Právo na odpoveď a jeho súvislosti (Falošné výkriky o obmedzovaní slobody tlače vo svetle komparácie s niektorými krajinami EÚ)

769

PAVOL DINKA 

V našom parlamente a takmer vo všetkých „neomylných“ médiách je na spadnutie búrka v pohári vody v súvislosti s údajným ohrozením slobody tlače u nás, ktorú by isté účelové prepletence rady premenili na politickú povíchricu, vraj politici si idú znovu udeliť právo na odpoveď, chcú zasahovať do obsahu periodík, komentovať pravdivé tvrdenia, volajú po všakových pokutách atď. atď. A to „demokrati“ nemôžu pripustiť!

O čo vlastne ide?

Poslanci NR SR za SMER-SD Dušan Jarjabek a Miroslav Číž podali totiž plénu na prerokovanie návrh novely zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších predpisov, ktorý už prešiel prvým čítaním s uznesením, že gestorský parlamentný výbor pre kultúru a médiá ho má v druhom čítaní prerokovať v čase od 22. do 25. marca 2019, účinný by mal byť od 1. mája 2019. V dôvodovej správe návrhu sa konštatuje, že zmena sa týka predovšetkým práva na odpoveď s cieľom „uplatniť inštitút práva na odpoveď v zmysle pôvodného znenia tlačového zákona“ (tzv. Maďaričovho zákona) účinného od 1. júna 2008, ktorý výrazne okresala tzv. „Radičovej“ novela účinná od 1. júla 2011 a dodnes platná (o ich zásadných rozdieloch si povieme neskôr) – uvedené dôvody sú, žiaľ, veľmi strohé a vágne, nemyslím, že sa v nich zorientuje väčšina poslancov, nehovoriac o profesionálnej zaslepenosti a zaujatosti žurnalistov. Žiada sa preto o tom povedať viac…

Obrana skupinových záujmov

Prirodzene, už pri predložení ostatnej poslaneckej novely, tobôž po schválení jej prvého čítania zazneli na rozličných mediálnych a iných fórach falošné výkriky o údajne neslýchanom náhubku a o neprípustnej cenzúre (niečo podobné sme počúvali pri príprave „Maďaričovho“ zákona v rokoch 2007 – 2008, aj to si ešte pripomenieme). Tie súčasné sa od tých minulých nejako zvlášť nelíšia: podľa Asociácie vydavateľov tlače „ide o prejav egoizmu a účelovej snahy obmedziť základné práva obyvateľov Slovenska“, vo vyhlásení vyše niekoľko stoviek novinárov sa píše, že „politici sa budú chcieť dodatočne vyjadrovať ku každému článku, ktorý o nich napíšeme, a to aj vtedy, ak budeme písať pravdu“; šéfredaktorka SME Beata Balogová v stĺpčeku Múmie tvrdí: „… zmena narušuje editorskú autonómiu a ďalej zmenšuje motiváciu politikov odpovedať na otázky, ktoré novinár kladie v mene verejnosti“ (25. 2. 2019). Michal Havran k tomu dodáva: „Niekto tu jednoducho nevie robiť už veľmi dlho, a dnes sa domáha akéhosi práva na odpoveď napriek tomu, že my, čo tu máme rodiny a prácu, máme oveľa viac otázok“ (SME, 24. 1. 2019). A už tradične sa ozval predstaviteľ OBSE pre oblasť slobody médií Francúz Harlem Désir (pred desiatimi rokmi to bol Maďar Miklós Haraszti), ktorý rovnako ako v minulosti jeho predchodca „veľmi dôrazne“ upozornil našich poslancov: „Som presvedčený, že navrhovaná novela bude predstavovať spiatočnícky krok v legislatívnom prostredí, ktoré dosiaľ umožňuje médiám slobodne a bez politického tlaku informovať o veciach verejného záujmu. Vyzývam preto slovenský parlament, aby stiahol túto novelu v záujme ochrany slobody tlače a investigatívnej žurnalistiky a v záujme výziev médií a občianskej spoločnosti v krajine.“ Pravdaže, podobné plamenné apely možno do určitej miery chápať, pretože každé záujmové združenie, každá skupina založená na profesijnej platforme si vždy bránia svoje právomoci a záujmy, nechcú si ich dať otesať. Žurnalisti nie sú výnimkou. Realita je však oveľa zložitejšia…

Čo je právo na odpoveď?

