Prebijem sa! Štefánik – muž železnej vôle Prvý úryvok z knihy Jozefa Banáša

510

Spisovateľ Jozef Banáš (*1948, Bratislava) je na plátne súčasnej pôvodnej literatúry už dlhší čas neprehliadnuteľný. Aj ako tvorca čiastočne dokumentárnych próz, ktoré sa prakticky hneď po vydaní radia medzi bestsellery. Tak doma, ako aj v mnohých krajinách sveta, kde vychádzajú, spomenieme, že boli preložené napríklad do češtiny, poľštiny, nemčiny, ukrajinčiny, ale aj do hindčiny… Hovoríme hoci o knihách Idioti v politike (2007), Zóna nadšenia (2008), Sezóna potkanov (2011)…  Ale aj o knihe Zastavte Dubčeka! (2009), v ktorej strhujúco podáva príbeh veľkého muža, snažiaceho sa o reformu spoločnosti tak razantne (a bol by zrejme aj úspešný!), až ho museli zastaviť tanky „bratskej pomoci“ pred polstoročím v auguste 1968. Do podobnej práce sa Banáš pustil aj pri „portrétovaní“ ďalšieho významného Slováka – Milana Rastislava Štefánika do románu Prebijem sa! Štefánik – muž železnej vôle (IKAR, 2018). Počas mája, každý piatok, postupne prinesieme štvoricu úryvkov z tejto potrebnej knihy. Všetko uvádzame slovami literárneho kritika Alexandra Halvoníka tak, ako ich nájdete na prebale knihy: „Banášov dokumentárny román o M. R. Štefánikovi je pravdepodob­ne kniha, na ktorú čakala nielen slovenská literatúra, ale i slovenská historiografia. Jej hrdina je totiž slovenský hvezdár, ktorému sa po­darilo vyletieť medzi hviezdy svetovej politiky práve vo chvíli, keď sa rozhodovalo o novej konštelácii sveta, a zanechať tam svoje nez­mazateľné stopy. Pravdaže, nezabudli mu to ani víťazi, ani porazení. A práve pochopeniu tohto zázraku – zabúdaného občas z nedbalos­ti, občas z neúcty k pravde – venoval Jozef Banáš roky bádateľskej práce. Zázrak nám ožíva pred očami. V celej svojej noblese i tragike.”

Časť I.

KAPITOLA 10

Žiadne ponížene!

Nádherné leto predposledného roku devätnásteho storočia lákalo čerstvých sarvašských abiturientov čo najskôr domov. Pre Milana znamenalo toto leto koniec oslovovania Milán a návrat k Milanovi. Koniec Felvidéku, Kosarasa, Tóta! Návrat k Slovensku, Košariskám, Slovákovi, koniec stresov, žalúdočných kŕčov a neprestajných obáv z pokĺznutia jazyka a vyslovenia vlastného názoru. Koniec diplomatického sebaovládania, koniec prvým platonickým láskam, stredoškolským kamarátstvam, nezdolnej márnej túžby po domove a kopaniciach, koniec rovine vyprahnutej od slnka. Žiaľ, aj koniec skvelej čabianskej klobáse, dolnozemskému paprikášu, bablevešu, perkeltu, töltöt kápozste, székelykáposzte a iným dobrotám. Návrat k pirohom, fazuľovej polievke, šúľancom, plnenej kapuste a lokšám. Tešil sa na návrat k mamenke a apkovi, trebárs sa tohto stretnutia obával. Spoliehal sa na to, že jeho rozhodnutie študovať v Prahe navzdory rodičovskej vôli bude pre otca prijateľnejšie, keď ukáže maturitné vysvedčenie so samými jednotkami. Povzbudzoval sa tým, že je už dospelý a o necelý mesiac dovŕši osemnásty rok. Otcova nekompromisná a tvrdá ruka však predsa len vyvolávala v ňom obavy. Čím bol bližšie k domovu, tým naliehavejšie sa ozývali žalúdočné bolesti. Keďže posledný pracovný deň – 30. jún 1898 – pripadol na pondelok, riaditeľ Benko rozhodol, že vysvedčenia sa budú odovzdávať už v piatok, aby študenti mali dostatok času pobaliť si veci a pripraviť sa na cestu domov. Cez sobotu a nedeľu sa rozlúčil s rodinou Samuela Kršniaka, s rodinami profesorov Chovana, Mocskonyiho, Neumana, Achimusa, Fertiga, Líšku a niekoľkých ďalších, čo ho počas štúdií materiálne podporovali. V pondelok skoro ráno sa s niekoľkými hornozemskými kamarátmi vydal vlakom po trase Mezötúr – Szolnok-Cegléd – Monor do Budapešti, kde sa pokochal nádherou novotou voňajúceho Keleti pályaudvar (Východného nádražia), jednej z najväčších a najmodernejších železničných staníc vo vtedajšej Európe. Obdivoval eklekticistický sloh a nevedel odtrhnúť oči od sôch vynálezcov Jamesa Watta či Georgea Stephensona, umiestnených na hlavnom priečelí. Pri pohľade na týchto velikánov zatváral oči a predstavoval si, aké to bude, keď jedného dňa v niektorom európskom meste postavia za významné vedecké vynálezy a objavy sochu aj jemu.

