Pokusy o tvorbu zmysluplného sveta (Rozhovor s Ľudovítom Petránskym, teoretikom a historikom výtvarného umenia a vysokoškolským pedagógom)

130

Profesor PhDr. Ľudovít Petránsky, DrSc., sa narodil 22. 11. 1943 v Brezne. Absolvoval štyri semestre na Pedagogickej fakulte (slovenčina – francúzština) v Banskej Bystrici. V okruhu významných priateľov (Osvald Zahradník, Ladislav Šimon, Štefan Prukner, Mikuláš Kováč, Ivan Nagy, Ladislav Ballek, Zora Hudecová-Brečková, Štefan Balák a ďalší) tu viedli podnetné rozhovory o kultúre a umení. Neskôr študoval na katedre dejín umenia v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1985 mu udelili titul DrSc. a rok nato inauguroval na profesora.

V roku 2005 nadobudol titul Dr. h. c. na Technickej univerzite vo Zvolene. V rokoch 1970 – 1990 pôsobil na VŠVU v Bratislave ako vedúci katedry úžitkového umenia a tvarovania priemyselných výrobkov, neskôr ako vedúci katedry teoretických predmetov, od roku 1985 ako prorektor a v roku 1989 ako rektor. Od roku 1990 pôsobil na FA STU ako vedúci Ústavu dizajnu, prodekan a dekan. V tom období bol aj predsedom Slovenskej odborovej komisie pre dizajn a neskôr samostatnej Fakultnej odborovej komisie. Od roku 2011 je v dôchodku, no ďalej pôsobí ako kurátor a organizátor výstav, je členom komisií pre doktorandské dizertácie, habilitačné konania doma aj v zahraničí. Napísal monografie významných slovenských maliarov, napríklad Vincenta Hložníka.

TATIANA JAGLOVÁ: K oceneniam vašej práce nedávno pribudla cena Identifikačný kód Slovenska. Projekt udeľovania je súčasťou Európskej akadémie umení. Ste osobnosť známa nielen v Európe, ale v celom svete. Keby ste mali sám seba vyznamenať, za čo by to bolo?

ĽUDOVÍT PETRÁNSKY: Verte-neverte, nad tým som sa nikdy nezamýšľal, a už ani nebudem. Najväčšie ocenenie je pre mňa stretávať sa s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi. Ale aj tí s inými názormi sú veľmi dôležití. Nútia zamýšľať sa nad problémom, hľadať patričné argumenty na obhajobu vlastného postoja. Žiaľ, priestor na konštruktívnu polemiku u nás takmer neexistuje.

T. JAGLOVÁ: K vašim významným dielam patrí publikácia Moderná slovenská grafika, sprievodca vzniku a formovania našej grafiky, vydaná v roku 1985. Odvtedy sa veľa zmenilo – kam sa posunula slovenská grafika? Ako by ste hodnotili jej vývoj a súčasné výsledky? V ktorých dielach o tom píšete?

Ľ. PETRÁNSKY: Môj vzťah k našej modernej grafike sa dá posudzovať len vcelku. To znamená, že treba uvádzať viaceré publikácie a expozície, ktoré som pripravil. Kniha Moderná slovenská grafika vyšla v roku 1985 len vďaka zásadnej podpore Miroslava Válka, Viliama Plevzu a ďalších, ktorí tvorili potrebnú ofenzívu proti iným silám. Nechcem analyzovať útoky napríklad proti silnej tendencii našej imaginatívnej grafiky. A neviedli sa len k vystavovaným dielam, ale aj k pedagogickému procesu na Vysokej škole výtvarných umení.

Je paradox, že ani nie o desaťročie – a vlastne až dodnes – sa výpady znova zjavili v ešte drastickejšej podobe. Sú to útoky zákerné, ale aj nekultúrne v používanom vyjadrovacom slovníku. Dokonca aj na pôde dôležitých inštitúcií či tzv. odborných časopisov sa významné hodnoty zámerne popierali a devalvovali. Aj voči Vincentovi Hložníkovi, Albínovi Brunovskému a ďalším sme evidovali prejavy nepochopenia, bulvárneho hanobenia až po zámernú – no veľmi transparentnú – inkvizíciu. Slabomyseľnosti však nebudem na stránkach týchto novín povyšovať na úroveň vážneho záujmu.

