Polstoročie Jašíkových Kysúc

232

Zamyslime sa nad tým, čo znamená slovo súťaž: v športe je víťaz jednoznačný, pri porovnávaní priemyselných produktov víťazí kvalita materiálu, pri umeleckej (v našom prípade literárnej) súťaži víťazí talent autora, ale môžu to byť aj aktuálne kritériá literárnych kritikov. V tom zmysle je literárna súťaž, jej priebeh a výsledok aj odrazom aktuálneho vývinu estetických a etických hodnôt. Niečo však je predsa nemenné: v názve literárnych súťaží a cien je prevažne meno autora/autorov/ako emblém.

V čase pokusu Alexandra Dubčeka poľudštiť socializmus, pred päťdesiatimi rokmi, v pamätnom roku 1968, založili literáti súťaž na severe Slovenska, v centre Kysúc, v Čadci. Súťaž, ktorá niesla meno turzovského rodáka Rudolfa Jašíka. Do štruktúry tejto súťaže pribudlo na žiadosť Kysuckej kultúrnej nadácie a rozhodnutím Literárneho fondu po roku 1989 ďalšie meno za socializmu proskribovaného, indexového spisovateľa Jozefa Hnitku. Každoročne sa súťaže zúčastňuje množstvo mladých talentov z celého Slovenska a mnohí dnes známi spisovatelia začínali práve v tejto súťaži.

Na 50. ročníku Jašíkových Kysúc sa zúčastnilo 71 autorov. Porota (predseda A. Halvoník, členovia M. Bátorová, L. Hrubý) hodnotila však celkovo 98 textov, pretože 21 autorov poslalo do súťaže viac ako jeden text. Cenu Rudolfa Jašíka od 18 do 35rokov získal J. P. Bukov: Makový pán Elegán a premena kupca Chalupca. Cenu Jozefa Hnitku od 10 do 18 rokov získal Tiens (pseudonym): Vesmírny zázrak. Prémie:1. Ľubomír Šottník: Návšteva úradu, 2. Dada (pseudonym): (Ne)obyčajný piatkový večer, Dominika Moravčíková: Noro. Trinásť autorov bolo odmenených čestným uznaním. Všetky texty boli publikované v zborníku, ktorý každoročne túto súťaž sprevádza.

Vráťme sa však k emblémovým spisovateľom tejto súťaže. Väčšinou sa z mien v záhlaví súťaží stane ikona a nikto sa už nezamýšľa, prečo sa vlastne mená tých spisovateľov stali „názvom“ ocenení. Ani laureáti si to často neuvedomujú. A tak sa z cti ikony, ako to už býva v rutinných rituáloch, stáva vyprázdnený pojem. Tristné osudy a dielo týchto dvoch spisovateľov sú však pre dejiny kultúry 20. storočia charakteristické, a preto si ich treba pripomínať.

Rudolf Jašík a jeho dielo stelesňovalo v čase vzniku súťaže všetko, čo vtedajšia vlna demokracie so sebou niesla: ako medzivojnový komunista sa Jašík postavil počas druhej svetovej vojny na stranu spravodlivosti osobnou účasťou v protifašistickom odboji, proti cudzej hegemónii. Stvárnil osud nespravodlivo odvlečených židovských občanov v románe Námestie svätej Alžbety (1958), naše nádherné Kysuce zase v knihe Na brehu priezračnej rieky (1956), boj za slobodu v SNP v nedokončenom románe Mŕtvi nespievajú (1961). Aj jeho ďalšie diela vyšli posmrtne v súbornom dvojzväzkovom diele obsahujúcom i básnické juvenílie.

Spôsob, akým Jašík tvoril, kopíroval jeho mentalitu „lyrika natus“, jeho próza je svet videný srdcom a zobrazený v metafore jednoduchosti, čistoty a ľudskej dobroty. Peter Valček v novších charakteristikách prirovnáva miesto Jašíka v slovenskej literatúre k miestu francúzskeho spisovateľa A. Malrauxa vo francúzskej. Rudo Jašík zomrel v roku 1960 ako 40-ročný – priskoro, no ako komunista sa tak vyhol možným politickým represáliám rozličných historických období, ktoré nasledovali.

Nevyhol sa im však druhý emblém súťaže, kysucký spisovateľ Jozef Hnitka, medzivojnový komunista, organizátor Slovenského národného povstania v Čadci, ktorého román o Kysuciach Krížové štácie sa stal kultovou knihou kysuckých umelcov, ako sa o ňom vyjadril akademický maliar Milan Mravec. Spisovateľ však do konca života (1992), s malou výnimkou rokov 1968 – 1970, nesmel publikovať, o čom svedčí fakt, že v archíve ÚPN je vedený ako „nepriateľ štátu“.

Bol aj prvým riaditeľom začínajúcej, v tom čase málozväzkovej, knižnice v Čadci, v ktorej sa dnes súťaž koná. Hnitkove prózy sa vyznačujú obrovskou dynamikou vystavanou dialógmi, silou postáv a vnútorným napätím. Majú v sebe solženicynovský náboj, nesú posolstvo slobody a ľudskej obety, sú výzvou k hlbokému etickému životu. Jeho poviedka Transfúzia by podľa Antona Hykischa mala byť vo všetkých svetových antológiách krátkej prózy.

Oboch spisovateľov spája rodisko Turzovka (J. Hnitka, 1913; R. Jašík, 1919), ďalej archívmi doložená ilegálna činnosť, osobné tajné schôdzky počas príprav SNP, ako aj osobné priateľstvo zachytené v povojnovej korešpondencii. Sú to úprimné listy, napriek tristným osudom oboch autorov plné viery v ľudskosť. Keď do súťaže Jašíkove Kysuce pribudol druhý emblém – Jozef Hnitka –, písal sa už rok 2008. Hnitka totiž patrí k prvej fáze slovenských disidentov 20. storočia, k tým, ktorých paradoxne postihol Stalinov kult v päťdesiatych rokoch (medzivojnoví komunisti – buržoázni nacionalisti ako V. Clementis, L. Novomeský, ale aj J. Smrek a E. B. Lukáč, P. Strauss, katolícki autori ako J. Silan, P. G. Hlbina a R. Dilong, exiloví autori ako J. C. Hronský, P. Hrtus Jurina…).

Nový výskum vrátil týchto autorov po roku 1989 do literárneho života. Vyšli ich diela, ktoré nemohli za socializmu uzrieť svetlo sveta. Tak vyšli aj dve veľké knihy spojené s menom Jozefa Hnitku: Transfúzia (Petrus, Bratislava, 2003). Ide o reedíciu Krížových štácií doplnenú autentickými poviedkami z Povstania a rozsiahlou novelou Jabloň a beletrizovaný životopis autora s názvom Múrom proti hlave od známeho publicistu Jána Čomaja (Kysucké múzeum v Čadci, 2013).

Rudolfa Jašíka a Jozefa Hnitku – dva emblémy súťaže Jašíkove Kysuce – spája okrem uvedených reálií ideál slobody a ľudskosti, život plný krívd, ktorý obaja znášali chlapsky a bez reptania. Nech tento ich príklad uložený prostredníctvom ich moderného diela v pokladnici národných hodnôt rastie v ďalších a ďalších dielach generácií slovenských spisovateľov.