Prebijem sa! Štefánik – muž železnej vôle Prvý a druhý úryvok

631

Spisovateľ Jozef Banáš (*1948, Bratislava) je na plátne súčasnej pôvodnej literatúry už dlhší čas neprehliadnuteľný. Aj ako tvorca čiastočne dokumentárnych próz, ktoré sa prakticky hneď po vydaní radia medzi bestsellery. Tak doma, ako aj v mnohých krajinách sveta, kde vychádzajú, spomenieme, že boli preložené napríklad do češtiny, poľštiny, nemčiny, ukrajinčiny, ale aj do hindčiny… Hovoríme hoci o knihách Idioti v politike (2007), Zóna nadšenia (2008), Sezóna potkanov (2011)…  Ale aj o knihe Zastavte Dubčeka! (2009), v ktorej strhujúco podáva príbeh veľkého muža, snažiaceho sa o reformu spoločnosti tak razantne (a bol by zrejme aj úspešný!), až ho museli zastaviť tanky „bratskej pomoci“ pred polstoročím v auguste 1968. Do podobnej práce sa Banáš pustil aj pri „portrétovaní“ ďalšieho významného Slováka – Milana Rastislava Štefánika do románu Prebijem sa! Štefánik – muž železnej vôle (IKAR, 2018). Postupne prinesieme štvoricu úryvkov z tejto potrebnej knihy. Všetko uvádzame slovami literárneho kritika Alexandra Halvoníka tak, ako ich nájdete na prebale knihy: „Banášov dokumentárny román o M. R. Štefánikovi je pravdepodob­ne kniha, na ktorú čakala nielen slovenská literatúra, ale i slovenská historiografia. Jej hrdina je totiž slovenský hvezdár, ktorému sa po­darilo vyletieť medzi hviezdy svetovej politiky práve vo chvíli, keď sa rozhodovalo o novej konštelácii sveta, a zanechať tam svoje nez­mazateľné stopy. Pravdaže, nezabudli mu to ani víťazi, ani porazení. A práve pochopeniu tohto zázraku – zabúdaného občas z nedbalos­ti, občas z neúcty k pravde – venoval Jozef Banáš roky bádateľskej práce. Zázrak nám ožíva pred očami. V celej svojej noblese i tragike.”

Časť I.

KAPITOLA 10

Žiadne ponížene!

Nádherné leto predposledného roku devätnásteho storočia lákalo čerstvých sarvašských abiturientov čo najskôr domov. Pre Milana znamenalo toto leto koniec oslovovania Milán a návrat k Milanovi. Koniec Felvidéku, Kosarasa, Tóta! Návrat k Slovensku, Košariskám, Slovákovi, koniec stresov, žalúdočných kŕčov a neprestajných obáv z pokĺznutia jazyka a vyslovenia vlastného názoru. Koniec diplomatického sebaovládania, koniec prvým platonickým láskam, stredoškolským kamarátstvam, nezdolnej márnej túžby po domove a kopaniciach, koniec rovine vyprahnutej od slnka. Žiaľ, aj koniec skvelej čabianskej klobáse, dolnozemskému paprikášu, bablevešu, perkeltu, töltöt kápozste, székelykáposzte a iným dobrotám. Návrat k pirohom, fazuľovej polievke, šúľancom, plnenej kapuste a lokšám. Tešil sa na návrat k mamenke a apkovi, trebárs sa tohto stretnutia obával. Spoliehal sa na to, že jeho rozhodnutie študovať v Prahe navzdory rodičovskej vôli bude pre otca prijateľnejšie, keď ukáže maturitné vysvedčenie so samými jednotkami. Povzbudzoval sa tým, že je už dospelý a o necelý mesiac dovŕši osemnásty rok. Otcova nekompromisná a tvrdá ruka však predsa len vyvolávala v ňom obavy. Čím bol bližšie k domovu, tým naliehavejšie sa ozývali žalúdočné bolesti. Keďže posledný pracovný deň – 30. jún 1898 – pripadol na pondelok, riaditeľ Benko rozhodol, že vysvedčenia sa budú odovzdávať už v piatok, aby študenti mali dostatok času pobaliť si veci a pripraviť sa na cestu domov. Cez sobotu a nedeľu sa rozlúčil s rodinou Samuela Kršniaka, s rodinami profesorov Chovana, Mocskonyiho, Neumana, Achimusa, Fertiga, Líšku a niekoľkých ďalších, čo ho počas štúdií materiálne podporovali. V pondelok skoro ráno sa s niekoľkými hornozemskými kamarátmi vydal vlakom po trase Mezötúr – Szolnok-Cegléd – Monor do Budapešti, kde sa pokochal nádherou novotou voňajúceho Keleti pályaudvar (Východného nádražia), jednej z najväčších a najmodernejších železničných staníc vo vtedajšej Európe. Obdivoval eklekticistický sloh a nevedel odtrhnúť oči od sôch vynálezcov Jamesa Watta či Georgea Stephensona, umiestnených na hlavnom priečelí. Pri pohľade na týchto velikánov zatváral oči a predstavoval si, aké to bude, keď jedného dňa v niektorom európskom meste postavia za významné vedecké vynálezy a objavy sochu aj jemu.