V čase, keď sa v Čechách pripravoval koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia nový tlačový zákon so zakomponovaným inštitútom práva na odpoveď časopis Právní rozhledy č. 6/1999 uverejnil článok nemeckej ústavnej právničky Moniky Rahimovej s názvom Německé tiskové právo – stručný přehled institutu odpovědi (s. 339 – 344) s cieľom zovšeobecniť v ňom dlhodobejšie nemecké skúsenosti a aktuálne ich využiť v českej praxi. Uvádza sa v ňom, že právo na odpoveď je v európskych tlačových zákonoch zakotvené už dávnejšie. Je to totiž v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 23 Smernice č. 89/552/EHS v znení Smernice č. 97/36/ES. Zároveň rešpektuje odporúčania obsiahnuté v rezolúcii č. (74) 26. Výboru ministrov Rady Európy o práve na odpoveď prijaté dňa 2. júla 1974. Odvtedy platia aj ďalšie normy, ktoré však tie predchádzajúce nespochybňujú. Okrem iného sa v článku konštatuje, prepáčte dlhší citát: „Právo na odpoveď je špecifický tlačový nárok ,sui generisʻ nemajetkového právneho charakteru, na ktorého uplatnenie sa otvára cesta prostredníctvom civilného súdu. Korene treba hľadať v osobnostnom práve, čiže základnom práve na ľudskú dôstojnosť, a v základnom práve na slobodné rozvinutie osobnosti. Spolkový ústavný súd v Nemecku vidí v práve na odpoveď ochranu sebaurčenia jednotlivca. Každá osoba má mať možnosť brániť sa proti svojmu vyobrazeniu v médiách. Právo na odpoveď je súčasne späté s právom slobody prejavu a možnosti účasti na tvorbe verejnej mienky. Inštitútom práva na odpoveď zákonodarca umožnil jednotlivcovi vyjadriť sa na rovnakom mieste a v rovnakom rozsahu, a tým priblížiť svoje stanovisko vlastnými slovami.

Cieľom odpovede je ochrana osobnostných práv, inak povedané, sebaobrana. Sloboda tlače na jednej strane a ochrana osobnosti na druhej strane na seba narážajú a tvoria klasický príklad kolízie základných práv. Žiada sa zvážiť obidve pozície, pretože ani jedno z nich nemá prioritu voči druhému, čiže ide o rovnosť zbraní medzi tlačou a dotknutou osobou. Nie vždy musí ísť o negatívnu informáciu, právo na odpoveď môže vzniknúť aj pri pochvalnej správe v tlači.

Rozlíšenie medzi skutkovým tvrdením a hodnotiacim úsudkom je základným predpokladom na uplatnenie práva na odpoveď. Ťažiskovým meradlom skutkového tvrdenia je jeho dokázateľnosť na základe určitého faktu. Ak napríklad povieme, že vodca opozície je hlúpy, ide o hodnotiaci úsudok, o ktorom sa nemôžeme objektívne presvedčiť. Ak však konštatujeme, že vodca opozície nedokončil nijakú školu, je možné predložiť ako dôkaz vysvedčenie. Rozlíšenie obidvoch kategórií sa môže skomplikovať v prípadoch, keď správa obsahuje skutkové tvrdenie i hodnotiaci úsudok a nedajú sa od seba organicky oddeliť. V takej situácii je nevyhnutné celé vyjadrenie považovať za hodnotiaci úsudok a neakceptovať právo na odpoveď.“

Dva systémy práva na odpoveď

V Európe jestvujú dva systémy práva na odpoveď – nemecký (skutkové tvrdenie opierajúce sa o fakt) a francúzsky s oveľa širším uplatnením – ten pripúšťa právo na odpoveď nielen pri skutkovom tvrdení, ale aj pri hodnotiacom úsudku (vlastnom subjektívnom výklade faktu). Podmienkou je, že takéto tvrdenie musí zasiahnuť do cti, dôstojnosti a súkromia človeka, čo napokon garantujú aj ústavy všetkých civilizovaných štátov. Nemecký systém je zahrnutý vo väčšine štátov Európskej únie, rovnako v Slovenskej republike, ba v istom smere je miernejší. Vo všeobecnosti platia tieto znaky: odpoveď musí byť uverejnená na rovnakom mieste, tým istým písmom, nesmie sa do nej zasahovať, nemôže mať podobu listu čitateľa, ak ju vydavateľ neuverejní, môže sa dotknutá osoba obrátiť na súd. Vydavateľ nie je povinný uverejniť právo na odpoveď v týchto prípadoch: ak dotknutá osoba o to neprejavila záujem, ak je odpoveď rozsahovo dlhšia ako článok dotýkajúci sa skutkového tvrdenia, ak odpoveď nereaguje na skutkové tvrdenie, ale na iné pasáže článku, ak nie je žiadosť o odpoveď podpísaná, ak od uverejnenia skutkového tvrdenia uplynie zákonom stanovená lehota.