Sníval o sláve a uznaní, chcel – tak ako mu prikazoval otec – šíriť dobré meno štefánikovského rodu. Z Budapešti pokračoval najstaršou maďarskou železnicou cez Vác, Párkáň, Nové Zámky do Prešporku. Tu mal do príchodu vlaku na Trnavu s prestupom na nedávno otvorenú trať do Jablonice takmer tri hodiny času, a tak zbehol po bulvári princeznej Štefánie k budove evanjelického lýcea, kde si pripomenul prešporské študentské časy. Stadiaľ zbehol popod Michalskú bránu k Dunaju, kde na Korunovačnom námestí pred Krajinskou sýpkou trónila nová monumentálna jazdecká socha Márie Terézie. Dielo bratislavského rodáka Jána Fadrusza odhalili v máji minulého roka a v prešporských kaviarňach sa doteraz s pýchou a hrdosťou debatovalo o vtedajšej návšteve viedenského dvora na čele s cisárom Františkom Jozefom I. Väčšmi ako socha ho však zaujalo architektonicky zaujímavé zakomponovanie celého námestia do novovznikajúceho dunajského nábrežia. Rieku intenzívne regulovali podľa veľkorysých projektov talianskeho mecéna a projektanta Gracioza Lafranconiho. Tento projekt zásadným spôsobom zmenil tvár mesta na pätnásťkilometrovom úseku. Cestou späť na stanicu prešli okolo hotela U zeleného stromu popod Michalskú bránu a zastavili sa v novootvorenej kaviarni Mezey na rohu Palisád a Uhoľného trhu. Vtedy ešte nikto netušil, že krátko po vzniku Československej republiky dostane táto populárna kaviareň názov Štefánka a nádherný bulvár bude niesť meno národného hrdinu…

Objednal si kávu s prešporským orechovníkom. Skúsil rozprávať po slovensky a na jeho prekvapenie čašník s úsmevom zareagoval írečitou materinčinou.

„Vy ste Slovák?“ spýtal sa Štefánik.

„Som Prešpurák a každý správny Prešpurák vie po nemecky, po maďarsky a po slovensky. A keďže mám aj trochu židovskej krvi, viem čosi aj po hebrejsky,“ usmial sa čašník a nezvyčajne sympatickým spôsobom pokračoval v konverzácii. „Šalom, Jom tow – dobrý deň, lehitraot – dovidenia, tuda – ďakujem, slicha – prepáčte, achat, štajm, šaloš – jeden, dva, tri… ale narátať viem až do sto. To mi bohato vystačí. Und wenn es notwendig ist kann ich auch ungarisch, slowakisch und sogar russisch rechnen,“ dodal po nemecky.

„Takže ste prešporský rodák?“ zaujal Štefánika mladý muž.

„Nie, prosím ponížene, som rodák z Turčianskej stolice,“ odvetil opatrne.

„Bojíte sa rozprávať po slovensky?“

„Nie všetkým hosťom sa to páči a, žiaľ, chodia sem aj štátni detektívi, poznám ich ako vlastné baganče, teraz tu našťastie žiaden z nich nie je, takže sa môžeme pokojne rozprávať i po slovensky. Náš majiteľ, pán Mezey je tiež Prešpurák, ale je veľmi tolerantný, pre neho sa ráta iba kšeft, ráčite rozumieť. Jemu je jedno, či za kávu zaplatí Maďar, Slovák, Žid alebo Japonec. A detektívom dáva zadarmo… takže… prižmúria oči… No jedného dňa budem môcť celkom iste hovoriť bez obáv po slovensky aj tu. Len netreba zhurta, tichá voda brehy myje,“ s úsmevom žmurkol na Štefánika, ktorý jeho úsmev opätoval. „Prosím, prepáčte, musím ísť, hostia čakajú…“

Uklonil sa a odišiel.

Štefánik si vybral zo skrinky na časopisy zopár titulov a so záujmom v nich listoval. Pozsonyi Felvidék, Pressburger Zeitung, Die Wahrheit a rozličné nemecké či maďarské magazíny boli k dispozícii hosťom. Čašník o chvíľu priniesol kávu s koláčom a vidiac, ako Štefánik listuje v časopisoch, významne dodal: „Máme aj jeden slovenský. Začal vychádzať tento rok. Ľudia ho celkom radi čítajú…“ Podal mu ružovo-sivý časopis s názvom HLAS.