Sníval o sláve a uznaní, chcel – tak ako mu prikazoval otec – šíriť dobré meno štefánikovského rodu. Z Budapešti pokračoval najstaršou maďarskou železnicou cez Vác, Párkáň, Nové Zámky do Prešporku. Tu mal do príchodu vlaku na Trnavu s prestupom na nedávno otvorenú trať do Jablonice takmer tri hodiny času, a tak zbehol po bulvári princeznej Štefánie k budove evanjelického lýcea, kde si pripomenul prešporské študentské časy. Stadiaľ zbehol popod Michalskú bránu k Dunaju, kde na Korunovačnom námestí pred Krajinskou sýpkou trónila nová monumentálna jazdecká socha Márie Terézie. Dielo bratislavského rodáka Jána Fadrusza odhalili v máji minulého roka a v prešporských kaviarňach sa doteraz s pýchou a hrdosťou debatovalo o vtedajšej návšteve viedenského dvora na čele s cisárom Františkom Jozefom I. Väčšmi ako socha ho však zaujalo architektonicky zaujímavé zakomponovanie celého námestia do novovznikajúceho dunajského nábrežia. Rieku intenzívne regulovali podľa veľkorysých projektov talianskeho mecéna a projektanta Gracioza Lafranconiho. Tento projekt zásadným spôsobom zmenil tvár mesta na pätnásťkilometrovom úseku. Cestou späť na stanicu prešli okolo hotela U zeleného stromu popod Michalskú bránu a zastavili sa v novootvorenej kaviarni Mezey na rohu Palisád a Uhoľného trhu. Vtedy ešte nikto netušil, že krátko po vzniku Československej republiky dostane táto populárna kaviareň názov Štefánka a nádherný bulvár bude niesť meno národného hrdinu…

Objednal si kávu s prešporským orechovníkom. Skúsil rozprávať po slovensky a na jeho prekvapenie čašník s úsmevom zareagoval írečitou materinčinou.

„Vy ste Slovák?“ spýtal sa Štefánik.

„Som Prešpurák a každý správny Prešpurák vie po nemecky, po maďarsky a po slovensky. A keďže mám aj trochu židovskej krvi, viem čosi aj po hebrejsky,“ usmial sa čašník a nezvyčajne sympatickým spôsobom pokračoval v konverzácii. „Šalom, Jom tow – dobrý deň, lehitraot – dovidenia, tuda – ďakujem, slicha – prepáčte, achat, štajm, šaloš – jeden, dva, tri… ale narátať viem až do sto. To mi bohato vystačí. Und wenn es notwendig ist kann ich auch ungarisch, slowakisch und sogar russisch rechnen,“ dodal po nemecky.

„Takže ste prešporský rodák?“ zaujal Štefánika mladý muž.

„Nie, prosím ponížene, som rodák z Turčianskej stolice,“ odvetil opatrne.

