Pohľadnica z Prahy (LT 13 – 14/2018)

327

Som zakázaný autor. Také slová som mohol o sebe povedať začiatkom osemdesiatych rokov, keď mi z nakladateľstva vrátili už prijatú knihu s poukazom, že ju neodporučil odborný lektor ako priveľmi prozápadnú a nepriateľskú. Mohol som to tvrdiť aj o niekoľko rokov neskôr – vtedy mi akási súdružka zahatala cestu k spolupráci s istým hudobným mesačníkom, lebo som si dovolil napísať, že je čudné, keď v takej krajine ako Izrael kypí džezový život, kým v Prahe do tých čias existujúce džezové kluby zatvorili. Potom prišiel november 1989 a pozície sa obrátili do opačného garde: mnohých „zakazovačov“ zakázali a zdalo sa, že o tom, kto je a kto nie je autor, rozhoduje jeho dielo, a nie postoj k nejakej krajine, či už na západ alebo na východ od tej našej. Bolo to, žiaľ, len zdanie. V skutočnosti niekdajší „zakazovači“ iba zaliezli do ústrania, aby stadiaľ po čase vytiahli do boja generačnú omladinu – s tou istou rétorikou. A tak sa stalo, že zo mňa bol opäť zakázaný autor. Zatiaľ len v Čechách a navyše iba na niektorých miestach, lež ako vieme, čo nie je, môže byť, „zakazovačom“ vždy rástla chuť s jedlom.

Čo sa vlastne prihodilo? Na sklonku vlaňajšieho roka som dohodol s týždenníkom Téma sériu rozhovorov, ktoré pripravím s poprednými predstaviteľmi slovenskej literatúry – padali mená ako Anton Hykisch, Ľuboš Jurík, Milan Richter a ďalší. Šéfredaktor mal radosť: slovenských umelcov sme zatiaľ priveľa nemali. Azda Juraja Jakubiska… Ale spisovatelia – to je iná kategória, takže poďme na to. Odovzdal som prvé tri rozhovory, vyšli dva, vzápätí mi onen šéfredaktor telefonuje: „Musíme to zrušiť, moji redaktori si neželajú, aby si k nám písal.“ Ajhľa, robotnícka družina už zase diriguje pána generálneho – odkiaľ to len poznáme? Pýtam sa teda, prečo si to súdruhovia redaktori neželajú. Z jednoduchého dôvodu: v dnešnej studenej vojne medzi Západom a Východom som sa dostatočnou razanciou nepridal na správnu stranu. Navyše som vraj priveľmi trúfalý, lebo som prijal štátne vyznamenanie od prezidenta republiky, ktorého síce zvolila v priamej voľbe nadpolovičná väčšina občanov, lenže súdruhom v redakcii to akosi páchne, nemajú ho radi, všetko, čo pochádza od neho, akoby pochádzalo od satana. „Neber to osobne,“ hovorí mi šéfredaktor. „Proti tebe osobne nič nemám, ale vieš, ľudia v redakcii to tak chcú…“ Podobná rozprávka sa odohrala o pár dní, pre zmenu v časopise venovanom hudbe. Ten si u mňa objednal celoročný cyklus, ktorý by mapoval česko-slovenskú kultúru v nadväznosti na politické udalosti v rokoch 1939 – 1989. Nazvali sme to príhodne: Polstoročie polotmy. Počas rozličných okupácií, samovlád či štátostrán sa nie všetko mohlo, ale veľa sa podarilo – dobe a jej „zakazovačom“ naprotiveň. Mal to byť vlastne cyklus o nenápadných, ale dôležitých víťazstvách, na ktoré by sa nemalo zabúdať už preto, aby sa chyby minulosti neopakovali. Nebudem vás napínať: vyšli dve časti a šéfredaktorka mi oznámila: „Musíme to zastaviť, naši redaktori ťa nechcú. Zdá sa, že kvôli tebe niekto dokonca zrušil predplatné. Neber to osobne…“ atď., ako podľa šablóny.

Apropo, ešte ma úplne nezakázali. Cyklu rozhovorov so slovenskými literátmi sa ujal denník Mladá fronta Dnes a seriál Polstoročie polotmy takisto niekde „upľacírujem“. Ponúknem ho niekomu statočnejšiemu, ako sú citovaní dvaja šéfredaktori, ktorí sa tak boja svojich podriadených, že sú ochotní obetovať svoju česť i desiatky rokov trvajúce priateľstvo.

V akých časoch to žijeme? Je to polosvetlo, alebo už polotma? A nenastane ozajstná tma? Alois Jirásek napísal o jezuitských časoch román Temno. Jezuiti boli takisto zdatní „zakazovači“. Podobné temno, aspoň sa zdá, sa vznáša nad väčšinou Európy, ktorá si buď vymyslela, alebo dala vnútiť túto vojnu, ktorá sa vedie s čoraz väčšou urputnosťou. Vojnu o vplyv, moc, peniaze. A ako v každej vojne, aj keď studenej, je jej protagonistom ľahostajné, koľko zničia osudov, koľkým ľuďom ukradnú budúcnosť, koľkých zlomia v páse a zbavia dôstojnosti. Presne tak to napísal môj priateľ (žiaľ, už nežije) Václav Erben: „Keď vlaje zástava, rozum je v prdeli.“

Preklad: -pd-


Bibliografický odkaz:
ŽANTOVSKÝ, Petr: Pohľadnica z Prahy. In: Literárny týždenník, č. 13 – 14, ročník: XXXI, vyšlo 11. 4. 2018, ISSN 0862-5999, EV 3136/09, s. 2. Dostupné z: <https://literarnytyzdennik.sk/pohladnica-z-prahy-lt-13-14-2018/>.