„Váš majiteľ musí byť ozaj odvážny muž.“
„Aj je,“ potvrdil čašník a uklonil sa.
Štefánik listoval v nezvyčajnom časopise v ešte nezvyčajnejšom jazyku. Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu. Číslo šieste, ročník prvý – 1898. Zodpovedný redaktor, majiteľ, vydavateľ a nakladateľ Dr. Pavol Blaho. Vydaný v Uhorskej Skalici. Prešiel na obsah a nevychádzal z údivu. Čo článok, to zaujímavá téma. Naše snahy – Vavro Šrobár, Maďarizácia – Vavro Šrobár, O vzdelávaní ľudu a vzdelávaní inteligencie, O národnom úspechu a jeho podmienkach, O modernom vzdelávaní ľudu – Anton Štefánek. Poučné čítanie od Dušana Makovického, Slovenskí socialisti v Pešťbudíne, O slovenských baníkoch v Šálgotarjáne, Obraz Slovanstva, Jednateľská správa o činnosti slovenského spolku Detvan v Prahe a rad ďalších článkov. Štefánikovi sa chveli ruky od vzrušenia, netušil, že v Prešporku nájde časopis, ktorý bezprostredne osloví nielen jeho um, ale aj srdce. Zavolal čašníka a vytiahol peňaženku.

„Môžem, prosím, zaplatiť?“
Čašník sa naňho pozrel s úsmevom.
„Prečo ma prosíte, keď chcete platiť? Nemeckí hostia iba rázne zvolajú: Zahlen, bitte!“
„Also dann zahlen, bitte,“ zasmial sa aj Štefánik a podal čašníkovi desaťkorunovú bankovku. Mladý muž ju vzal a chcel mu vydať. „To je v poriadku, len mám k vám prosbu. Mohol by som si kúpiť tento časopis?“
Čašník sa usmial, prikývol a vydal mu za hrsť mincí.
„Ten časopis je dar odo mňa pre vás, pane. Odo dneška vypúšťam z repertoáru slovo ponížene. Stačí prosím…“
„Správne, žiadne ponížene! Ste vzdelaný človek, očividne vzdelanejší ako mnohí vaši hostia, hovoríte viacerými jazykmi, tak aké ponížene?!“

Čašník sa usmial, zahľadel sa Štefánikovi do očí.

„Áno, pane… A ďakujem vám. Prepáčte, pane, aké je vaše ctené meno?“ spýtal sa.

„Myslíte, že by to pre vás mohlo byť dôležité?“ „Mám nos na ľudí,“ usmial sa.
„Štefánik. Milan Rastislav. A vaše?“

„Z vás raz niečo bude. Ja sa volám Chyľo Miloslav.“
„Chyľo Miloslav,“ zopakoval pre seba Štefánik. „Tak sa majte dobre.“ S približujúcim sa domovom nervozita chlapcov rástla. Milan akoby blížiacu sa vôňu domova nevnímal, s nadšením sa vrhol do čítania a po Trnavu mal časopis prečítaný. Niektoré články si prečítal dokonca dvakrát. Na trnavskej stanici sa takmer previezol, ešteže ho známy sprievodca popohnal z vlaku. Ostatní pokračovali do Žiliny a ďalej na Oravu a Liptov. Na novej jablonickej stanici, ktorú otvorili pred Vianocami roku 1897, sa zvítal so svákom Žídekom. Keď napájali kone, ktosi z okoloidúcich sa spýtal kočiša, kohože to vezie. Ten s úsmevom odvetil: „Slovenský štep z Dolnej zeme.“ Povoz prešiel cez Hradište, popod Kyseľovú, Úboč a pokračoval cestou popri novovybudovanej železničnej trati do Brezovej. Povrávalo sa, že na budúci rok ju odovzdajú do užívania. Zakrátko boli na Brezovej, skadiaľ pokračovali cez mesto. Za stúpaním popri evanjelickom kostole sa vynorilo majestátne Bradlo a cesta sa vliala do lúk. Bola už tma, len v daktorých okienkach blikotali sviečky alebo petrolejky. Keď zbadal siluetu košarištianskeho kostola a fary, od dojatia sa mu rozbúchalo srdce. Vzápätí si však uvedomil, že ho čaká vážny pohovor s otcom. Z tváre sa mu vytratil úsmev, zovrelo mu žalúdok. Bol doma.

(Ďalší úryvok môžete čítať od 10. 5. 2019)

 Foto: Peter Frolo a IKAR