T. JAGLOVÁ: Aké bolo hodnotenie vašej knihy v tom neľahkom období?

Ľ. PETRÁNSKY: Vychádzalo z rôznych uhlov pohľadu či chápania umeleckej hodnoty. Som rád, že jadro publikácie obsahovalo najmä najpresvedčivejšiu líniu našej grafiky doma aj vo svete (pre mňa je najvýznamnejšia napríklad recenzia ikonografa európskeho postavenia Rudolfa Chadrabu). Nechcem však tieto – neraz osobne zamerané – postoje rozvádzať. Chcem zdôrazniť, že kniha aj retrospektívne predstavuje len jeden zo spisov celku mojich prác o tejto – pre mňa veľmi dôležitej – problematike. Žiada sa v tejto súvislosti zdôrazniť nevyhnutnosť transparentnosti použitej terminológie. Ide o modernú a nie súčasnú grafiku, pritom s novými otázkami tohto umeleckého druhu som sa zaoberal v iných teoretických prácach, výstavách, prednáškach atď.

Vždy som prízvukoval formovanie procesu na báze tvorivého dialógu domova a sveta, hľadisko súčasnosti som chápal aj ako jeden z aspektov vývojovej konzistentnosti. Moderné umenie pre mňa nepredstavovalo vymedzené, navždy dané zoskupenie dokumentov minulosti, ale práve naopak. V jeho organizme som videl vždy aktualizujúci prvok. Preto históriu vnímam aj zo zorného uhla prítomnosti, a tú zas v dynamickom rozvoji ako predpoklad budúcna, do ktorého ešte nedovidíme. Expressis verbis konštatujem, že moderná slovenská grafika je v dejinách európskeho moderného umenia uznávaným pojmom a vyhranenou predstavou.

T. JAGLOVÁ: O spomínaných kvalitách výrazne svedčilo aj záslužné, doteraz nedocenené či zámerne obchádzané podujatie v Banskej Bystrici v roku 1971.

Ľ. PETRÁNSKY: V roku 1971 (august – október) sa v Oblastnej galérii v Banskej Bystrici uskutočnilo I. bienále súčasnej slovenskej grafiky (kurátor som bol ja). Expozícia, ktorú na jeseň s veľkým ohlasom inštalovali v Dome pánov z Kunštátu v Brne, priniesla niekoľko závažných momentov na jej hodnotenie. Z hľadiska kritiky a publicistiky bola priaznivo prijatá skutočnosť, že podujatia sa zúčastnili reprezentanti takmer všetkých žijúcich generačných vrstiev. Vznikol tak potrebný – a ničím nelimitovaný – priestor na dialóg rozličných názorov (napr. Ľ. Fulla, V. Hložník, A. Klimo, M. Cipár, A. Brunovský, M. Urbásek, M. Dobeš, J. Jankovič, R. Fila, M. Haberernová, V. Gažovič, J. Koller, D. Tóth, S. Filko, R. Sikora). Výrazne sa tu prejavili aj rozličné formy aktivizácie vnímateľa. Zaujalo predovšetkým hľadanie vzťahov a výskum alternatív synestetického pôsobenia viacerých umeleckých druhov (napr. výtvarného umenia a hudby). Z hudobníkov a muzikológov treba spomenúť mimoriadny podiel Mariána Vargu, Fedora Freša, Dušana Hájka, Ladislava Gerhardta, Dušana Húščavu, Karola Ondreičku, Rastislava Vacha a Stanislava Bachledu. Na škodu našej kultúry a umenovedy osobitne je, že sa na tieto mimoriadne podnety našej histórie – možno zámerne – zabúda.

T. JAGLOVÁ: Dôležitou súčasťou vašej pedagogickej a teoretickej práce bol dizajn a jeho miesto vo výtvarnom umení.

Ľ. PETRÁNSKY: Áno, rozličným prejavom dizajnu a úžitkového umenia som sa venoval najmä v starších prácach s plným zaujatím. Teraz chcem dokončiť predovšetkým monografické štúdie o mne veľmi blízkych maliaroch. S potešením konštatujem, že dizajn má dnes potrebný ohlas v zberateľských a prezentačných úsiliach, umelecko-historickej práci, že prichádzajú nové tvorivé generácie. Na niekoľkých vysokých školách sa venujú pedagogickej výchove v tomto zameraní.