Ak chceme hľadať odlišnosti inštitútov práva na odpoveď v jednotlivých krajinách, musíme pri komparácii analyzovať základné pojmy – fyzická a právnická osoba, skutkové a úsudkové tvrdenie a v nadväznosti na to i aplikáciu ustanovenia o sankciách.

Pojmy fyzická a právnická osoba

Pri posudzovaní nášho zákona zistíme, že právo na odpoveď si môžu uplatniť iba fyzická alebo právnická osoba, a to aj v terajšom novom návrhu novely. Čo znamenajú tieto pojmy? Fyzická osoba je bežný občan, ktorý vystupuje sám za seba, nereprezentuje nijakú organizáciu. V Občianskom zákonníku, § 3 ods. 2 sa konštatuje: „Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbajú o to…“ atď. Už z tohto citátu jasne vyplýva, že štátne orgány a orgány miestnej samosprávy nepatria medzi fyzické a právnické osoby, ktorých sa výhradne týka právo na odpoveď; v § 18 Občianskeho zákonníka pri určení pojmu právnická osoba sa uvádza, že právnickými osobami sú združenia fyzických alebo právnických osôb, účelové združenia majetku a jednotky územnej samosprávy; prezident, parlament, jeho predseda, poslanci, vláda, jej predseda, ministri atď. nie sú podľa toho, pokiaľ vystupujú za svoj úrad, fyzickými ani právnickými osobami, inak povedané, právo na odpoveď im nepatrí. Potvrdil mi to v minulosti aj prof. JUDr. Peter Škultéty, DrSc., známy odborník na správne právo. (Nemalo by sa to však zrejme vzťahovať na politické strany.) Pochopiteľne, v oblasti súkromia nemožno toto právo politikom upierať. Rovnaká právna prax platí v Českej republike.

Už v roku 2008 predkladatelia nášho zákona i opozícia chápali tento inštitút, zjavne z právnej nevyjasnenosti, aj ako právo pre politické garnitúry. Preto do „Radičovej“ novely v roku 2011 zaradili nezmyselný odsek: „Právo žiadať o uverejnenie odpovede nemá verejný funkcionár, ktorým je na účely tohto zákona osoba ustanovená v osobitnom predpise, predseda politickej strany alebo politického hnutia a podpredseda politickej strany alebo politického hnutia, ak ide o skutkové tvrdenie súvisiace s výkonom ich funkcie. Právo žiadať o uverejnenie odpovede nemá ani právnická osoba, ak ide o skutkové tvrdenie súvisiace s výkonom funkcie verejného funkcionára, predsedu politickej strany alebo politického hnutia a podpredsedu politickej strany alebo politického hnutia pôsobiaceho v dotknutej právnickej osobe“ (§ 8 Právo na odpoveď, ods. 2). Takáto právna jurisdikcia, opierajúca sa vyložene o negatívne vymedzenie, pravdepodobne bola a stále je v rozpore s našou ústavou a navyše ju zrejme nepozná ani jeden zákon prinajmenšom v Európe. Ak by chceli predkladatelia návrhu najnovšej novely zabezpečiť právo na odpoveď politikom, museli by, podľa môjho názoru, popri fyzických a právnických osobách zaviesť do tohto ustanovenia ďalší pojem, povedzme štátne úrady, ako to majú napríklad Nemci. Nebolo by to od veci, najmä ak si uvedomíme, že narastá manipulácia a politický aktivizmus mnohých médií.