„Bojíte sa rozprávať po slovensky?“

„Nie všetkým hosťom sa to páči a, žiaľ, chodia sem aj štátni detektívi, poznám ich ako vlastné baganče, teraz tu našťastie žiaden z nich nie je, takže sa môžeme pokojne rozprávať i po slovensky. Náš majiteľ, pán Mezey je tiež Prešpurák, ale je veľmi tolerantný, pre neho sa ráta iba kšeft, ráčite rozumieť. Jemu je jedno, či za kávu zaplatí Maďar, Slovák, Žid alebo Japonec. A detektívom dáva zadarmo… takže… prižmúria oči… No jedného dňa budem môcť celkom iste hovoriť bez obáv po slovensky aj tu. Len netreba zhurta, tichá voda brehy myje,“ s úsmevom žmurkol na Štefánika, ktorý jeho úsmev opätoval. „Prosím, prepáčte, musím ísť, hostia čakajú…“

Uklonil sa a odišiel.

Štefánik si vybral zo skrinky na časopisy zopár titulov a so záujmom v nich listoval. Pozsonyi Felvidék, Pressburger Zeitung, Die Wahrheit a rozličné nemecké či maďarské magazíny boli k dispozícii hosťom. Čašník o chvíľu priniesol kávu s koláčom a vidiac, ako Štefánik listuje v časopisoch, významne dodal: „Máme aj jeden slovenský. Začal vychádzať tento rok. Ľudia ho celkom radi čítajú…“ Podal mu ružovo-sivý časopis s názvom HLAS.

„Váš majiteľ musí byť ozaj odvážny muž.“
„Aj je,“ potvrdil čašník a uklonil sa.
Štefánik listoval v nezvyčajnom časopise v ešte nezvyčajnejšom jazyku. Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu. Číslo šieste, ročník prvý – 1898. Zodpovedný redaktor, majiteľ, vydavateľ a nakladateľ Dr. Pavol Blaho. Vydaný v Uhorskej Skalici. Prešiel na obsah a nevychádzal z údivu. Čo článok, to zaujímavá téma. Naše snahy – Vavro Šrobár, Maďarizácia – Vavro Šrobár, O vzdelávaní ľudu a vzdelávaní inteligencie, O národnom úspechu a jeho podmienkach, O modernom vzdelávaní ľudu – Anton Štefánek. Poučné čítanie od Dušana Makovického, Slovenskí socialisti v Pešťbudíne, O slovenských baníkoch v Šálgotarjáne, Obraz Slovanstva, Jednateľská správa o činnosti slovenského spolku Detvan v Prahe a rad ďalších článkov. Štefánikovi sa chveli ruky od vzrušenia, netušil, že v Prešporku nájde časopis, ktorý bezprostredne osloví nielen jeho um, ale aj srdce. Zavolal čašníka a vytiahol peňaženku.

„Môžem, prosím, zaplatiť?“
Čašník sa naňho pozrel s úsmevom.
„Prečo ma prosíte, keď chcete platiť? Nemeckí hostia iba rázne zvolajú: Zahlen, bitte!“
„Also dann zahlen, bitte,“ zasmial sa aj Štefánik a podal čašníkovi desaťkorunovú bankovku. Mladý muž ju vzal a chcel mu vydať. „To je v poriadku, len mám k vám prosbu. Mohol by som si kúpiť tento časopis?“
Čašník sa usmial, prikývol a vydal mu za hrsť mincí.
„Ten časopis je dar odo mňa pre vás, pane. Odo dneška vypúšťam z repertoáru slovo ponížene. Stačí prosím…“
„Správne, žiadne ponížene! Ste vzdelaný človek, očividne vzdelanejší ako mnohí vaši hostia, hovoríte viacerými jazykmi, tak aké ponížene?!“

Čašník sa usmial, zahľadel sa Štefánikovi do očí.

„Áno, pane… A ďakujem vám. Prepáčte, pane, aké je vaše ctené meno?“ spýtal sa.

