Prebijem sa! Štefánik – muž železnej vôle Štvrtý úryvok z knihy Jozefa Banáša

62

Spisovateľ Jozef Banáš (*1948, Bratislava) je na plátne súčasnej pôvodnej literatúry už dlhší čas neprehliadnuteľný. Aj ako tvorca čiastočne dokumentárnych próz, ktoré sa prakticky hneď po vydaní radia medzi bestsellery. Tak doma, ako aj v mnohých krajinách sveta, kde vychádzajú, spomenieme, že boli preložené napríklad do češtiny, poľštiny, nemčiny, ukrajinčiny, ale aj do hindčiny… Hovoríme hoci o knihách Idioti v politike (2007), Zóna nadšenia (2008), Sezóna potkanov (2011)…  Ale aj o knihe Zastavte Dubčeka!(2009), v ktorej strhujúco podáva príbeh veľkého muža, snažiaceho sa o reformu spoločnosti tak razantne (a bol by zrejme aj úspešný!), až ho museli zastaviť tanky „bratskej pomoci“ pred polstoročím v auguste 1968. Do podobnej práce sa Banáš pustil aj pri „portrétovaní“ ďalšieho významného Slováka – Milana Rastislava Štefánika do románu Prebijem sa! Štefánik – muž železnej vôle (IKAR, 2018). Počas mája, každý piatok, postupne prinesieme štvoricu úryvkov z tejto potrebnej knihy. Všetko uvádzame slovami literárneho kritika Alexandra Halvoníka tak, ako ich nájdete na prebale knihy: „Banášov dokumentárny román o M. R. Štefánikovi je pravdepodob­ne kniha, na ktorú čakala nielen slovenská literatúra, ale i slovenská historiografia. Jej hrdina je totiž slovenský hvezdár, ktorému sa po­darilo vyletieť medzi hviezdy svetovej politiky práve vo chvíli, keď sa rozhodovalo o novej konštelácii sveta, a zanechať tam svoje nez­mazateľné stopy. Pravdaže, nezabudli mu to ani víťazi, ani porazení. A práve pochopeniu tohto zázraku – zabúdaného občas z nedbalos­ti, občas z neúcty k pravde – venoval Jozef Banáš roky bádateľskej práce. Zázrak nám ožíva pred očami. V celej svojej noblese i tragike.”

KAPITOLA 37

Pád

Ráno 4. mája po šiestej hodine prišiel Štefánik na letisko nachádzajúce sa na križovatke cesty spájajúcej Udine s mestečkom Campoformido a cestou Vecchia Postale. Predtým si dal v hoteli Savoia ľahké raňajky a obliekol si generálsku uniformu. Do špeciálnej koženej kapsičky vložil osemtisíc frankov v hotovosti, do neveľkej aktovky starostlivo naukladal viacero dôležitých dokladov a listín spolu so šekom na 183 207 frankov, vystaveným na tradičnú rusko-francúzsku banku Banque Russo Asiatique. (Dnes by táto suma predstavovala približne 800 000 eur.) Bola nedeľa, takže stodvadsaťkilometrovú trasu prešli za dobrú hodinu. V kabíne jedného z drevených vojenských barakov, umiestnených medzi hangármi, sa pozdravil s mechanikmi a pilotmi, ktorí ho už očakávali. Informovali ho o počasí na trase. Mladý poručík mu odporúčal poriadne sa obliecť, keďže najvyšší bod letu pri prelete Julských Álp západne od Triglavu medzi Tarvisiom a Kranjskou Gorou bude vo výške asi tisícpäťsto metrov, kde teplota klesne pod bod mrazu. Štefánik sa usmial a vyložil z kufra, ktorý do kabíny priniesol adjutant Benoni, spodnú bielizeň, pyžamu a dva teplé svetre. Piloti pochvalne prikyvovali.

„Hlásia, že počasie sa pri Presburgo bude zhoršovať a takmer celou cestou bude fúkať severozápadný vietor, takže treba rátať prinajmenej s tri a pol hodinou letu a s poriadnou zimou.“ Nato sa taliansky poručík zháčil.

