Posledný bohém – Amedeo Modigliani vo Viedni

542

Od našej spolupracovníčky Kataríny Ihringovej

Viedenská galéria Albertina, ktorá je veľmi obľúbená aj u slovenských milovníkov výtvarného umenia, si tento rok uctí pri príležitosti 100. výročia smrti jedného z najvýraznejších umelcov svojej doby Amedea Modiglianiho (1884 – 1920). Výstava, ktorá bola pripravená už na rok 2020, musela byť z dôvodu pandémie presunutá na tohtoročnú jeseň. A tak až do 9. januára 2022 budeme môcť prostredníctvom pozoruhodnej retrospektívy obdivovať jemnú krásu modiglianovských tvári v podobe viac než 130 objektov. Vystavená expozícia sústreďuje diela tohto umelca zo súkromných i verejných zbierok z celého sveta, a preto ju možno nazvať aj výstavným projektom tohto roka, ktorý Albertina pripravila.

Amedeo Clemente Modigliani, maliar židovského pôvodu, pochádzal z talianskeho Livorna. V rodnej krajine prežil detstvo a ranú mladosť štúdiom starovekého a renesančného umenia, ale aj filozofickej literatúry. K jeho obľúbeným textom patrili tie od Nietzscheho, Baudellaira, Comta či de Lautréamonta. Už ako dieťa musel prekonať niekoľko osobných zápasov, počas ktorých bojoval o život. Či už to bol zápal pohrudnice, brušný týfus alebo tuberkulóza, ktorá sa mu nakoniec vo veľmi mladom veku – 35 rokov – stala osudnou.

Po čase strávenom štúdiom prevažne talianskeho umenia sa ako veľmi mladý, 22-ročný mladík, rozhodol odísť do Paríža, vtedajšieho centra moderného a avantgardného umenia, ktoré pulzovalo tvorivosťou a kreatívnosťou. Paríž bol v danom období pre zahraničných umelcov veľmi atraktívnym miestom pre ich tvorbu. Dôvodov bolo niekoľko, ale z umeleckého hľadiska dominoval najmä fakt, že sa tu v jednom čase stretli najväčší umeleckí velikáni: Picasso, Braque, Rouault, Matisse, Léger a ďalší. Umelecké a tvorivé prostredie, ktoré spolu so zberateľmi a kritikmi vytvorili, bolo veľmi lákavé pre ostatných začínajúcich umelcov. Práve oni, prichádzajúci z cudzích prostredí sa v Paríži stretli a vytvorili umeleckú komunitu nazývanú aj „parížska škola“. Nešlo o žiadny smer či hnutie, ktoré by razilo v umení jeden prúd, skôr o voľné internacionálne zoskupenie mladých umelcov, ktorí prišli do Paríža pred druhou svetovou vojnou tvoriť „veľké“ umenie. Okrem Amedea Modiglianiho bol súčasťou tohto zoskupenia aj Katalánec Julio Gonzales, Ukrajinec Alexander Archipenko, Rumun Constantin Brȃncuşi, Litovčan Chaim Soutin a Bielorus Marc Chagall (1887-1985).

V prenajatom byte na Montmartri si Modigliani mohol užívať svoj bohémsky život plnými dúškami, stretávať sa s takými umelcami, akými bol Pablo Picasso, Constantin Brȃncuşi, Jacob Epstein, André Salmon či ruská poetka Anna Achmatovová a tvoriť neopakovateľné portréty. Po čase strávenom v pulzujúcom srdci moderného umenia sa podľa Modiglianiho súputníkov a neskôr aj životopiscov mení tento elegantný a uhladený Talian na čudáka, ktorý začal holdovať alkoholu a drogám. Deštruktívnosť, ktorá sa podpísala pod jeho fyzický i psychický stav, zničila aj všetky pamiatky jeho buržoázneho dedičstva, ktoré si priniesol z Talianka, ako i celú jeho ranú tvorbu. Pôvod týchto deštruktívnych prejavov zrejme pramenil v recidíve tuberkulózy, ktorá sa mu vrátila z detských čias. Príznaky tuberkulózy intenzívneli, až choroba dospela do pokročilého štádia a Modigliani umiera vo chvíli, keď jeho umelecká tvorba ešte len začínala hľadať smer. A hoci sa tento umelec stal symbolom tragiky ľudského života, jeho umenie prežilo vďaka jedinečnému a neopakovateľnému štýlu.

