Prebijem sa! Štefánik – muž železnej vôle Tretí úryvok z knihy Jozefa Banáša

72

Spisovateľ Jozef Banáš (*1948, Bratislava) je na plátne súčasnej pôvodnej literatúry už dlhší čas neprehliadnuteľný. Aj ako tvorca čiastočne dokumentárnych próz, ktoré sa prakticky hneď po vydaní radia medzi bestsellery. Tak doma, ako aj v mnohých krajinách sveta, kde vychádzajú, spomenieme, že boli preložené napríklad do češtiny, poľštiny, nemčiny, ukrajinčiny, ale aj do hindčiny… Hovoríme hoci o knihách Idioti v politike (2007), Zóna nadšenia (2008), Sezóna potkanov (2011)…  Ale aj o knihe Zastavte Dubčeka!(2009), v ktorej strhujúco podáva príbeh veľkého muža, snažiaceho sa o reformu spoločnosti tak razantne (a bol by zrejme aj úspešný!), až ho museli zastaviť tanky „bratskej pomoci“ pred polstoročím v auguste 1968. Do podobnej práce sa Banáš pustil aj pri „portrétovaní“ ďalšieho významného Slováka – Milana Rastislava Štefánika do románu Prebijem sa! Štefánik – muž železnej vôle (IKAR, 2018). Počas mája, každý piatok, postupne prinesieme štvoricu úryvkov z tejto potrebnej knihy. Všetko uvádzame slovami literárneho kritika Alexandra Halvoníka tak, ako ich nájdete na prebale knihy: „Banášov dokumentárny román o M. R. Štefánikovi je pravdepodob­ne kniha, na ktorú čakala nielen slovenská literatúra, ale i slovenská historiografia. Jej hrdina je totiž slovenský hvezdár, ktorému sa po­darilo vyletieť medzi hviezdy svetovej politiky práve vo chvíli, keď sa rozhodovalo o novej konštelácii sveta, a zanechať tam svoje nez­mazateľné stopy. Pravdaže, nezabudli mu to ani víťazi, ani porazení. A práve pochopeniu tohto zázraku – zabúdaného občas z nedbalos­ti, občas z neúcty k pravde – venoval Jozef Banáš roky bádateľskej práce. Zázrak nám ožíva pred očami. V celej svojej noblese i tragike.”

KAPITOLA 17

Pokračovať budem, až sa princ vráti!

Po krátkej konzultácii vo Francúzsku s generálom Fochom sa koncom marca vrátil znova do Ríma, kde pokračoval v intenzívnom presviedčaní talianskych vládnych kruhov. Šikovne argumentoval tým, že ak sa formálne vytvorí vláda Česko-Slovenska, ktorej reprezentantom by bola národná rada, Haagsky dohovor by sa na naše vojská nevzťahoval, keďže Česko-Slovensko dohovor nepodpísalo. Taliani čakali každú chvíľu začiatok novej rakúsko-uhorskej ofenzívy na Piave. V čase Štefánikovho pobytu v talianskom hlavnom stane v Padove, kde rokoval s náčelníkom generálneho štábu generálom Diazom, otvoril generál Luddendorf 21. marca ofenzívu, ktorá mala priniesť definitívne víťazstvo centrálnych mocností ešte pred očakávaným nasadením Američanov. Päťdesiat nemeckých divízií prelomilo britskú obranu, postúpilo o šesťdesiat kilometrov a blížilo sa k Parížu, ktorý začali ostreľovať ďalekonosnými delami. Francúzi a Briti boli donútení stiahnuť z talianskeho frontu šesť divízií na obranu Paríža. To boli rozhodujúce momenty, ktoré napokon ovplyvnili rozhodnutie Ríma. Štefánik bol muž, ktorý svojím nadšením roznecoval klesajúcu bojovú morálku Talianov. Tí už začali uvažovať o separátnom mieri s Rakúšanmi, ktorý by znamenal pre česko-slovenskú vec úplný krach.

„Ako by sme mohli prijať ponuku ľudí zasvätených obeti a smrti, keď vám nemôžeme za dnešných okolností nič zaručiť?“ úprimne sa Štefánikovi priznal predseda vlády Orlando v pracovni ministra vojny Zupelliho.

„Pán predseda, nežiadam od vás záruky ani záväzky, nežiadam nič. Jediné, čo žiadam, je poskytnúť ľuďom odhodlaným zomrieť za vlasť túto možnosť,“ odpovedal Štefánik.