„Prepáčte, pán minister, som poručík Giotto Mancinelli Scotti a dovolím si vám robiť prvého pilota,“ podal Štefánikovi ruku. „Dovoľte, aby som vám predstavil druhého pilota, seržanta Umberta Merlina a mechanika Gabriella Aggiuntiho.“

„Páni, je pre mňa cťou, že ma vaše velenie zverilo do rúk šľachtica Mancinelliho a skvelého Neapolčana Merlina a, ako som počul, vynikajúceho mechanika Aggiunta. Vraj máte za sebou šesťdesiat bojových letov,“ obrátil sa s úsmevom k Merlinovi. Muži si podávali ruky a pomaly sa obliekali do leteckých kombinéz, pod ktoré si navliekli viacero vrstiev spodnej bielizne, takže sa pohybovali ako tučniaci. Štefánik mal pri sebe menšiu koženú taštičku, ktorú nezveril ani svojim pobočníkom.

Poručík Mancinelli vytiahol vojenskú mapu a rozložil ju na stole.

„Poletíme na trase Gemona – Resiutta – Tarvisio – Arnoldstein – Villach – Klagenfurt – Dreavograd – údolím rieky Mur – Graz – Brück an der Mur – údolie rieky Murz – Mürzzuschlag – Wiener Neustadt – Presburgo. Máme výborný stroj z deviatej bombardovacej eskadry, oba predné motory sú po generálnej oprave, nalietal som na ňom tisíce kilometrov. S priateľom Umbertom sme trasu odtiaľto na našu základňu vo Viedni preleteli už niekoľkokrát,“ so sebavedomým úsmevom referoval Mancinelli.

„Áno, je to ozaj dobrý stroj, trocha ho poznám. Zúčastnil som sa s ním 4. mája roku 1916 na bombardovacom nálete ako navigátor na frontovom úseku Trento – Mattarello,“ pochválil sa Štefánik.

„Vieme, počuli sme o vašich letoch na našom fronte i v Srbsku. Prečo nepilotujete sám?“

„Nemal som čas odskúšať si stroj, ako pilot som na Caproni neletel, takže sa rád zverím do vašich rúk.“

V tej chvíli sa rozburácali motory.

„Vidíte, náš skvelý mechanik Gabi má všetko pod kontrolou. Ideme skontrolovať stroj aj my. Pokojne sa ustrojte, do odletu máme ešte zo dvadsať minút. Odštartujeme okolo ôsmej.“

Obaja piloti vyšli von, Štefánik zostal v miestnosti s Benonim. „Prosím, pán pobočník, môžete ma na chvíľu nechať samého?“

Benoni sa zdvihol a zasalutoval.
„Pane, som vedľa k vašim službám.“
Štefánik si ešte navliekol leteckú kombinézu a nasadil hnedú prilbu. Mlčky zostal sedieť, prezerajúc si obrazy usmiatych pilotov a rozličné diplomy za víťazstvá v leteckých súťažiach, rozvešané po stenách. Letisko bolo v prevádzke od júla 1913, teda necelých šesť rokov. Chodilo mu po rozume, či v Ríme nebol k Giuliane pritvrdý. Zdalo sa mu, že v nej vzbudil skôr pochybnosti než vážny záujem o spoločný život. Neustále sa mu do mysle vracali tvrdé slová o neistej budúcnosti, ktoré jej povedal pred odchodom. Rozhodol sa, že jej napíše iné, krajšie, povzbudivejšie slová, ktoré by lepšie vyjadrili to, čo k nej cíti. Zo záhrenia vybral pripravený papier a sadol si za stôl. Skôr než napísal nejaké slovo, zodpovedne premyslel jeho zmysel.