Porovnanie so zahraničím – skutkové a úsudkové tvrdenie

V Nemecku, kde majú iba krajinské tlačové zákony, to vyriešili pre všetky spolkové krajiny jednotne a jednoznačne, ústretovo k politikom: do práva na odpoveď zahrnuli expressis verbis nielen fyzické a právnické osoby, ale, a to nie náhodou, aj úrady, pod ktorými sa myslia napríklad ministerstvo, parlament, vláda atď. Na doloženie tohto faktu odcitujem § 11 ods. 1 zákona o tlači pre spolkovú krajinu Šlezvicko-Holštajnsko z 31. januára 2005: Zodpovedná redaktorka alebo zodpovedný redaktor, vydavateľka alebo vydavateľ periodickej tlače sú povinní poskytnúť právo na odpoveď tej osobe (myslí sa tým fyzická alebo právnická osoba) alebo úradu, ktoré boli dotknuté určitým v tomto periodiku vysloveným skutkovým tvrdením“ (http://www.lexsoft.de/cgibin/lexsoft/justizportal_nrw.cgi?xid=174439). Čo patrí pod pojem úrad, vysvetlil som v predchádzajúcom odseku.

Pre všetkých našich hlučných antidemokratických demokratov jeden veľký výkričník: V SRN používajú právo na odpoveď aj politici!!!

Prichodí nám pristaviť sa, ako som už uviedol pri skutkovom a úsudkovom tvrdení. Z citovaného krajinského šlezvicko-holštajnského tlačového zákona vidíme, že v Nemecku sa právo na odpoveď uplatňuje výhradne pri skutkovom tvrdení, ktoré sa opiera o fakty, bez akýchkoľvek prívlastkov a možného manipulovania. Tak to bolo i v „Maďaričovom“ zákone. Až v „Radičovej“ novele v roku 2011 vyviedli isté harakiri: „Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu, alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede…“ (§ 8 Právo na odpoveď, ods. 1). Čiže akýsi slovný kotrmelec vyrobený naprotiveň, ozdobený nezmyselnými prívlastkami, aké nikde inde na svete podobný zákon nepozná – v podstate oxymoron typu nepravdivé skutkové tvrdenie, zdravý nemocný, živá mŕtvola, humanitárne bombardovanie atď. Opozícia tým docielila svoje, skrátka, mala dušu v perí. V praxi sa, prirodzene, môžeme stretnúť so skutkami, ktoré sa skladajú z reťazca faktov, niekedy i protichodných, v takom prípade ostáva ich hodnotenie na úsudku čitateľa; jednoznačná lož však nezakladá povinnosť vydavateľa uverejniť odpoveď.

Zásadne inak je to vo Francúzsku. Zákon z 29. júla 1881 o slobode tlače, konsolidovaná verzia z 8. júla 2014 (https://www.legifrance.gouv.fr/affichTexte.do;jsessionid) má bohatú a dávnu tradíciu, vždy bol ústretový k občanovi, predovšetkým k jeho právam a slobodám smerom k nezdravým mediálnym praktikám. Ako sme už povedali, zákonom sa umožňuje právo na odpoveď všetkým osobám bez výnimky, vrátane politikov, a to bez ohľadu na to, či ide o skutkové alebo úsudkové tvrdenie, pravdivé či nepravdivé. Napríklad v § 2 čl. 12 sa hovorí: „Vydavateľ je povinný zadarmo publikovať v nasledujúcom vydaní novín alebo periodika akúkoľvek opravu podanú zo strany verejnej autority týkajúcu sa činnosti jej úradu, o ktorej mylne informovala v periodiku. (…) V prípade porušenia tohto ustanovenia je vydavateľ povinný zaplatiť 3 750 eur.“ V čl. 13 sa konštatuje: „Vydavateľ je povinný zadarmo publikovať do troch dní od doručenia odpovede od akejkoľvek osoby menovanej alebo označenej v novinách alebo v periodiku, ktorej bola spôsobená ujma, pod hrozbou pokuty vo výške 3 750 eur, a to bez ohľadu na prejudikovanie iných sankcií a škôd, ktoré by mohol článok vyvolať. (…) V prípade volieb sa trojdňová lehota pri denníkoch zredukuje na 24 hodín. (…) Odpoveď sa periodiku musí odovzdať v lehote šesť hodín pred vyjdením periodika. (…) Ak vydavateľ túto povinnosť nedodrží, možno ho potrestať väzením na tri mesiace a pokutou 3 750 eur.“ Nehovoriac o ďalších tvrdých pokutách, o ktorých bude ešte reč. Francúzskeho predstaviteľa OBSE, ktorému tak hrozne prekáža pripravovaná novela nášho tlačového zákona, by sme sa mali opýtať, prečo radšej neposiela výhrady a depeše do vlastných, domácich radov.

