Poznanie ústiace do večnosti

268
www.graficzny.com.pl / mockups-design.com

Každú ďalšiu zbierku Blanky Poliakovej očakávam s nedočkavosťou. Len málo autorov vie komunikovať so srdcom čitateľa, len nemnohí vedia rozprávať tak galantne a zároveň jatrivo. „Neboli sme / Stvorení pre seba / Len chodník / Máme spoločný.“ Je to akoby stretnutie s ostrou čepeľou, ktorej dotyk štípe a páli až vo vnútri, ale srdce nezjazví, po kontakte s ňou ostáva iba krásna spomienka. Neodbytná, nemiznúca. A pretrváva – paradoxne, no napokon úplne logicky, vzhľadom na štruktúru, obsah, pocitovosť a nežnú dotykovosť ukrytej priamo v čepeli slov – dojem pohladenia. „A predsa som / Nemohla na oblohe / Tvoje stopy / Nájsť / Bol si pri mne.“ Dojem ako neustále sa vracajúci a oživujúci sa zážitok. Autorka, skúsená literátka, ktorá v sebe nesie vyše polstoročie literárnych skúseností pretavených do vyzretej a až bolestne sugestívnej autentickej tvorby, akoby chytila druhý básnický dych, keď vydáva druhú zbierku počas jediného roka. Pritom jej myšlienkový tok, naďalej rovnako mohutný, nevysychá ani neutícha.

Pokračuje v trende osvetľovania všedného, každodenného lúčmi slnka, ktoré však svieti – z ľudského vnútra. V jeho svetle vyniknú detaily, no kontúry sú mäkšie, akoby stlmené, čo je vonkajšie, jestvuje najmä preto, aby prinieslo svedectvo o tom, čo ukrýva hlboko v sebe. „Dám ti / Zo svojho pokoja / Polovicu / Tú väčšiu / Ak smiem.“ Básne prežiarené takýmto vnútorným svetlom evokujú podobnosť s magickým realizmom. V Poliakovej podaní je však dominancia týchto dvoch pojmov prevrátená, a tak o jej poézii možno uvažovať ako o reálnej magickosti, ako o realizovanej mágii slov. Zážitok nadprirodzenosti je v jej podaní úplne prirodzený, a predsa kvalitatívne niekde celkom inde, ako keby sme pomenovávali iba zaujímavo opísanú bežnú skúsenosť človeka. Obyčajné sa u nej stáva kúzelným a čitateľ, podobne ako v rozprávkach, z jej poézie prijíma reálnu existenciu čarovného. „Zatúlané hviezdy / Naraz hasnú / Kolesá stráca / Veľký voz.“Prekvapujúci je aj účinok jej priam rozjímavých veršov, ktorý je zameraný smerom von: plynie zvnútra a smeruje k človeku. Nie je to však nepochopiteľné, autorka v básni prepája vonkajšie s vnútorným, aby sa napokon vrátila k východiskovému bodu. Dynamika sa tak prevracia a opäť ustaľuje; zážitok sa spätne zvnútorňuje. Od vnútra k vnútru, od človeka k človeku, od srdca k srdcu. „Na míle / Vzdialení / Ležíme si / V objatí.“Poliaková rozvíja témy svojich predchádzajúcich zbierok.

Nejde však o variácie, pretože každá z nich variuje až k originalite. Nedá sa teda hovoriť o monotematickosti, ale myšlienkový smer vinúci sa celou zbierkou je jasne viditeľný – lúčenie i hľadanie, čakanie a nachádzanie sú prepletené ľúbostným motívom, ktorý zaznieva väčšmi spoza básní ako priamo z riadkov. Nevyslovené sa stáva rezonujúcim a hlasnejším ako priamo vypovedané. Autorka sa pritom neuchyľuje k alegórii a skrytým významom, všetko je jasné, osvetlené, nič nie je ukryté ani zahmlené mnohovýznamnosťou či komplikovanými šiframi. Ak používa kódy metafor, a robí to s úspechom, nie je to literátska kryptografia, lež reč symbolov. „V bielom dni / Sa zrána večerí / A večer / Kráčam / Slnku v ústrety.“Ako univerzálny kľúč od trinástej komnaty srdca slúžia fotografické ilustrácie jablka, motív opakujúci sa naprieč zbierkou… Dokladá ho aj jednoduché, pôsobivé a maximálne funkčné grafické spracovanie knihy – rozpolené jablko čaká na spojenie ako človek podľa platónskej legendy čaká na svojho druha, aby mohol byť kompletný; pretože jedna ľudská bytosť je bez druhej len polovičnou. Je to hlboký mystický presah, podaný ako niečo prirodzené, nezahalené pláštikom pseudomysteriózneho.

Schádza mi na um hádam jediné vhodné slovo: oduševnenosť. Do čítania autorkiných veršov preto zakaždým vkladám aj túžbu po intímnom spojení – s duchovnom. Spiritualita jej bytostne ľudských, často civilne vyznievajúcich básní je veľmi silná, akoby prízvukovala, že božské sa prebúdza práve v človečenskom. Najmä v bohatom vnútornom svete človeka, v nekonečných odtieňoch nezrátateľného množstva farieb na palete jeho prežívania a preciťovania sa zrkadlí ozajstná skúsenosť nadpozemského. Pretože autorka na zemi hľadá raj. A nachádza ho. Vo svojej milovanej záhrade medzi milovanými stromami, v myšlienkach na milovaných ľudí, s ktorými hudba jej duše súznie natoľko, až sa zdá, že dvaja sa na chvíľu stávajú jedným. Tento pocit, ktorý sa stáva v jej poézii výnimočným, ale o to intenzívnejším a neodškriepiteľným nadreálnym zážitkom, spoľahlivo prenáša aj na čitateľa, ktorý na vlastnej koži a vo vlastnom srdci okúsi splynutie dvoch bytostí do jedinej. Sú to azda autorské rozhovory so sebou samým, no jednoznačne i dialóg s čitateľom. V Poliakovej básňach získava použitý námet lásky úplne inú ako rýdzo romantickú a romantizujúcu podobu. „Poď vyložím / Ti z dlaní / Z dvoch čiar / Života / Jedna nestačí / Pre nás dvoch.“Je to mocný cit, ba až životný postoj, ktorý má inšpiratívnu silu, a to i napriek tieňom smútku, čo zasahujú do obrazného vnútorného svetla jej básní, aby tak vyvážili a stlmili ich jas. „Blúdim / V kruhu / Je priskoro / Či neskoro / Rátať kroky / A roky.“ V tejto zbierke sa intimita stáva verejnou, aby priniesla človeku odveké poznanie, pre mnohých nedostupné. Nestavia sa na obdiv, delí sa len o prostý fakt, a zároveň vzácne tajomstvo. Prezrádza, kde sídli láska. Medzi dvoma bytosťami, ktoré čakajú, aby sa našli. V dvoch ľudských srdciach. Je to jablko poznania, symbol nakreslený veršami Blanky Poliakovej: „Už viem / kde sídli / Láska / (…) / Na máčny mak / 0d srdca / Len / (…) / Urobiť krok / A objať.“

Blanka Poliaková
VIEM, KDE SÍDLI LÁSKA
Bratislava: Mayor, 2018, 1. vyd., 64 s., ISBN 978-80-972971-2-1 (brož.)

Zdroj: Goran Lenčo: Poznanie ústiace do večnosti(POLIAKOVÁ, Blanka: Viem, kde sídli láska.Bratislava: Mayor, 2018, 1. vyd., 64 s., ISBN 978-80-972971-2-1, brož.). In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 3 – 4 (30. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 12.