„Priateľka, predrahá priateľka! Zbohom! Ach, aké strašné slovo rozdeľuje náš život! Časom reptám na osud, ktorý bez oddychu podrobuje skúške našu lásku, dosiaľ statočnú a čestnú. Zbohom! No vrátim sa. Vrátim sa, aby som zostal – dúfam v to – naďalej pri Tebe, moja vrelemilovaná. Motor hučí. Treba ísť. Ísť, ustavične ísť… Pred očami sa mi robia kruhy, v srdci mám nepokoj, no tentoraz mu odpúšťam krehkosť celkom ľudskú: nesmiem sa od Teba, Giuliana, vzdialiť a nevyhľadať po rokoch moju rodinu, moju vlasť? Uvidím znovu moju vlasť. Mám vlasť! Aká radosť, aká tesknota. Lietadlo ma volá… Zbohom, nebuď však zarmútená. V okamihu vysoko nad vrcholmi hôr a mračnami, za bozkov panenských lúčov, za láskania vĺn azúru moja duša opäť nenájde pokoj a moje pery Ti budú s vernosťou znovu šepkať: Dovidenia, Giuliana! Dovidenia, moja zbožňovaná žena!“

Poskladal list a vložil ho do obálky, na ktorú napísal: Giuliana Benzoni, Roma, Palazzo Taverna, 85 Via Panico a pridal „La mia amata.“ (Moja milovaná.)

„Pán generál, prepáčte, že ruším, ale treba nastúpiť!“ prerušil jeho snívanie Benoni.

Štefánik však nereagoval, mal pocit, že v liste svoje city nevyjadril presne. Potreboval ešte chvíľu, aby popremýšľal o slovách, ktoré svojej láske napísal po francúzsky.

„Pán generál, prosím,“ naliehali tentoraz už Benoni aj s technikom.

„Idem!“ napochytro vzal do rúk čistý list papiera a napísal naň len slová: „Milujem ťa! Naveky Tvoj Milan“. Vybral z obálky pôvodný list a zasunul si ho do vrecka leteckej kombinézy. Namiesto neho zastrčil do obálky nový list a zalepil ju. Podal obálku Benonimu s prosbou, aby zariadil doručenie listu markíze Benzoniovej. Vykročil k lie- tadlu. Vrtule bombardéra Caproni 450 so znakom ľalie sa už naplno krútili. Prostým stisnutím ruky sa rozlúčil s technikmi, urobili si spoločnú fotografiu a potom ako prvý nastupoval do špica lietadla na sedadlo pozorovateľa. Vyšiel krátkym rebríkom na krídlo, no pri vliezaní do loďky sa mu vzpriečila šabľa. Technik mu ju úslužne podržal, aby sa mu v upätom oblečení ľahšie preliezala bočná stena, vysoká vari meter. Mechanik podobným spôsobom pomohol aj prvému pilotovi Mancinellimu. Ten sa usadil za Štefánika vpravo, zatiaľ čo druhý pilot Merlino zaujal miesto vľavo a mechanik-radista Aggiunti sa postavil do veže pred tretím zadným motorom. Obloha bola zatiahnutá, ranný chlad sa predieral na kožu, ale „cibuľové“ oblečenie posádku chránilo.

O 8.07 lietadlo Caproni Ca3 typu 450 s imatrikulačným číslom 11495 vyletelo smerom na Presburgo – Bratislavu. Dve hodiny po odlete, o 10.07 vydali rozkaz na odoslanie šifry o štarte lietadla do Bratislavy. Istý čas zabralo jej zašifrovanie a rovnako odšifrovanie v Bratislave.

