Pohľadnica z Prahy

335

Ocitli sme sa v ďalšom jubilejnom roku. Vlani sa všetky médiá išli roztrhnúť, aby sa priživili na skôr trudnej ako hrdej spomienke na rok 1968, teraz to zase vyzerá akoby bol jediným velikánom českých dejín Jan Palach. Pri všetkej úcte k sviatosti smrti, tá Palachova bola viac ako zbytočná – povedať to v dňoch výročného šialenstva nahlas znamená vylúčiť sa navždy z tzv. slušnej spoločnosti.                                            V tejto súvislosti si nepochybne pripomenieme aj pendrekový zákon z roku 1969 a potom znovu prežijeme osemdesiaty deviaty rok, ale to už nebude na ulici (aspoň dúfam) a nebude to trvať týždeň, pretože médiá sa tomu budú venovať mesiace. V onom deviatkovom roku sú však ukryté dve tiché výročia jedného muža, ktorý by sa dožil sedemdesiatpäťky, keby nebol zomrel pred štvrťstoročím. Inšpirovaný slávnym filmom s Dustinom Hoffmanom som ho kedysi nazval veľkým malým mužom. A keď dovolíte hneď na úvod „výročného roka“ tejto osobnosti odhalím jej totožnosť, lebo sa bojím, že to nikto iný v žiaducej optike neurobí. Karel Kryl patrí k tým, ktorí vykonali viac ako museli, a to často napriek tomu, že sa to od nich nežiadalo a odmeňovali ich za to iba zatracovaním a vylučovaním zo svojich domnelo dôležitých bratstiev. Z bratstiev tých, ktorí zabúdali na to, že byť veľký znamená dosiahnuť na nebo, a nielen na špičku nosa, aj to len občas. Karel sa narodil na Hanej, ale jeho predkovia pochádzali zo severnej Moravy, z kraja tvrdých hláv, neústupných a neohybných. Jeho dedo založil a viedol tlačiareň, kde tlačili na ten čas unikátne bibliofílie. Bolo to svojím spôsobom vyberané a kultivované podnikanie. Tam niekde, z oných koreňov nasával miazgu precíznosti a kultivovanosti, zhmotnenej po rokoch do veršov, vynaliezavo narábajúcich s rodnou rečou, jej rytmom, farbami a vôňami. Práve týmito veršami vstúpil do nezabudnutia, najmä keď ich zhudobnil či skôr zdôraznil prirodzenú melodickosť, aby si ich mohol zaspievať každý, kto im porozumel. A takých bolo neobyčajne veľa, predovšetkým v čase, keď bol ďaleko, v nemeckej emigrácii, ktorá mu bola priúzka. Emigrácia bola pritesná pre každého, kto emigroval z nevyhnutnosti, a nie pre kariéru. Každému, kto zostal srdcom doma, iba jeho telo žilo inde. Možno sa i preto nezžil s nemeckým prostredím, hoci veľkomesto, v ktorom býval a pracoval, nazýval s nežnou iróniou Mníškom. Patrí už k životu, že ani doma nebol vlastne takmer nikdy prorokom. Na konci šesťdesiatych rokov ešte stačila vyjsť jedna jeho LP platňa, zľudovelo niekoľko piesní, a potom začiatkom deväťdesiatych, po jeho návrate, opäť po krátkom a možno i trochu naivnom nadýchnutí slobodného vzduchu putoval do ofsajdu. Bol totiž nepohodlný, tamtým vtedy a týmto teraz. Jeho kultivovanosť a neohybnosť jednoducho nepasovala k všetkým tým rokom obyčajných „podrazákov“ a každodenných svinstiev, na ktorých stojí stabilita sveta. Kryl sa pohyboval mimo zapraseného ihriska, v oáze, kde kvitla poézia a verilo sa na veľké slová, na to, že pravda nie je fráza a poctivosť nie je na smiech. A práve pre tieto hodnoty si jeho pesničky brnkali státisíce ľudí pri táborákoch a na bytových „mejdanoch“. Možno si v nich hľadali vlastnú odvahu, ktorej sa človeku nedostávalo v zápase s nežičlivou érou, no už vedomie, že odvaha existuje a že ju niekto má, posilňovala dušu. A stalo sa, čo sa muselo stať: mocní našej epochy ho opäť vystrčili do predsiene, lebo nezniesli, že sa im smeje a hovorí nepríjemné pravdy. Najviac Václav Havel. Ten mocnár, čo sa v onom veľkom novembri obklopil kamarilou pochlebovačov a nepochopil, že každý panovník potrebuje šaša. Toho, čo mu jediný smie beztrestne povedať čokoľvek. Toho, ktorý rovnako ako v onej Karlovej pesničke, kráľa prežije. Kedysi sa v Čechách hovorilo, že Gustáv Husák vojde do dejín ako nepodstatný politik za éry Karla Gotta. Viem, je to nemiestne zveličenie, ktoré ostatne neprávom ubližuje skôr Husákovi, ako by lichotilo Gottovi. Keby som sa držal tejto metafory, potom by som povedal, že Havel bol iba hercom v úlohe kráľa, ale Kryl bol šašom, ktorý po celom javisku vykrikoval to, čo sme si my ostatní mysleli, bol pre nás, čo sme ho počúvali, živou ikonou. Nevedel sa vyrovnať so svetom prázdnych tvárí, lebo vzišiel zo zvykov a ideálov, ktoré prázdne tváre nechápu, a preto neuznávajú, potierajú, likvidujú a tým aj ich nositeľov.                                                                                             Karla Kryla som videl naposledy v malom podzemnom divadle, kde bolo zo pätnásť verných poslucháčov. V tom čase ho v rádiách nehrali, pre oficiálne kruhy neexistoval, ako by ho – znovu – predurčili na zabudnutie. A tak v tom krylovskom roku prichodí všetkým, čo ešte nezatvorili oči, uši a dušu, zaželať bohatú pamäť. Pretože pamäť je najlepšou učiteľkou rozumu a poradkyňou srdca.

Preklad: -pd-

Titulná fotografia: pixabay.com