Pohľadnica z Prahy (LT 15 – 16/2018)

337

Napísali mi páni z Inštitútu Václava Klausa, výsostne ctihodnej vzdelávacej inštitúcie – a vlastne ešte vždy tak trocha politickej, hoci si už Václav Klaus pred titul prezident dodáva prívlastok emeritný (to iba zlomyseľní novinári si vychutnávajú dehonestujúce adjektívum bývalý). Páči sa mi, naopak, americký zvyk, azda jediný, že sa bývalým prezidentom hovorí pán prezident i po ich odchode z funkcie. Raz prezident, navždy prezident. Chápem, že u nás to má trocha zložitejšie kontúry: Ako sa cez túto optiku pozerať na súdruhov Gottwalda, Zápotockého, Novotného či Husáka? Napokon, nech sa za oných čias odohrávalo, čo sa odohrávalo, nech mal ten či onen také či onaké zlozvyky a handicapy – boli to hlavy štátu. Prečo im to nepriznať? Aj hlava štátu je predsa obrazom štátu v danej epoche. Preto by som nevedel, ako dnes mnohí, napísať si na tričko vetu: „Ten či onen – je mi ľahostajné, či Havel, Klaus, Zeman alebo trebárs Kiska – nie je mojím prezidentom.“ Ak som momentálne občanom tohto štátu, je to môj prezident, hoci sa s ním môžem od rána do večera prieť o princípy. Dobrý prezident takú diskusiu unesie, ba uvíta. Niekedy ju dokonca inšpiruje či odštartuje.

Ako Václav Klaus! Jeho dejinná úloha spočíva v ekonomickej transformácii postkomunistickej spoločnosti a v podiele na mierovom rozdelení česko-slovenskej federácie. Rád by som však dodal, že jeho ďalší, síce menej nápadný, no často neobyčajne dôležitý význam je v kladení otázok a otváraní tém. Práve on poskytol nový pohľad na tému globálnej klimatickej zmeny, to on prvý upozornil na nesmierne riziká tzv. NGO-izmu (vlády nevládnych organizácií), ktoré sú predstupňom konca demokracie.

Klaus má skrátka čuch na témy nielen dneška, ale aj budúcnosti. Najnovšie položil zopár vybraným intelektuálom (mám tú česť byť medzi nimi) otázku, čo si myslia o regulácii internetu. Moja odpoveď bola jednoduchá: Regulácia internetu = cenzúra. Slovné spojenie regulácia internetu má asi taký zmysel ako liečba mŕtveho. Všetok význam a prevratnosť spočíva predsa v jeho neregulovanosti, čiže demokratickej obsahovo ani územne neobmedzenej dostupnosti každému, kto má technológiu a dôvod do „siete“ vstúpiť. Internet je prostredím na komunikáciu pre každého, kto chce, s každým, kto s tým súhlasí. Regulácia internetu znamená prelepenie či zapchanie úst vybranej skupine komunikujúcich jednotlivcov alebo komunít, pritom iní môžu bez limitu diskutovať. Ide o dialóg, ktorý vedie iba jeden účastník, druhý je z neho vylúčený, inak povedané, z dialógu sa stáva monológ.

Každý pokus regulovať internet reprezentuje cenzúru. „Regulácia“ je len politicky korektné označenie zákazu myslieť a deliť sa o svoje myšlienky. Je to priama trajektória k totalite. Výhovorky „na konšpiračné obsahy“ v zmysle trestného zákona (napr. detská pornografia, návod na výrobu výbušnín) neobstojí. Práve na to je trestný zákon. Všetky ostatné zámienky smerujúce k cenzúre internetu sú politické. To, čomu sa hovorí fake news, sú zväčša (s výnimkou úplných nezmyslov, ktoré sa na webe vyskytujú dávno – doteraz ich však nikto nepotreboval „regulovať“) iba nepohodlné myšlienky či informácie, ktorých sa iniciátori regulácie (cenzúry) internetu boja, pretože nevedia na ne odpovedať argumentom. Odpoveďou je preto silový zásah, nariadenie, smernica.

Dnešná informačná vojna je dôsledkom dlhoročnej neochoty jednej mocenskej skupiny (zjednodušene si ju môžeme predstaviť ako – napríklad Sorosov, no nielen jeho – kapitál, ktorý financuje bruselské záujmové skupiny a na ne naviazané chápadlá v ďalších štátoch, okrem iného aj u nás) vysvetľovať svoju politiku, zohľadňovať záujmy občanov príslušných krajín, no nielen tej vlastnej. Je to niečo podobné ako na sklonku socializmu. Mocenské centrá východného bloku sa zabetónovali vo svojich bunkroch z fráz a neprepustili jediný lúč myšlienky dovnútra ani von. Vieme, ako to dopadlo. A to je vari aj jediný dôvod k istému optimizmu: nijaká diktatúra sa nemôže dlhodobo udržať bez masového súhlasu občanov. A ten sa nedá vynútiť zákazom webových slobôd. Informácia si cestu nájde.

Preklad: -pd-


Bibliografický odkaz:
Petr Žantovský: Pohľadnica z Prahy. In: Literárny týždenník, č. 15 – 16, ročník: XXXI, vyšlo 25. 4. 2018, Index 49246, ISSN 0862-5999, E. č. MK SR: EV 3136/09, s. 2. Dostupné na internete: <https://literarnytyzdennik.sk/pohladnica-z-prahy-lt-15-16-2018/>.