Po týchto slovách dojatý premiér so slzami v očiach napokon súhlas Štefánikovi prisľúbil. Mohlo sa pristúpiť k formulovaniu zmluvy o vytvorení nášho vojska v Taliansku. Najväčší Štefánikov diplomatický úspech začal naberať konkrétnu podobu.

V Ríme na Kapitole sa 8. apríla 1918 začal trojdňový zjazd utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, na ktorom sa k Štefánikovi pripojili Beneš, Osuský, Sychrava a Gábriš. Na záver kongresu rečnil premiér Orlando, ktorý vyzdvihol Štefánikovo vynikajúce účinkovanie a označil ho za príklad vlastenectva a mravnej sily. „Keď som ho spoznal, stál predo mnou utečenec, tulák bez vlasti, bez domova. V tej chvíli som pocítil, ako sa môj duch sklonil s uznaním pred človekom, z ktorého vyžarovala obrovská morálna sila, najväčšia sila, aká môže na svete existovať – sila myšlienky.“ Po tomto vyznaní sa sálou ozval búrlivý potlesk. Dojatý francúzsky plukovník bol viditeľne rozochvený, jeho neuveriteľné nasadenie začínalo prinášať ovocie. Štefánikova viera v oslobodenie slovanských národov zapôsobila aj na profesora slovanských štúdií v Londýne a Oxforde Roberta Williama Setona-Watsona, Masarykovho spolupracovníka, s ktorým sa počas kongresu stretol. Po kongrese Orlando, Zupelli a Spignardi podpísali 21. apríla – v deň, keď Rimania slávia pamiatku založenia mesta – Konvenciu medzi Národnou radou česko-slovenskou a talianskou vládou, kde sa uznáva samostatný československý štát a udeľuje sa súhlas na vytvorenie česko-slovenskej armády v Taliansku, podliehajúcej ČS NR. Bol to vynikajúci úspech Štefánika, ktorý zmluvu podpísal za našu stranu. Išlo o prvý medzinárodný dokument, kde ČS NR vystupuje ako rovnocenný zmluvný partner a v ktorom figurovala pomlčka v názve česko-slovenský, aby sa zdôraznila rovnosť oboch národov. V spolupráci s generálom Grazzianim, vymenovaným za hlavného veliteľa česko-slovenského vojska, Štefánik postupne vytvoril v Taliansku štyri pluky légií.

Aj pápež Benedikt XV. prijal Štefánika ako jediného z predstaviteľov zahraničného odboja. Tento úspech bol tým významnejší, že Štefánik ako francúzsky dôstojník reprezentoval krajinu, ktorá mala s Vatikánom už desiaty rok prerušené diplomatické vzťahy. Napriek tomu, že bol evanjelik, vnímal vzťahy s najvyššou inštitúciou katolíckeho kresťanstva ako veľmi dôležité.

Zatiaľ čo v rokovaniach s talianskymi predstaviteľmi využíval Štefánik svoju diplomatickú obratnosť, v rokovaniach s predstaviteľmi česko-slovenského dobrovoľníckeho zboru musel zavše použiť tvrdosť a veliteľskú ráznosť. Demokraticky zvolené velenie odstránil a nahradil ho profesionálnymi dôstojníkmi, dobrovoľníci sa menili na riadnu armádu. Len takémuto vojsku bolo možné odovzdať bojovú zástavu. Taliani navrhli odovzdať zástavu mimo Ríma bežným vojenským spôsobom, Štefánik však potreboval silný symbol a najmä chcel vyslať do sveta správu o tejto významnej udalosti. Využil tretie výročie vstupu Talianska do vojny, na ktoré Taliani zorganizovali 24. mája veľkolepú slávnosť pred monumentálnym pamätníkom talianskeho zjednotenia pod sochou kráľa Viktora Emanuela II., nachádzajúcou sa na obrovskom námestí Piazza Venezia. Štefánikov úmysel nemohol získať dôstojnejšie miesto, než bol Oltár vlasti na schodisku vedúcom k stotridsaťpäť metrov širokému a sedemdesiat metrov vysokému stĺporadiu. Tým skôr, že slávnosť svojou vznešenou prítomnosťou podporil aj kráľov syn a následník trónu. Účastníci nechceli veriť, že sa objavil i sám konzervatívny minister zahraničných vecí Sonnino, ktorého dovtedy na podobnej slávnosti ešte nevideli. Prišli aj ministri Meda, Bissolati, Nitti, primátor Ríma Colonna, senátori, veľvyslanci i predstavitelia Dohody. Štefánik presvedčil Sonnina už spomenutým skvelým argumentom – ak sa vytvorí armáda ešte neexistujúceho štátu, ktorý logicky nie je signatárom Haagskeho dohovoru, krajiny Centrálnych mocností nemôžu viniť Taliansko. Ministrovu prítomnosť Štefánik pochopil ako symbolický súhlas s jeho argumentom. Pri slovách premiéra Orlanda sa Štefánik, strojca tohto skvelého diplomatického úspechu, neubránil slzám:

„Vidím v tomto odovzdávaní zástavy krst národa, jeho zrodenie, alebo skôr zmŕtvychvstanie, pretože to bol cez stáročia, pred svojím pokorením a rozdelením, národ slobodný.“

Po ňom rečnil americký veľvyslanec – spisovateľ a právnik Thomas Nelson Page. Na záver svojho prejavu sa obrátil k Štefánikovi a povedal: „Šťastný je národ, ktorý má takého bojovníka.“ Po jeho vystúpení odovzdal očividne dojatý plukovník Štefánik bojovú zástavu do rúk generála Grazzianiho a ten ju odovzdal zástavníkovi prvej česko- slovenskej divízie. Na druhý deň noviny napísali: „Bol to Štefánikov deň. Tento Slovák bol v ten deň kráľom Ríma (Fu quello il giorno di Štefánik. Uno slovacco quel giorno fu il re di Roma).“ Česko-Slovenská národná rada vyhlásila vojnu Rakúsko-Uhorsku, čím sa fakticky stala reprezentantom jednej z krajín Dohody.

Po česko-slovenskej slávnosti sa v rímskom Domus Augustea – niekdajšom sídle cisára Augusta – konala talianska slávnosť. Slávnostný prejav mal premiér Orlando a po ňom rečnili predstavitelia spojeneckých krajín – francúzsky minister Simon, americký veľvyslanec Page, belgický poslanec Lorand, britský následník trónu a na prekvapenie všetkých – ako posledný – aj plukovník Štefánik, podpredseda Národnej rady československej. Vymohol si od talianskej vlády možnosť prejavu s tým, že podpisom konvencie Taliansko uznáva novú česko-slovenskú armádu za svojho spojenca. To, čo si dovolil Štefánik počas svojho prejavu, šokovalo prítomnú honoráciu. Keď si spoza rečníckeho pultu všimol, že britský následník trónu, vojvoda z Windsoru, princ z Walesu, budúci kráľ Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a cisár Indie Eduard vstal a opustil lóžu, prestal rečniť a vyhlásil:

„Je mi ľúto, že náš priateľ, následník britského trónu, princ z Walesu počas vystúpenia predstaviteľa spojeneckej armády bojujúcej po boku Anglicka odišiel. Keďže tento akt by sa mohol politicky nesprávne vysvetľovať, nemôžem vo svojom vystúpení pokračovať.“

Sála zašumela, ale usporiadatelia zachovali duchaprítomnosť. Presvedčili budúceho anglického kráľa, akiste neinformovaného o tom, že vystúpi aj Štefánik, aby sa vrátil. Košarištiansky chlapec s bohorovným pokojom vyčkal, kým budúci anglický panovník znova zaujme miesto v lóži, a dokonalou francúzštinou pokračoval:

„Preniknutí nezlomnou vierou, dôverujúc vo víťazstvo spravodlivosti, vo víťazstvo práva nad násilím, slobody nad porobou, demokracie nad výsadami a pravdy nad klamom, v tejto slávnostnej hodine, ktorá otvára novú epochu ľudskej histórie, dvíhame ruky a pri drahej pamiatke predkov, pred očami vzkrieseného národa a nad hrobmi našich padlých, v mohutnom súzvuku duší potvrdzujeme, že budeme bojovať až do dňa, keď budeme môcť pozdraviť samostatný česko-slovenský štát. My budeme slobodní, a preto sme slobodní už teraz!“

Sálou zaznel mohutný potlesk, bolo počuť výkriky prevolávajúce na slávu Talianska, Česko-Slovenska, Francúzska, Británie i Štefánika. Prvý, kto mu prišiel po brilantnom vystúpení potriasť pravicu, bol vojvoda z Windsoru. Volanie na slávu prerušili tóny, ktoré dovtedy v Ríme nikto nepočul. Na Štefánikovo naliehanie nacvičila vojenská hudba rímskej posádky pieseň Kde domov můj, ktorú uviedli ako hymnu budúceho Česko-Slovenska. Prítomní jej vzdali česť rovnako ako hymnám ostatných krajín.

Ďalší úryvok z knihy budete môcť čítať od piatku 24. 5. 2019