Počas viac ako polstoročnej umenovednej a pedagogickej práce ma vo všetkých ich oblastiach sprevádzala problematika vzťahu výtvarného umenia a architektúry – a v tomto komplexe aj dizajnu. Načrtnuté súvislosti pokladám aj dnes za mimoriadne aktuálne. Prirodzene, takto som si od začiatku nekládol otázku. Formovala sa a dozrieva doteraz. Vplývalo na to viacero inšpiratívnych okolností. Na začiatku pedagogického pôsobenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (od začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia) to boli predovšetkým nezabudnuteľné – a možno dodnes nedocenené – tvorivé stretnutia učiteľov a študentov v ateliéroch architektúry a sklárskeho výtvarníctva, ktoré boli umiestnené na Bratislavskom hrade. Spomínam si napríklad na Vojtecha Vilhana a Václava Ciglera.

Postupne som viedol katedru užitých umení a tvarovania priemyselných výrobkov, ako kurátor som pripravoval celoslovenské výstavy atď. Dôležitým medzníkom bolo pre mňa pôsobenie na FA STU. Mimoriadne pozitívna atmosféra (dekanom bol v tom období prof. Ing. arch. Róbert Špaček, CSc.) umožnila založenie Ústavu dizajnu, ktorý poskytoval odbornú, ale aj organizačnú pomoc pracoviskám iných vysokých škôl. V tomto prostredí – v súčinnosti s inými inštitúciami – sme založili doktorandské štúdium pre dizajnérov a stali sme sa sídlom celoslovenskej odbornej komisie. Uchádzači mohli absolvovať habilitačné či profesorské, inauguračné pokračovanie. Som rád, že o toto obdobie sa začínajú opäť zaujímať nielen historici, ale aj mladí dizajnéri.

T. JAGLOVÁ: Vaše skriptá a štúdie z teórie dizajnu sa stále používajú na Slovensku aj v Čechách. Príznačná je pre ne črta hľadania sémantiky predmetov či kontextu ich vzniku. V čom vidíte význam týchto dvoch aspektov?

Ľ. PETRÁNSKY: Vytváranie formy produktov neprebieha vo vzduchoprázdne. Staré tvrdenie, že tvar vychádza z funkcie, už dávno neplatí. Spoločensko-kultúrny vývoj, historické pozadie a ďalšie požiadavky hrajú pritom úlohu práve tak ako ergonomické, sociálne alebo ekologické požiadavky, hospodárske alebo umelecké kritériá. Preto sa analýza dizajnu opiera aj o reflektovanie podmienok, v ktorých vznikol. Vplyv štruktúry kontextu má nesporný vplyv na vytváranie formy. Aby som odpoveď nezjednodušoval, chcem zdôrazniť, že kontext je jav mnohovrstvový, onticky bohato štruktúrovaný.

Terry Winograd a Fernando Flores výstižne charakterizujú vytváranie formy ako proces ontologickej povahy. V duchu Heideggerovho odkazu je to aj môj prístup k ďalším druhom výtvarného umenia. „Veci sú nadané vlastným životom,“ vyhlasoval cigán s drsným prízvukom, „ide len o to, prebudiť v nich dušu.“ Táto jednoduchá a pritom krásna scéna z románu Gabriela Garcíu Márqueza Sto rokov samoty výstižne uvádza problematiku vlastnej reči vecí, ktoré nás obklopujú. Uvádza zároveň neľahkú problematiku semiotiky a sémantiky v širokej sfére dizajnu. „Predmety vytvorené človekom vyvolávajú aj pri nezaujatom vnímaní otázku významu a zmyslu. Predpokladáme, že sa za nimi skrýva nejaký zámer, že niečo vyjadrujú, niečomu slúžia. Človek je podľa Jakobsona homo semioticus, to znamená, že veci a javy, ktoré ho obklopujú, neustále a často mimovoľne číta ako text.“ Jan Mukařovský v tejto súvislosti hovoril o bezprostredných a znakových, Jean Baudrillard o primárnych a sekundárnych funkciách predmetu. Umberto Eco používa pojmy denotácie a konotácie, ktoré sa navzájom podporujú.

