Pohľadnica z Prahy

245

Výročie Veľkého novembra 1989 sa zase raz neobišlo bez českej vnútroštátnej krízy. Dvojica reportérov, známych už roky ako falošný päták, prišla s burcujúcom reportážou o tom, ako premiér Babiš mal kdesi na Kryme skrývať svojho duševne chorého syna, aby nemohol vypovedať v kauze dotačného podvodu, ktorej Babiš už dva roky čelí. Novinári Slonková a Kubík na to vyhotovili záznam rozhovoru s Babišom mladším a na základe jeho slov sa rozvášnila domáca politická scéna. Zástupcovia opozície vycítili príležitosť a vrhli sa na ňu ako myš na syr. Rozpútali v parlamente aj v uliciach Prahy hotové peklo. Nejde, prirodzene, o nič menej ako zlikvidovať víťaza nedávnych parlamentných volieb a posadiť sa na jeho miesto, civilizovane sa tomu hovorí pokus o štátny prevrat.

Nestalo sa tak po prvý raz. V roku 1999 (zhodou okolností?) rovnaká dvojica novinárov Slonková a Kubík priniesli údajne tajný materiál nazvaný Olovo – podľa iniciálok vtedajšej podpredsedníčky sociálnych demokratov Petry Buzkovej (Pb – plumbum, olovo). Osočili ju z niekoľkých dosť nemravných činov – počínajúc prostitúciou a končiac násilníckym správaním k vlastnej dcére. A vraj onen pamflet dal vyrobiť vtedajší premiér Miloš Zeman. Hneď na prvý pohľad išlo o podvrh, no politická scéna sa – podobne ako dnes – zomkla, aby odstránila nenávideného premiéra z funkcie, pretože nebola schopná poraziť ho vo voľbách (tie v roku 1998 vysoko vyhral), urobila tak bočnými chodníčkami a zákulisnými intrigami.

Nevyšlo to vtedy, a pravdepodobne to nevyjde ani teraz, ale na verejnosti zavládne ešte väčší hnus nad metódami krivého politického boja. Nad tým, ako porazená menšina odmieta prijať výsledky regulárnych volieb, čo logicky znamená, že vedome a zámerne ignoruje vôľu a želanie voličov. Ako inak, prinesie to zníženie dôveryhodnosti politiky ako takej – a to nie je dobre. Zodpovedné spravovanie vecí verejných je – popri slobodných voľbách – základom demokratického usporiadania. Stávame sa ľahkým terčom pre populistov, ktorí prinesú na zložité otázky jednoduché odpovede. A môže to znamenať koniec demokracie. To si skutočne želajú tí, čo fabrikujú tieto pseudokauzy?

Zarážajúci je aktívny podiel médií. Len čo vyšla na svetlo sveta záležitosť s mladým Babišom, zaraz sa väčšina mainstreamových novinárov pustila do ľúteho boja. Neusilovala sa získať nové, doplňujúce či spochybňujúce informácie, ako im to káže stavovská etika a česť: zrejme nijakú nemajú. Tvrdenie jednej dvojice novinárov zobrali ako fakt, o ktorom nemožno pochybovať a netreba ho overovať. Prečo? Predsa preto, že cieli proti spoločnému nepriateľovi, a tým je dnešný český premiér so slovenskými koreňmi. Novinári úplne ignorujú podstatné fakty: „Informácia“ s brizanciou zničiť vládu stavia na výpovedi jediného človeka, ktorý je podľa všetkého psychicky chorý, má schizofréniu. Ako je známe nielen lekárom, ide o diagnózu, keď pacient pri vhodnej medikácii vyzerá a komunikuje na prvý pohľad „normálne“, nejaví známky duševnej poruchy, ale zároveň má chvíle, keď žije v blude. Okrem toho platí, že rovnako ako každý alkoholik sa zaprisahá, že je abstinent, ani psychiatrický pacient neprizná svoj hendikep.

Navyše tá smutne známa dvojica „novinárov“ (či skôr politických nahrávačov) prišla s odhalením identity a miesta pobytu Babišovho syna dávno po tom, čo je tá informácia všeobecne známa. Čiže načasovane, tesne pred výročím 17. novembra! Nemôže to byť náhoda. A pozrime sa do ulíc: na základe tejto pochybnej žurnalistickej produkcie boli v Prahe tisíce ľudí na námestiach, mali v rukách profesionálne vyrobené transparenty (kto ich zo dňa na deň vyrobil a zaplatil?), z pódia (aj to niečo stojí) vo svetle reflektorov (akiste nie sponzorských) nielen rečnili politici opačného tábora, ale hrali i hudobníci (žeby subotnik?).

A naostatok, no nie naposledy: Slonková s Kubíkom uverejnili len časť nakrúteného materiálu. Zvyšok vystrihali. Prečo asi? Čo na ňom bolo, že ho verejnosť nesmie vidieť? Žeby to neladilo s ich notami? Viete, že by som sa rád stavil…

Preklad: -pd-

Ilustračné foto: pixabay.com