhodou. Skrývajú sa za ním mnohé súvislosti z minulosti a záujmy nasmerované na budúcnosť. V našom prípade je jedným z hlavných dôvodov onoho masového nedorozumenia spor o Európsku úniu. Čoraz častejšie úvahy o czexite, slovexite, polexite atď. nie sú takisto náhodné – je to výsledok stavu, do ktorého sa EÚ dostala.

Nijaký štátny alebo nadštátny útvar nemôže dlhodobo prežiť bez spontánnej podpory svojich obyvateľov. Videli sme to na Rakúsko-Uhorsku, videli sme to i na rozpade sovietskeho bloku. Do určitého okamihu víťazí svojím spôsobom dôvera v integráciu a v možnosť lepšie presadzovať vlastné národné záujmy na medzinárodnej platforme. Ak sa však k moci dostane arogantná skupina ignorantov, ktorým sú záujmy obyčajných ľudí ukradnuté a ide im iba o vlastnú moc, jej udržanie a posilnenie, začne logicky dôvera obyvateľov v zmysluplnosť takého celku upadať a onen útvar začne práchnivieť znútra. A potom už len vyvstane otázka, či sa rozpadne vlastnou odstredivosťou (ako Rakúsko-Uhorsko), alebo silovým zásahom, trebárs iba ekonomickým či politickým, zvonka (ako v prípade sovietskeho bloku, ktorý podľahol americkej prevahe).

Osobne už neverím v reformovateľnosť Európskej únie. Jediná šanca je hodiť spiatočku, vrátiť sa pred Lisabonskú zmluvu, vrátiť európskej integrácii jej pôvodný, výlučne ekonomický zmysel (voľný pohyb tovaru, osôb, kapitálu) a postarať sa o dôkladnú ochranu vonkajších hraníc. Brusel však nemá ani na jedno vôľu. Únia sa preto nevyhnutne rozpadne. Otázka už nestojí či, ale kedy. A cena, ktorú za to všetci zaplatíme, bude, bojím sa, strašne vysoká. Dejinná spravodlivosť spočíva výhradne v tom, že sme si to spôsobili sami.

Svojou ľahostajnosťou sme im dovolili, aby si robili politiku, ktorá ide proti našim záujmom. Spomínam si na tanec okolo Lisabonskej zmluvy. Naša vtedy údajne pravicová ODS, ktorá v roku 2006 postavila volebné víťazstvo na deklarovanom odpore proti „európskej ústave“, sa krátko nato zasadila, aby bola táto ústava prijatá. Jediný, kto sa tomu vzoprel, bol Václav Klaus – a ten to zo všetkých strán schytal. Lenže, ako v mnohých iných veciach, videl dopredu. Keby sme ho vtedy poslúchli, nemusela dnes nijaká Lisabonská zmluva existovať a bola by väčšia šanca EÚ zachrániť. Dnes takú príležitosť nevidím.

Ak teda v médiách zúri triedny boj, a čím ďalej má hysterickejšiu podobu, hlavným dôvodom je neudržateľný stav EÚ, ktorá namiesto toho, aby premýšľala, ako svoju existenciu zachrániť prostredníctvom liberalizácie vnútorného usporiadania, naďalej pritvrdzuje v duchu hesla Josého Barrosa – Viac Európy. Vytvára superštát, plánuje európsku armádu, zavádza vnútornú cenzúru atď. Taký postup vonkoncom nerezonuje s názorom väčšiny našej spoločnosti. Podľa všetkých prieskumov v ostatných rokoch dôvera českých občanov v európske inštitúcie rapídne klesá. A „europoidi“ sú z toho značne nervózni, ide predsa o ich korytá. Dobre to vidieť na prípade eurofunkcionára Pavla Teličku: po mocnom a bohatom chrbte Andreja Babiša sa vyšplhal do svojej bruselskej trafiky a pri prvej príležitosti Babiša zradil. Niečo podobné čakám od eurokomisárky Jourovej a ďalších. Prečo? Je to zrejmé. Babiš ako premiér sa bude musieť postaviť za záujmy našej krajiny. Prinútia ho k tomu jeho voliči, verejnosť. Od expremiéra Bohuslava Sobotku verejnosť už nič také nečakala, preto ho odmenila volebným debaklom. Pred Andrejom Babišom bude čoskoro stáť jednoznačná voľba: byť ďalším Sobotkom (určeným na politické odchádzanie), alebo českým Orbánom, ktorý si uvedomuje, čo sú národné záujmy. Predpokladám, že Babiš pôjde druhou cestou. Už len preto, že je podnikateľ a vie, že zarobiť možno iba prácou a jasne vytýčeným cieľom, a nie omieľaním prázdnych nezmyslov diktovaných z Bruselu či Berlína.

Preklad: -pd-


Bibliografický odkaz:
Petr Žantovský: Pohľadnica z Prahy (9 – 10/2018). In: Literárny týždenník, č. 9 – 10, ročník: XXXI, vyšlo 14. 3. 2018, Index 49246, ISSN 0862-5999, E. č. MK SR: EV 3136/09, s. 2. Dostupné na internete: <https://literarnytyzdennik.sk/pohladnica-z-prahy-2018-09-10/>.