Priamy vplyv názorov tohto významného talianskeho historika umenia a prozaika na formovanie dizajnu v druhej polovici minulého storočia bol zvlášť pozoruhodný. Vytvoril platformu pre také avantgardné hnutia, akou boli Memphis alebo Alchýmia, a nedá mi neuviesť názor z mojej osobnej korešpondencie s americkým teoretikom a predstaviteľom postmoderny v dizajne Michaelom Gravesom: Jeden zo zmyslov navrhovania objektov videl v ich možnostiach vyjadriť mýty a rituály tej-ktorej spoločnosti. Ich charakter vidí v tom, čo nám dáva konečnú predstavu identity v rámci miesta, budovy alebo miestnosti. ,,Sú čiastočne výpoveďou, čiastočne pamäťou, čiastočne nostalgiou, čiastočne symbolom, skrátka, sú osobnosťou miesta.“ Mohol by som v tomto smere uvádzať výpovede Alessandra Mendiniho, Rolanda Barthesa a iných. Niektoré ich práce sú známe aj zo slovenských prekladov.

T. JAGLOVÁ: V tomto kontexte by sme mohli hovoriť o prelínaní výtvarného umenia s literatúrou, filmom, divadlom, filozofiou… Neodráža súčasné umenie aj chaos doby a neistotu človeka v konfliktmi zmietanom svete? V umeleckom diele čítame predsa aj životný príbeh tvorcu.

Ľ. PETRÁNSKY: Úzke vzťahy medzi spomínanými oblasťami existujú dávno-pradávno. Prvý článok k tejto tematike som uverejnil v Kultúrnom živote (33/1966) pod príznačným názvom Pokus o paralelu. Doteraz je o tento text záujem najmä v pražských kruhoch. Venoval som sa v ňom porovnávaniu blízkych tendencií v hudbe, výtvarnom umení, divadle či hudbe. Preto som sa zaoberal filmami Michelangela Antonioniho, Jeana-Luca Godarda, Françoisa Truffauta, literatúrou Alaina Robbe-Grilleta, Michela Butora, ďalej dielami výtvarného teoretika Pierra Restanyho, výtvarníkov Yvesa Kleina, Jeana Tinguelyho, hudobných skladateľov Johna Cagea, Luciana Beria, novými tendenciami v džeze a inými oblasťami či osobnosťami.

Odvtedy pribudli ďalšie mimoriadne autorské príspevky, ale princípy „zlatých šesťdesiatych“ sa veľmi nezmenili. Odkaz Martina Heideggera a v podstate aj naňho nadväzujúcich existencialistov zaznieva dodnes. Tvorivé činy nie sú však bezvýhradným prejavom rezignácie. Prinášajú aj pokus o tvorbu zmysluplného sveta. Povedané slovami Miroslava Petříčka: ,,Fantázia, ktorá je spriaznená s kozmogonickou mocou Erosa (…) nielen spôsobuje chaos, ale ho a prekonáva: vytvára z nej svet, ktorý sa riadi len ich zákonmi… Nie je napodobňovaním daného, ale napodobňuje spôsob, ktorým kozmická moc tvorí svet.“ A v tieto pozitívne elementy, ktoré prinášajú humanizmus, som vždy veril a verím.

T. JAGLOVÁ: Dôchodok trávite aktívne. Čo vás najviac teší?

Ľ. PETRÁNSKY: Píšem teraz prvú monografiu o významnom predstaviteľovi modernej slovenskej maľby Ferdinandovi Hložníkovi, uzatvára sa biografia o mne. Veľmi príťažlivá je pre mňa a manželku „chalúpka“ v Jarabej pod Čertovicou, v rodnom kraji, v prekrásnej prírode, mám tam priateľov a možnosti oddychu. Odtiaľ robím výpravy na ryby na Čierny alebo Biely Váh, a predovšetkým na Hron. Muškárim, čo považujem za skutočne „profesorské“ dielo. Vlani nám zaplavilo pozemok a museli sme robiť nový trávnik. Každé ráno, už za brieždenia, som čakal, aby som videl, ako sa vzmáha nová tráva. A každé ráno som mal radosť. Čo viac si možno želať?