„Myslíte, že by to pre vás mohlo byť dôležité?“ „Mám nos na ľudí,“ usmial sa.
„Štefánik. Milan Rastislav. A vaše?“

„Z vás raz niečo bude. Ja sa volám Chyľo Miloslav.“
„Chyľo Miloslav,“ zopakoval pre seba Štefánik. „Tak sa majte dobre.“ S približujúcim sa domovom nervozita chlapcov rástla. Milan akoby blížiacu sa vôňu domova nevnímal, s nadšením sa vrhol do čítania a po Trnavu mal časopis prečítaný. Niektoré články si prečítal dokonca dvakrát. Na trnavskej stanici sa takmer previezol, ešteže ho známy sprievodca popohnal z vlaku. Ostatní pokračovali do Žiliny a ďalej na Oravu a Liptov. Na novej jablonickej stanici, ktorú otvorili pred Vianocami roku 1897, sa zvítal so svákom Žídekom. Keď napájali kone, ktosi z okoloidúcich sa spýtal kočiša, kohože to vezie. Ten s úsmevom odvetil: „Slovenský štep z Dolnej zeme.“ Povoz prešiel cez Hradište, popod Kyseľovú, Úboč a pokračoval cestou popri novovybudovanej železničnej trati do Brezovej. Povrávalo sa, že na budúci rok ju odovzdajú do užívania. Zakrátko boli na Brezovej, skadiaľ pokračovali cez mesto. Za stúpaním popri evanjelickom kostole sa vynorilo majestátne Bradlo a cesta sa vliala do lúk. Bola už tma, len v daktorých okienkach blikotali sviečky alebo petrolejky. Keď zbadal siluetu košarištianskeho kostola a fary, od dojatia sa mu rozbúchalo srdce. Vzápätí si však uvedomil, že ho čaká vážny pohovor s otcom. Z tváre sa mu vytratil úsmev, zovrelo mu žalúdok. Bol doma.

Časť II.

KAPITOLA 4

Vzdám sa, až keď umriem

Na druhý deň už pred raňajkami sedel sklonený nad leteckými mapami a študoval terén, kde bude lietať. Len čo mu pripravili lietadlo, urobil zopár skúšobných letov nad Banátom a Báčkou. O štyri dni sa nad Kragujevacom objavili dve nemecké prieskumné lietadlá. Štefánik bol na svojom Farmane už o pol hodiny vo vzduchu a pustil sa za nimi. Keď sa k nemu pridali ďalšie dva stroje, podarilo sa im spolu zahnať nemecké lietadlá guľometmi. Prvého októbra popoludní vyštartoval po rozplynutí hmly z letiska v Palanke s mechanikom Bourdonom na Farmane na prieskumný let. Pri návrate na letisko na vrchu Kovijon dostal vari v šesťstometrovej výške zásah do motora z nemeckého Albatrosa, vynoriaceho sa znenazdania v ich blízkosti. Motor sa zastavil a Štefánik bravúrnym spôsobom doplachtil do priestoru neďaleko letiska, porasteného krovinami. Lietadlo bolo poškodené, ale pilotovi a mechanikovi sa našťastie nič nestalo. O chvíľu pribehli letci a mechanici a po zistení, že obaja sa zachránili, prepukli všetci do smiechu.

Tretieho októbra sa však začalo nemecké bombardovanie, a tak sa letka presunula do Nišu. Keď 11. októbra vyhlásili poplach, Štefánik sa za slabého mrholenia práve zhováral s kapitánom Labrym. O chvíľu sa nad letiskom objavilo uhorské lietadlo. Štefánik spolu s Bourdonom bleskovo doplnili zásoby streliva a benzínu, naskočili do stroja a vzlietli na dvojhodinový vzdušný súboj. Štefánikov Farman sa vrátil s niekoľkými zásahmi. Pilot vystúpil z lietadla, prišiel ku kapitánovi Labrymu a pokračoval s ním v rozhovore, akoby sa nič nestalo.

