Pohľadnica z Prahy (LT 17 – 18/2018)

291

Keď idem na Slovensko, a chodím tam často, oveľa častejšie ako v časoch spoločného štátu, pravidelne sa stretávam s javom, ktorý sa v českých luhoch vyskytuje zriedkavejšie, ak vôbec. Jednoduché vysvetlenie: stretnem sa s novými ľuďmi – slovo cudzími sa mi v tomto kontexte nechce použiť, pretože s onými „novými“ ma zväčša zoznamujú už „starí“ priatelia, čiže tí skôr získaní, a tak vzniká predpoklad, že aj z tých „nových“ budú priatelia. Nuž, stretneme sa a najmenej do piatich minút viem, odkiaľ pochádzajú: z Liptova, Banskej Štiavnice, Prešova, zo Špiša… Všimol som si, že túto informáciu si vzájomne oznamujú sami Slováci. Nie je to teda nejaké privilégium určené len „privandrovalcom“ spoza rieky Moravy. Premýšľal som prečo… Na čo slúži informácia, že Jouda je z Plzne, Trulda z Budějovíc, Pulda z okolia Hodonína. Alebo: Prečo by malo niekoho zaujímať, že ja som z Chrudimu? Prichádza mi na um jediná odpoveď. Slováci

majú zakódovaný gén svojho kraja, miesta a pôdorysu – vstupujú do nich celé dejiny tohto regiónu a nechávajú v nich citeľné a čitateľné znamenie. Áno, je to Slovák, ale je aj zo Spiša či Liptova. Kultúra každej lokality bola v minulosti rozmanitá, drobné jazykové zvláštnosti sú druhoradé. To skôr vojská, ktoré tade pochodovali a proti ktorým sa bojovalo, tu zanechali svoju pečať. Či povedzme kronikári, ktorí tu učili evanjeliá, zvyčajne ešte z českých kníh, keď nebol k dispozícii (za Uhorska) ich slovenský preklad, resp. krásne vráskavé ženy z Plickových fotografií, spievajúce svojim deťom kdesi na stráni to typické hajaj, búvaj. To sú, skrátka, tváre Slovenska. Čo kút, to nejaká osobitosť. Dôležité je cítiť ju, vedieť o nej, niesť si ju so sebou do sveta ako opornú palicu, keď zablúdim alebo zakolíšem.

Výstižne to napísala o svojom Rusku Marina Cvetajevová: „Vlasť nie je územie, ale nezameniteľnosť pamäti a krvi.“ Ak niekto videl film Lúčenie (Prosčanie s maťoroj), vybaví si scénu, ako príde do dedinky určenej na zatopenie (bude tam priehrada, dielo socializmu) akýsi komisár z „kraja“ a začne svoje ničivé dielo tým, že vylamuje kríže z hrobov na miestnom cintoríne. Tak prehral boľševik svoju historickú šancu. Rusovi môžete zobrať všetko, trebárs aj Boha, keď na jeho miesto posadíte napríklad Stalina, ale nesmiete mu vziať minulosť, jeho predkov pod tými krížmi. Pre hroby a kríže, pre mŕtvych v sebe, ktorí vás udržiavajú pri živote (nie pre Stalina a jeho inžinierske vízie), padlo v ostatnej veľkej vojne dvadsaťšesť miliónov Rusov.

Píšem o Rusoch a Slovákoch, ale myslím na Čechov. Skúste si spomenúť, kedy vám nejaký „nový“ povedal, odkiaľ pochádza a prichádza. Alebo si položte otázku: Viem to vôbec o tých „starých“, doterajších? Zaujímalo ma to niekedy? A prečo vlastne nezaujímalo? Pritom naša vlasť skrýva v sebe nespočetné množstvo tvárí a charakteristík. Nielen tie viditeľné a počuteľné na prvý pohľad (také to jadrné ostravské „bo sem cyp“ je vlastne oveľa nežnejšie ako spisovný preklad do korektnej češtiny). Aj výrazne jemnejšie a subtílnejšie nuansy nesú v sebe mentalitu českých krajov (i moravských a sliezskych). Úplne inak sa dohovárate, bez toho, že si to všimnete, s chlapíkom z Domažlíc, Tábora, Litomyšla či Frýdlantu.

A nielen to! Svojho času ma upozornil hudobný skladateľ Miloš Bok, že žije v Sudetách a že by to malo byť poznať na jeho hudbe. Vypočul som si ju teda. Mal pravdu. Vyznačuje sa nepomenovateľnou, ale veľmi špecifickou atmosférou, a nemusí to byť iba priamym lokálnym odkazom poznačené oratórium Škriatkovia z Křinického údolia. Alebo: Čo také zabudnuté dielo „sudetského Wolkera“ Josefa Kocourka – zomrel takisto na tuberkulózu, takisto ako dvadsaťštyriročný, no život zväčša prežil v pohraničí – medzitým stačil napísať úctyhodný počet poviedok či románov; prečítajte si jeho Zapadnutých vlastencov 1932 či Kalendár, v ktorom sa obracajú listy a dýcha na vás znepokojujúci chlad raspenavských lúk. Asi možno nebude náhoda, že jedna z tunajších obcí sa volá Peklo a právne v nej pobudol a písal Václav Kaplický, autor Kladiva na čarodejnice

A tak by sme mohli pokračovať. Sme takí, aké je miesto, z ktorého pochádzame. Môžeme to stokrát zapierať a skrývať či intuitívne pokladať za druhotné a nepodstatné. Napokon je predsa známe, že tí najväčší Pražania zvyčajne prichádzajú i so svojimi komplexmi odkiaľsi z vystrkova, ktorého meno už zabudli, pre istotu, aby náhodou neprehovorilo za nich. Plody sú výsledkom práce koreňov, nie naopak. Ak sa budeme väčšmi priznávať k svojim koreňom, naše plody budú hodnotnejšie, autentickejšie, poctivejšie. Áno, som realista a viem, že všetky tieto slová majú etiketu staromilstva, ak nie niečoho horšieho. Na to mám však jedinú odpoveď: No a čo?

Preklad: -pd-


Bibliografický odkaz:
Petr Žantovský: Pohľadnica z Prahy (LT 17 – 18/2018). In: Literárny týždenník, č. 17 – 18, ročník: XXXI, vyšlo 9. 5. 2018, Index 49246, ISSN 0862-5999, E. č. MK SR: EV 3136/09, s. 1, 7. Dostupné na internete: <https://literarnytyzdennik.sk/pohladnica-z-prahy-lt-17-18-2018/>.

Ilustračné foto: pixabay.com