Umenie bez definujúcich hraníc

I napriek tomu, že je Modiglianiho umenie zakorenené v majstrovskej kresbe talianskych renesančných umelcov, ovplyvnené výrazovosťou afrického primitívneho umenia a formujúce sa v blízkosti avantgardných -izmov (kubizmu, dadaizmu, surrealizmu, futurizmu) nie je možné ho zaradiť do žiadneho smeru s presne definujúcimi pravidlami. Svoje outsiderstvo, ktoré povýšil na životný postoj pretavil aj do umenia. Nezaraditeľné a až tvrdohlavo sa hlásajúce k odlišnosti a osobitosti. To bolo to, čo charakterizovalo Modiglianiho ako i jeho tvorbu. V prvých rokoch svojho parížskeho pobytu tvoril rýchlym tempom. Počas dňa dokázal vytvoriť niekoľko desiatok skíc. Nie všetky sa zachovali, mnohé sám zničil, mnohé rozdal svojim priateľom a na niektorých z nich pracoval ďalej. Vytvoril si svoj vlastný štýl zobrazenia ľudských tvárí. Stal sa maliarom štíhlych, deformovaných postáv s pretiahnutými dlhými krkmi a mandľovými očami umiestnenými blízko seba. Tvári, ktoré viac pripomínali masky než reálne bytosti, keďže ich pohľady boli prázdne a neurčité. No i napriek tomu vyžarovali jemnosť, krehkosť a krásu ľudského bytia. Šarm a vznešenosť týchto obrazov spočíva skôr v kresbe než v maľbe. Krásne ženské postavy sú zachytené prostredníctvom dlhých, akoby nikdy nekončiacich línií. Farba len zvýrazňuje ich nádherné krivky. Od roku 1916 pracoval na sérii niekoľkých desiatok ženských aktov, v ktorých všetky spomenuté znaky jeho dovtedajšej tvorby povýšil k dokonalosti. Sériu aktov si objednal Modiglianiho priateľ Léopold Zborowski, ktorý mu pomohol finančne, materiálne, ba dokonca mu zabezpečil aj vhodné modelky. Ženské akty následne v roku 1917 vystavil na svojej jedinej samostatnej výstave v Paríži. Tá vyvolala rozporuplné reakcie: z jednej strany sa ozývali kritické hlasy kvôli obscénnosti týchto aktov, z druhej strany zase hlasy pochvalné, hovoriace o modernosti Modiglianiho tvorby. A hoci v deň vernisáže bola výstava políciou uzavretá, pokračovala ďalej po tom, čo boli nahé akty z okien výstavných priestorov odstránené.

Pod taktovkou Brȃncuşiho

Po roku 1909 si Modigliani prenajal nový ateliér – tentokrát na Montparnasse, kde ho navštevoval aj mladý obchodník s umením Paul Guillaume, ktorý sa zaujímal o jeho prácu. Videl v nej veľký potenciál. Skontaktoval ho s rumunským sochárom Constantinom Brȃncuşim. Na jeden celý rok sa stal jeho žiakom. Modigliani svoje sochy tesal do kameňa a za celé tvorivé sochárske obdobie vytvoril okolo 25 sôch. Maliarsky štýl pretiahnutých ženských hláv s dlhým krkom a mandľovými očami preniesol aj do sochy. A hoci štyri jeho sochy boli vystavené aj na Salóne d`Automne v roku 1912 spolu s kubistickými dielami, sochárstvo opustil a venoval sa už len maľbe. Aj v sochárskych dielach rovnako ako v tých maliarskych pozorujeme Modiglianov rozporuplný vzťah k umeleckým vzorom. Na jednej strane sa neustále odvolával k velikánom renesančného umenia, na strane druhej sa inšpiroval africkými, egyptskými, východoázijskými a gréckymi archaickými vzormi. Ambivalentnosť prítomná v Modiglianiho dielach nie je vnímaná negatívne, práve naopak. Inšpiráciu, ktorú Modigliani hľadal v umení mimoeurópskych kultúr, bola v období avantgárd veľmi populárna. Dodávala európskemu umeniu obohacujúci punc nevšednosti.

Modiglianiho život a s ním aj jeho tvorba boli ukončené predčasne. A hoci počas svojho života predal niekoľko svojich diel, určite mu tento predaj nezabezpečil lepší život. Neustále zápasil o prežitie. Po jeho smrti sa situácia radikálne zmenila a trh s umením zaznamenal obrovský záujem o všetky Modiglianove diela. V súčasnosti sa cena diel pohybuje v miliónoch. Paradox, ktorý nie je pre svet umenia ničím novým.

Ilustračné foto: Albertina