Počas bezmála štvorhodinového letu ho spolu so srbským pozorovateľom kapitánom Božovičom 25. októbra ostreľovalo bulharské delostrelectvo. Tlak Bulharov donútil Srbov ustúpiť smerom k albánskym hraniciam. Štefánik sa dostal do Kruševaca a po opravení lietadla pokračoval do Rašky – nového sídla generálneho štábu srbskej armády i jeho letky. Pre nedostatok benzínu musel núdzovo pristáť na poli pri mestečku Alexandrovac. Po doplnení benzínu odštartoval s mechanikom Bourdonom, ale zistil, že lietadlo má poškodenú vrtuľu, a tak opäť núdzovo pristál. Pokúsili sa stroj opraviť, nepriateľský postup to však znemožnil, a tak radšej stroj zničili. Použiteľné časti naložili na voz a vydali sa do Rašky. V Alexandrovaci prišlo k nezvyčajnej udalosti – 4. novembra tu stretol svojho dávneho priateľa z pražských štúdií Jána Procházku, ktorý Milana takmer nespoznal. Oholil si bujnú bradu, no na výraze tváre sa nemohli nepodpísať jeho vojnové útrapy a dlhotrvajúce žalúdočné problémy.

„Milanko, a ty čo tu robíš?“ zvolal prekvapený Procházka.

„Janko, si to ty? Nuž čo tu robím?“ pokrčil plecami Štefánik, keď sa dosýtosti vyobjímali. „Prišiel som pomôcť Srbom a zároveň verbovať našich. Ak už mám padnúť, nech som aspoň v slovanskej zemi pochovaný… A čo tu robíš ty?“

„Evakuovali nás z Čuprije, som tam riaditeľom cukrovaru… Povráva sa, že Kragujevac, kde je srbský hlavný stan, už padol… Kam máš namierené?“

„Do Rašky.“

„To už nebude možné. Cesta je odrezaná, jediný ústup je možný smerom na Prištinu. Desaťnásobne slabšia srbská armáda podľahla obrovskej presile. Dohoda sa na nás vykašľala, vyslala síce 80 000 chlapov proti Bulharom, ale tí sa vylodili v Solúne a postupovali rovno na sever, na Vardar. Nás ponechali napospas osudu,“ trpko konštatoval Procházka.

„Musím sa spojiť s mojím veliteľom,“ nahlas uvažoval Štefánik.

„Na to teda už načisto zabudni!“ V sobotu 6. novembra sa Štefánik rozhodol zničiť všetky časti lietadla. Po obede s Procházkom a mechanikom Bourdonom vyrazili na malom vozíku s najpotrebnejšími vecami na stopäťdesiatkilometrovú cestu, netušiac, či na jej koniec – k svojej letke v Mitrovici – vôbec dôjdu. Nocovali pri Lesenovačskom potoku pod holým nebom, postupovali krokom, voz striedavo ťahali sami, ale bolo to čoraz namáhavejšie, poľné cesty najmä na horských priechodoch sa menili na jamy plné blata. Pri Bruse nadobro zapadli, našťastie ich vyslobodili ustupujúci belehradskí pekári. Prespali pri potoku a rovnako na druhý deň prenocovali pod holým nebom na cintoríne v Razbojnej za vytrvalého dažďa zmiešaného so snehom. Denné teploty sa pohybovali okolo ôsmich stupňov, nočné poklesli na mínus dva. Pre zimu i tak nemohli zaspať, a tak sa radšej už o pol štvrtej ráno pustili cez priesmyk Jankova Klisura, aby nebodaj nezamrzli. Pri riečke Brvenica sa Procházka s nimi rozlúčil a dvaja premočení, premrznutí letci pokračovali pod hrozbou útočiacich Bulharov v strastiplnej ceste do albánskych vrchov. Ustupujúca jednotka z Kragujevaca im poskytla vola, ktorý sám ledva preplietal nohami, takže pri každom stúpaní sa obaja museli zaprieť a pomôcť vyhladnutému zvieraťu ťahať voz. Cesty boli plné vlečúcich sa vojakov ratujúcich si holý život. Mŕtve zvieratá a zamrznutí vojaci ležiaci na okrajoch ciest ich spočiatku šokovali, no postupne si zvykli. V horách ich 10. novembra v noci prepadla tlupa vyhladnutých sedliakov, ale spolu s ustupujúcimi vojakmi sa ubránili. Stúpanie po šmykľavom teréne trvalo dvanásť hodín. Počas výstupu sa Srbom roztrhlo vrece so zrnom a vysypalo sa do blata. Vyhladovaní rakúski, maďarskí a bulharskí zajatci sa oň začali ruvať a napchávali si do úst drkotajúcich od zimy a hladu hrste zrna zmiešaného s blatom. Štefánik sa už tretí deň triasol od zimnice, žalúdok odmietal prijímať akúkoľvek potravu. Bourdon sa snažil doňho naliať aspoň teplý čaj. Pokúšal sa v dave ustupujúcich vojakov, civilov a zajatcov nájsť lekára, ale každý sa staral o seba v zúfalej snahe zachrániť si aspoň holý život. Matka nesúca na rukách dieťa zabalené v premočených handrách si až po čase všimla, že dieťa sa už nehýbe a zamrzlo. Vysilený starecký pár sa rozhodol so všetkým skončiť; starí ľudia si rezignovane sadli na premočenú skalu obďaleč cesty, kde ich dážď so snehom pomaly, milosrdne oslobodzovali od pozemských útrap. Bourdon sa pripriahol do voza k volovi a spolu ťahali voz so zvyškami potravín a chorým Štefánikom. Uvedomoval si, že ak sa chorý nebude hýbať, neprežije. Hýbať sa mu však nedalo, iba si položil hlavu na zhúžvanú huňu a od bolestí sa skrútil do klbka. Striedavo upadal do bezvedomia, a keď sa prebral, v mrákotách sotva okolo seba vnímal plaziace sa tiene, zabárajúce sa do blata a snehu. Vo chvíľach vedomia mu prichádzali na um slová šamana z ostrova Raiatea o bolesti a utrpení. „Boh nezosiela utrpenie na slabých, ale na tých, ktorých si vyvolil, ktorých chce urobiť silnými. Spriateľ sa s bolesťou a hľadaj jej zmysel. Prísť do tohto pekla bolo len zdanlivo tvoje rozhodnutie.“

