Pohľadnica z Prahy

270

Český prezident Miloš Zeman sa vo svojom vianočnom prejave k národu zmienil aj o skutočnosti, že Česi čoraz menej dôverujú trom verejným inštitúciám: cirkvám, neziskovým organizáciám a médiám. Opieral sa pritom o každoročný prieskum, ktorý uskutočňuje Centrum pre výskum verejnej mienky pri Sociologickom ústave Akadémie vied ČR. Ide teda o informáciu, ktorú možno iba ťažko spochybniť, pretože je výsledkom vedeckej, a nie súkromnej inštitúcie. Rozličné prieskumné firmy majú v Čechách zvyčajne nie najlepšiu povesť – závisia totiž od súkromných odberateľov a ich objednávok, mnohé pracujú účelovo, čiže tak, aby sa výsledkami zapáčili objednávateľovi.

V minulom desaťročí sa to vypomstilo sociálnej demokracii, ktorá dostávala od jednej takej agentúry predvolebné odhady blížiace sa bezmála k 40 percentám, no v skutočnosti dostala ČSSD vždy zhruba polovicu voličských hlasov. Aj napriek tomu – na počudovanie – sa veľa politických i komerčných subjektov stále s dôverou obracia na firmy, ktoré im takpovediac popod nos ťahajú medové motúziky. A podobne, a to sme už opäť pri prezidentových slovách, sa politici z nejakých nepochopiteľných dôvodov boja médií, hoci ich vplyv na obyvateľstvo je čoraz mizivejší.

O čom spomínaný prieskum vypovedá? Predovšetkým o cirkvách. Tie skončili v tomto medziročnom porovnávaní doteraz najhoršie. Obsadili posledné miesto v dôvere občanov (26 percent), kým v minulých rokoch (prieskum sa koná pravidelne od roku 1995) dosiahli aj percentuálny dvojnásobok. Dôvod poklesu je zrejmý. Cirkvi v roku 2013 za pomoci spriaznených politikov vtedajšej vládnej koalície mocensky presadili zákon o navrátení ich majetku. Okolnosti schvaľovania boli vskutku tristné. Išlo o posledné hlasovanie, na ktorom sa zúčastnil právomocne odsúdený poslanec za Občiansku demokratickú stranu Pekárek, ktorý vzápätí putoval za mreže.

Jeho hlas, ktorý pomohol získať zákonnú väčšinu, bol však platný. V rovnakom chvate vláda podpísala s cirkvami celý rad zmlúv o navrátení majetku, a to napriek tomu, že sa v tom čase riešilo viacero ústavných sťažností, ktoré mohli zákon anulovať. Všetky tieto podozrivé súvislosti pripravili o kredit naše cirkvi, ktoré až do toho času požívali celkom slušnú dôveru (aj preto, že si mnohí pamätali cirkvi ešte z obdobia komunizmu ako spoločenstvo názorovej rezistencie a vnútorného exilu). Táto devíza je navždy preč.

Tak nejako je to aj s neziskovými organizáciami. Pôvodne dobre mienený princíp tzv. občianskej spoločnosti, kde sa ľudia združujú s cieľom pomôcť štátu v konkrétnych verejne potrebných záležitostiach, napríklad v zdravotníctve, sociálnom systéme, školstve, kultúre atď., sa postupne premenil na plejádu politicky motivovaných i pôsobiacich štruktúr, ktorých úlohou nie je pomáhať slabším, lež ideologicky indoktrinovať spoločnosť a pomáhať národným či skôr nadnárodným elitám, aby ju politicky a mocensky ovládali.

Spomeňme si však opätovne na minulosť: ani vtedy sa občanom nepáčilo, keď im niekto vnucoval povinné názory a vyžadoval bezpodmienečnú lojalitu k vrchnosti. Aj preto získal sektor občianskej spoločnosti reprezentovaný týmito účelovými mimovládnymi organizáciami len 32-percentnú dôveryhodnosť občanov, pritom v kolonke „rozhodne dôverujem“ to boli iba 3 percentá respondentov.

A konečne médiá. Médiá tzv. hlavného prúdu, okrem zopár výnimiek, stratili dôveryhodnosť tým, že zabudli na svoju historickú úlohu: nezávisle a nestranne zapisovať udalosti a komentovať ich v súvislostiach. Namiesto toho sa stali slúžkou mocenských alebo ekonomických (spravidla idú ruka v ruke), a to znova s cieľom primäť obyvateľstvo ku generálnemu súhlasu s tým, čo vybrané mocenské elity konajú a o čo sa usilujú. Z novinárov sa stali propagandisti. A s tým máme v našich luhoch a hájoch, rovnako ako na Slovensku, svoje skúsenosti, a nielen z čias spoločného štátu. Veľká časť Čechov sa dnes uchyľuje k alternatívnym informáciám, najmä internetových médií, ktoré sú pre mainstreamové soľou v očiach – nie náhodou ich ustavične špinia a vinia z kadečoho: najmä však zo šírenia konšpiračných teórií a z posluhovania Kremľu.

Ako to už býva, čím sa viac tlačí na pílu, tým to má menšiu účinnosť. Nečudo, že sa to v značnej miere odzrkadľuje na raste nedôvery: televízii verí len 35 percent (z toho „rozhodne“ iba 4 percentá), ešte horšie dopadla tlač – 30 percent („rozhodne“ iba 3 percentá). Štyridsaťpercentnú hranicu prekročili rádiá a internet, pretože tieto médiá sa vo všeobecnosti vnímajú ako objektívnejšie a väčšmi nezávislé. V roku 30. výročia novembrového prevratu, medzi ktorého heslá patrilo aj veľa tých, čo volali po slobode a objektivite médií, je to výsledok ozaj smutný.