Minister Šrobár sa od rána venoval dlhodobo plánovanej akcii – sadeniu lipy slobody v Skalici. O jedenástej predpoludním sa na skalickom námestí zhromaždili zamestnanci úradov, škôl, právnických a spoločenských zariadení. Slávnosť sa začala hymnickou piesňou Kto za pravdu horí v podaní spevokolu skalickej roľníckej mládeže a štátnej hymny v podaní 72. československého pluku z Bratislavy. S prejavom vystúpil vládny poradca Pavol Blaho, Mária Bellayová predniesla Hviezdoslavou báseň Nehaňte ľud môj, spievali sa piesne Hej, Slováci, Ktož jsú Boží bojovníci. Ľudia tancovali, tlieskali, rečnili minister Vavro Šrobár, generál Luigi Piccione, skalický mešťanosta Štefan Mandík, nitriansky župan Ľudovít Okánik, bratislavský župan Samuel Zoch, pražský redaktor Jan Erben, Ivan Krasko a ďalší. Približne o pol dvanástej zasadli hostia vo výbornej nálade k slávnostnému stolu. Pre prípad, že by Štefánik predsa len priletel, ostali v Bratislave vo vládnej budove niekoľkí úradníci, vedení šéfom administratívneho oddelenia Dr. Ivankom. Keď mu doručili správu o prílete, ihneď sa pokúšal telefonicky spojiť so Skalicou, kde však veselo oslavovali. V priebehu telefonovania zazrel nad Dunajom lietadlo. Vzal kolegov a uháňali smerom na Vajnory.

V tom istom čase rečnil v Pištěkovom divadle v Královských Vinohradoch pri Prahe minister národnej obrany Václav Klofáč. Vyzdvihol úlohu česko-slovenských légií pri vzniku republiky a menoval troch mužov, ktorí sa v zahraničí najviac pričinili o vznik republiky – Masaryka, Beneša a Osuského. O Štefánikovi sa nezmienil…

Po štarte lietadlo zamierilo na sever. Pri prelete ponad Alpy sa Štefánik cítil nezvyčajne dobre. Akoby ho zasnežené končiare energizovali. Niekoľkokrát sa obrátil k posádke a povzbudzujúco sa na chlapcov usmial. Premýšľal nad tým, čo ho čaká doma. Volá ho prezident Masaryk, ešte naliehavejšie ho však potrebuje Vavro na Slovensku, preto ide najprv ta. Pripadalo mu smiešne, že ho všetci presviedčali, aby neletel. Zástupca náčelníka štábu talianskej armády Badoglio, generál Graziani, Šeba – vraj stráviť štyri hodiny v trojtisícovej výške môže byť osudné pre jeho srdce. Či jeho srdce nevydržalo sibírske mrazy?

Ani si neuvedomil, že už sú nad mestom Wiener Neustadt. Poručík Mancinelli spozoroval, že niekoľkometrový drôt vlečnej antény sa roztrhol a zamotal do riadenia výškového kormidla. Zapísal zistenie do palubného zošita a ukázal ho spolujazdcom. Posádka chvíľu uvažovala, či ich táto porucha neprinúti pristáť vo Viedni, no po preve- rení ovládateľnosti výškových kormidiel sa rozhodli pokračovať v lete priamo na Bratislavu. Dunaj bol na orientáciu letcov najistejšou navigáciou, stačilo pohodlne letieť nad riekou. Pilotov, čo nikdy predtým neleteli na tejto trase, spoľahlivo priviedla do cieľového mesta. Lietadlo klesalo, letelo vo výške okolo tisíc metrov, keď sa pred ním objavila silueta Bratislavského hradu. Východne od obce Wolfsthal preleteli ponad československo-rakúskou hranicou a pokračovali vo výške zhruba päťsto metrov nad ľavým brehom Dunaja smerom k Bratislave. Štefánik z výšky nadšene sledoval Most Františka Jozefa, na ktorého otvorení sa ako dvadsaťročný zúčastnil. Ako mohol tušiť, že zakrátko bude most niesť jeho meno? Dojatý z pohľadu na hlavné mesto Slovenska sledoval vŕšky Malých a Bielych Karpát, ktoré na severnom obzore v diaľke za nimi ukrývali jeho kopanice s posvätným Bradlom. Do hukotu vetra a vrtúľ si začal pospevovať:

Košarišské pole briežkové je,
po ňom sa túlajú oči moje. Odpočinok hľadám v poli, háji, rodný kraj milený srdce hojí…

Toto je naša posledná ukážka z knihy, ktorú kúpite v každom dobrom kníhkupectve alebo priamo od Vydavateľstva Ikar, ktorému spolu s autorom, ďakujeme za spoluprácu.