S vypätím posledných síl sa im 12. novembra podarilo doraziť do Prištiny, odkiaľ ho Bourdan previezol vlakom do Kosovskej Mitrovice. Jeho stav sa povážlivo zhoršil. Pre istotu sa rozhodol odovzdať osobné doklady a tajné poznámky priateľovi Raoulovi Fabrymu, ktorého ako rusistu pridelili k srbskému generálnemu štábu za tlmočníka. Fabry ho našiel v Mitrovaci ležať skrúteného od bolesti v tureckej chatrči s hlavou položenou na vreci. Keď k nemu pristúpil, Milan sa nasilu usmial.

„Mon cher ami… končím. Vrtuľa môjho lietadla sa zlomila, pristátie po kĺzavom lete bolo veľmi tvrdé. Pri páde sa mi rana znova otvorila. Nemám síl, krvácam do žalúdka, už mi nechutí ani teplé mlieko, ktoré jediné som ešte mohol do seba dostať. Ty si bol vždy mojím dôverníkom, sľúb mi, že toto všetko odovzdáš po návrate do Paríža Masarykovi.“

Vytiahol zo záhrenia doklady a prepotený, navlhnutý zápisník.

„Je tam všetko, čo som mal na srdci, a všetko, čo musíme urobiť, aby sme oslobodili moju vlasť. Sú tam moje návrhy, list pre Masaryka, plány, projekty, zoznamy Čechov zaradených do vojska. Mojím posledným želaním je – pochovajte ma do hrobu bez mena, aby ma nepriateľ nenašiel. Rakúšan by isto obesil aj moju mŕtvolu.“

„Drahý poručík, Milan, nie, nie, ty neumieraš. Poznám ťa dobre a viem, že si už prežil horšie situácie, ako je táto. Vari tri týždne v zamrznutej búde na Mont Blancu bez jedla boli jednoduchšie?“

„Ďakujem ti za útechu, ale vtedy som videl východisko. Teraz ho tu pod neutíchajúcou nepriateľskou kanonádou, sledujúc všetko to zúfalstvo ľudí, nevidím.“

