Právo reprezentovať Slovensko

215

Nielen v masmédiách, ale aj v našich súkromných rozhovoroch sa často stretávame s témou nášho politického roztrieštenia. Často sa poukazuje na našu „rozhádanosť“. Pozorujeme nepríjemné dôsledky, ale nik sa nenamáhal zistiť príčinu. A diagnóza spoločnosti by mohla byť odštartovaním liečebnej terapie. Príčinou je „vôľa k spravodlivosti“, ktorá pracuje v našom historickom vedomí. Čiže „rozhádanosť“ je iba svedectvom, že sme sa zatiaľ ešte nezhodli v úplnosti na takej vládnej reprezentácii, ktorá by dôveru voličov premenila na naplnenie ich základného ľudského inštinktu, často metaforicky vysloveného našimi básnikmi – alebo priamo Samom Chalupkom v hrdinskej básni Mor ho!: „A človek nad človeka u nás nemá práva.“

Lenže veľmi často sa presviedčame, že si síce máme byť demokraticky rovní, ale niektorí si osobujú právo byť vždy rovnejší. Osobné zámery deklarujú ako záujmy celospoločenské, nie sú schopní podriadiť ich skutočným záujmom národnej (štátnej) suverenity, hoci občania vo voľbách odovzdávajú svoju dôveru tým, u ktorých inštinktívne cítia jej skutočnú ochranu. Nechcú pochopiť, že vládnuť neznamená ovládať, ale slúžiť. Ochraňovať spoločenstvo, čo vláde odovzdalo svoju dôveru, ktorá má u nás hlboké eticko-historické korene.

Podstatu problému naznačil aj Ján Hollý v epose Svatopluk. Vyslovil ju akoby mimochodom, ale jeho výpoveď je veľmi dôležitá a vysvetľujúca mnohé až po súčasnosť. Ide o Boží prísľub svätému Cyrilovi za pomoc slovenskému vojsku pri obrane národnej nezávislosti: „Ništ klam, ništ ukrytý podvod nábožným neublíží Slovákom.“

Naša „rozhádanosť“ je vlastne pozitívny znak, že sme ešte nerezignovali, že ešte vždy máme záujem o to, kto a ako nás bude reprezentovať, do akej miery napĺňa morálny kódex. Či už ide o „veľkohubú rétoriku“ zakrývajúcu osobné ambície alebo o konkrétne činy, vyplývajúce z historickej pamäti, v záujme celku. „Je nesporné a je základnou zásadou všetkých politických práv, že národy si volili náčelníkov preto, aby chránili ich slobodu, a nie aby si ich podrobovali“ (Rousseau, J.-J.: O spoločenskej zmluve – O pôvode nerovnosti medzi ľuďmi).

A najväčšou schopnosťou vodcov štátu by malo byť „neukazovať svoju moc, aby bola čo najmenej nenávidená, viesť štát tak mierne a nenápadne, aby sa zdalo, že vôbec nepotrebuje vedúcich“ (tamže). Čiže takých, ktorí si svojimi činmi a charakterom získali vážnosť a dôveru občanov spontánne, neočakávajúc získanie výsadného spoločenského postavenia: „Autorita, ktorú ľud priznáva tým, ktorých miluje a ktorí milujú ľud, je stokrát zvrchovanejšia a neobmedzenejšia ako všetky tyranie uchvatiteľov“ (tamže). Hoci aj proti osobnej vôli, aby naplnili vôľu vyššiu – národnú. Ktorí chápu, že prvou a najdôležitejšou zásadou vlády, ktorej úlohou je dbať o blaho ľudu, je vo všetkom sledovať jeho vôľu a riadiť sa ňou. Preto je predovšetkým potrebné túto vôľu poznať a odlišovať ju od vôle súkromnej.

To rozlišovanie je vždy neľahké: treba k nemu najvyššiu cnosť, lebo jedine ona umožňuje potrebné osvietenie rozumu. „Vládnuť mocou podľa zákona spravodlivosti, byť spravodlivým, a predsa byť človekom, je ťažká úloha, ku ktorej je potrebná naozaj veľká múdrosť a predovšetkým mravná zodpovednosť“ (Kant, I.: Kritika čistého rozumu). Vládnuť znamená maximálne sledovať záujmy riadeného spoločenstva, dobrovoľne prijať ťarchu zodpovednosti za prijaté rozhodnutia.

Opäť Ján Hollý takú osobnosť „nasvietil“, vodcu, ktorého atribútom je vysoko rozvinuté vedomie slobody občianskej, ako i mravnej. Je ním Slavimír, ktorý v čase najvyššej miery ohrozenia samostatnosti krajiny prijíma postavenie vodcu proti svojej osobnej vôli: „Slavimíra si už presvorní v rade Slováci, / ačkoľvek zdráhal sa, za svého narídili pána“ (Svatopluk, 3. spev – Svätoplukovi odovzdá vládu až vtedy, keď pochopí, že rozhodujúce nie je „ja“, ale „my“).

Nemôže nám byť ľahostajné, aká osobnosť nás reprezentuje pred svetom. Ľudový slogan hovorí, že národ má takú vládu, akú si zaslúži. Naše dejiny poskytujú dôkaz, že by nás mala reprezentovať osobnosť rozumná, morálne zrelá, ktorá zjednocuje spoločenstvo v mravných základoch tak so sebou, ako aj so slobodou každého iného. U ktorého nehrozí zapredanie národných záujmov za tridsať strieborných alebo misu šošovice. Iba človek, ktorý morálne slobodne koná v záujme štátu ako jeho reprezentant, je dejinotvorný. Aký bude osud štátu, taký bude osud človeka. A návod, ako tento cieľ dosiahnuť? „Najúčinnejším zo všetkých prostriedkov je láska k vlasti, lebo každý občan je cnostný, ak sa zhoduje jeho súkromná vôľa s vôľou obecnou, a každý chce rád to, čo chcú ľudia, ktorých miluje. Najväčšie zázraky cnosti boli vyvolané láskou k vlasti“ (Rousseau, J.-J.: Rozpravy).

Predvolebné prieskumy na post prezidenta naznačujú, kto by parametre vôle ľudu spĺňal, kto by dôstojne reprezentoval Slovenskú republiku pred svetom. Kto by ju bol schopný svojou osobnosťou reprezentovať ako „krv z krvi a kosť z kosti“, ako národný symbol. Kto má v sebe obsiahnutú historicitu ako podklad jej rozvíjania – chápanie slobody ako mravnej zrelosti. Už svojho novodobého Slavimíra vyhliadnutého máme, ktorý by post hlavy štátu („ačkoľvek zdráha sa“) chápal ako národnú službu a povinnosť chrániť národnú česť. Presvedčíme ho, že mu dôverujeme? Ešte vždy javíme záujem o to, kto a ako nás bude reprezentovať, do akej miery napĺňa morálny kódex a našu historickú „vôľu k spravodlivosti“. A mohli by sme sa stať príkladom pre svet.

Ilustračné foto: pixabay.com