Sankcie a pokuty

Každé zákonné ustanovenie, ktoré nie je formulované pod hrozbou sankcií, je len formálne dvihnutým prstom, prinajlepšom postrašením no, no, no!… „Maďaričov“ zákon umožňoval za neuverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia domáhať sa prostredníctvom súdu od príslušného periodika práva na peňažnú náhradu vo výške od 50 000 do 150 000 korún. „Radičovej“ novela túto možnosť zrušila, ostali iba pokuty za nedodržanie istých formálnych náležitostí pri vydávaní tlače. Pripravovaná poslanecká novela možnosť peňažnej náhrady obnovuje v tom istom znení – v rozpätí od 1 650 do 4 980 eur.

V tlačovom šlezvicko-holštajnskom zákone sa dáva šanca vymôcť si právo na odpoveď súdnou cestou podľa ustanovení občianskeho zákonníka, vrátane tomu adekvátnych pokút. A len tak mimochodom: v § 14 ods. 2 sa uvádza (pre našich žurnalistov nepredstaviteľné znenie), že ak uverejnený článok nabáda k trestnému činu alebo sa ním pácha trestný čin, možno vydavateľa odsúdiť na odňatie slobody až na jeden rok alebo na peňažnú pokutu. Rovnaký trest uložia vydavateľovi aj za to, že do funkcie šéfredaktora menuje osobu, ktorá nevyhovuje požiadavkám tohto zákona. Podobné ustanovenie v súvislosti s právom na odpoveď má i český zákon.

Sankčný mechanizmus francúzskeho zákona sme už čiastočne spomenuli: za odmietnutie práva na odpoveď automaticky nasleduje pokuta 3 750 eur. Oveľa vyššie (až zarážajúco nekompromisné a tvrdé) sankcie sú pri iných pochybeniach: pokuta 45 000 eur sa uloží za články vedúce k ohrozeniu života, narušeniu integrity osobnosti, k narušeniu verejného poriadku, nenávisti, sexuálnemu a inému násiliu, obhajobe vojnových zločinov, zločinom proti ľudskosti, ale aj za hanobenie prezidenta republiky, ministrov, verejných činiteľov atď. (čl. 24, 27, 31); za články namierené proti armáde hrozí pokuta až 135 000 eur (čl. 27).

Nazretie do histórie

Už prípravu „Maďaričovho“ tlačového zákona sprevádzali v rokoch 2007 – 2008 hrubé opozičné a mediálne ataky, bez akýchkoľvek serióznych argumentov a vecnej diskusie, neraz podporované spríbuznenými zahraničnými organizáciami. Môžeme si to ilustrovať na vtedajších zjavne tendenčných titulkoch v novinách: Bič na médiá je pripravený (Hospodárske noviny, 10. 1. 2008), Premiérova zbraň (Plus jeden deň, 10. 1. 2008), Politici si robia miesto v novinách (Pravda, 10. 1. 2008), Absurdistan podľa Maďariča (Hospodárske noviny, 20. 11. 2007), Tlačový zákon alebo Palica na novinárov? (Pravda, 2. 2. 2008). V tlači sa zjavovali doslova nezmyselné, až absurdné vyjadrenia: „Keď to dovediem do krajnosti, tak ak niekto napíše, že trenčianske ľavé krídlo odohralo slabý zápas, tak dotknutý futbalista bude mať právo na odpoveď“ (novinár Miloš Nemeček, pomýliac si skutkové tvrdenie s úsudkovým tvrdením, Pravda, 10. 1. 2008), „… už sa teším, ako budem veselo odpisovať na všetky kritiky, ktoré uverejníte o mojej inscenácii a budete mi musieť dať aj honorár“ (režisér Blaho Uhlár v ankete), „… podľa tohto tlačového zákona novinári už nemusia existovať, stačí len uverejňovať televízny program“ (spevák Ján Kuric v ankete) atď. Pamätný je deň 27. 3. 2008, keď päť denníkov vybielilo prvé strany a v čísle uverejnili spoločný materiál s titulkom Sedem hriechov tlačového zákona, v ktorom uviedli spŕšku prekrútených tvrdení. Opozícia si zase vzala návrh tlačového zákona za rukojemníka Lisabonskej zmluvy (Zmluvy o fungovaní Európskej únie) – na jej urýchlené schválenie v parlamente bola totiž potrebná kvalifikovaná väčšina.