„Drahý priateľ, Boh ťa skúša, aj smrť je len možnosť. Ak si ju zbabelo vyberieš, Boh ťa za to neodsúdi, on nesúdi nikoho, ale určite ti nezdvihne palec. Ak si však vyberieš život, Boh ťa za statočné rozhodnutie pochváli. Umrieť dokáže každý, ale žiť, priateľu, žiť… Do- staneme ťa do prístavu Vlorë, je v talianskych rukách a sú tam už lode našich spojencov Talianov, ktoré ťa dopravia do talianskej nemocnice a odtiaľ do Paríža.“

„Ako ma chcete odtrepať do Vlorë, kam je stadiaľto tristopäťdesiat kilometrov cez snehom zasypané priesmyky?“ trpko sa usmial Štefánik. „V dvojtisícových výškach, keď sotva vládzem po svojich dôjsť na záchod? Nepriateľ tu bude každú chvíľu, nechcem mu padnúť do rúk, nechcem, aby ma obesili.“

„Major Vitrat rozhodol, že ťa kapitán Dangelzer dopraví lietadlom do Prizrenu.“

„V žiadnom prípade. Nesmiete oslabiť letku ani o jediný bojaschopný stroj. A mne už i tak niet pomoci…“

„Podporučík Štefánik, si vojak a musíš poslúchať rozkazy! Major rozhodol a hotovo!“

„To je od neho pekné, ale Prizren ešte nie je Vlorë.“
„V Prizrene dotankujete benzín a budete pokračovať do Vlorë.“ „Z Prizrenu do Vlorë? Veď to je najmenej na tri hodiny letu cez horský priesmyk Čierny Drim. Tadiaľ preletieť a najmä v takomto počasí sa ešte nikomu nepodarilo.“

„Môžeme ťa nechať v Prizrene, postará sa o teba doktor Dominique Dumas, ale Bulhari postupujú prekliato rýchlo. Dumas z Prizrenu zuteká, ale ty v takomto stave nie. Chceš im padnúť do rúk?“

„Už nemám síl…“

„Teraz to budeš vzdávať, keď už máš za sebou cestu smrti?! Niekoľko stoviek Čechov a Slovákov, ktorí sa zo zajateckého tábora v Niši pridali k Srbom, prekonali tú istú cestu utrpenia a dostali sa na loď do Valony, odkiaľ ich Taliani vozia na ostrov Asinar. Tam sa chlapci pripravujú na odchod na západ do československého vojska!“

Pri zmienke o československom vojsku Štefánikova tvár na chvíľku ožila, ale kruté útrapy prežité v horách mu zobrali takmer všetky sily. „A dunenie, čo práve počuješ, sú blízke bulharské delá!“ naliehal Fabry.
Štefánik ešte chvíľu mlčal, potom sa potichu spýtal: „Má Dangelzer kúsenosti s lietaním v horách?“
„Dobrovoľne sa prihlásil kapitán Paulhan. Je to najskúsenejší letec, akého tu máme.“
„Kapitán Louis Paulhan, najslávnejší francúzsky letec, ten, čo vyhral preteky Londýn – Manchester a preslávil sa pri obrane Belehradu?“ „Áno, ten.“
Štefánik sa posadil, oči mu nabrali starý, optimistický jas. „Nedá sa niekde zohnať teplé mlieko?“

„Priniesol som ti,“ podal mu Fabry termosku. Štefánik sa hltavo napil.

„Dobre, s Paulhanom pôjdem rád aj na smrť. Myslím, že s tými prekážkami máš pravdu. Začínam mať pocit, že čím sú väčšie, tým viac mám energie na ich prekonávanie.“

„Zaraz sa spojím s tvojím priateľom senátorom Monziem a informujem ho, že zajtra budeš v Brindisi. Prevezú ťa ta ponorkou. Pokiaľ viem, je tam najbližšia talianska námorná základňa,“ natešený ho informoval Fabry.“

„Ďakujem ti, drahý Raoul.“

(Ďalší úryvok môžete čítať od 14. 5. 2021)

 Foto: Peter Frolo a IKAR