Ústavný súd a „Radičovej“ novela

„Maďaričov“ zákon začal byť účinný 1. júna 2008. Napriek obrovskému huriavku a nepríčetným obavám, že stránky novín sa budú hmýriť odpoveďami, v médiách nebolo vonkoncom cítiť, že sa niečo zmenilo. Počas trojročného fungovania zákona sa objavilo iba zopár žiadostí o uplatnenie tohto ustanovenia. Opoziční poslanci koncom septembra 2009 podali na Ústavný súd SR návrh na začatie konania na preskúmanie súladu niektorých ustanovení tlačového zákona s ústavou. Pripomienkovali niektoré detaily o zachovávaní mlčanlivosti o zdroji informácií, ďalej drobnú zmenu v práve na opravu, paradoxne k právu na odpoveď nemali nijakú zásadnú pripomienku a pri sankciách dôvodili, že za neuverejnenie opravy, práva na odpoveď a dodatočného oznámenia by sa mala pojmovo nahradiť peňažná náhrada pojmom pokuta. Nič viac, nič menej! K definitívnemu vyriešeniu ústavného podania neprišlo, pretože NR SR medzitým schválila spomínanú „Radičovej“ novelu. O jej zásadných zmenách sme už hovorili. Prichodí iba doplniť, že vypustila povinnosť uverejniť v každom prvom čísle roka štruktúru vlastníckych vzťahov, popri už zmienených nových ustanoveniach práva na odpoveď, vrátane zrušenia peňažnej náhrady, umožnila publikovať odpoveď aj na inom mieste, ako bol pôvodný článok (možno ju zastrčiť na najmenej viditeľné miesto).

Návrh aktuálnej novely

Podstatné o novele tlačového zákona sa už povedalo v predchádzajúcich častiach. Predkladatelia sa zrejme, vychádzajúc z ich dôvodovej správy, domnievajú, že vypustením § 8 ods. 2 „Radičovej“ novely („Právo žiadať o uverejnenie odpovede nemá verejný funkcionár, ktorým je na účely tohto zákona osoba ustanovená v osobitnom predpise, predseda politickej strany alebo politického hnutia a podpredseda politickej strany alebo politického hnutia, ak ide o skutkové tvrdenie súvisiace s výkonom ich funkcie. Právo žiadať o uverejnenie odpovede nemá ani právnická osoba, ak ide o skutkové tvrdenie súvisiace s výkonom funkcie verejného funkcionára, predsedu politickej strany alebo politického hnutia a podpredsedu politickej strany alebo politického hnutia pôsobiaceho v dotknutej právnickej osobe.“) sa zabezpečuje právo na odpoveď aj pre tých, ktorí ho podľa citovaného ustanovenia doteraz nemali.

Podľa analýzy tohto materiálu a podľa navrhovaného paragrafového znenia novely (fyzické a právnické osoby, pri absencii pojmu „úrady“ /alebo podobného náležitého pojmu/, uvedeného napríklad v nemeckom zákone) nebude patriť (podľa mojej skromnej mienky) naďalej spomínaným osobám právo na odpoveď. Osobitnú analýzu by si v tomto smere zaslúžilo právo na odpoveď pre funkcionárov politických strán, ktoré majú v správnom systéme spoločnosti predsa len iné postavenie. Ale to je otázka pre zákonodarcov.

Dnešné naše neoliberálne médiá, tie „najférovejšie a najobjektívnejšie“ zo všetkých, zvestovatelia večných právd, manipulátorskí výrobcovia súhlasu spolu so svojimi zahraničnými spolupútnikmi tristne obhajujúcimi svoje úzke skupinová záujmy, autormi tendenčných správ o slobode tlače vo svete (Freedom House, Medzinárodný tlačový inštitút, Reportéri bez hraníc atď.), sa úspešne pričinili o to, že sloboda slova sa zvrhla v nezodpovednú slobodu klamať, že žurnalistická činnosť prerastá do politického aktivizmu, zomieľajúc pritom verejnosť v mediálnom mlynčeku.

A práve takým najviac prekáža výsostne demokratický mechanizmus práva na odpoveď…

Zdroj: Pavol Dinka: PRÁVO NA ODPOVEĎ A JEHO SÚVISLOSTI. Falošné výkriky o obmedzovaní slobody tlače vo svetle komparácie s niektorými krajinami EÚ. In: Literárny týždenník 9 – 10. 2019, ročník XXII (13. 3. 2019), ISSN 0862-5999, s. 4.

Popis k ilustračnej foto: 

Päť denníkov, ktoré 27. 3. 2008 uverejnilo na prvej strane spoločný materiál s titulkom Sedem hriechov tlačového zákona. Foto: Pavel Neubauer, TASR