Pred 100 rokmi sa narodil Alexander Trizuljak

226

Bez súvislosti nemožno pochopiť nič. Nikto, ani najväčšie dielo alebo osobnosti, nemajú význam samy osebe. Dostávajú ho – akoby dodatočne – len v mnohosti a rozličnosti vzťahov. Historické a spoločenské súvislosti, nadväznosť, následnosť, kontinuita, tradícia – to všetko síce neodkrýva osobnosť či dielo v ich plnom význame, ale bez toho všetkého nemožno objasniť ani osobnosť, ani dielo.

Použité slová možno v plnej miere uplatniť v prípade jedinečného slovenského umeleckého fenoménu rodiny Trizuljakovcov.  Zakladateľom rodu bol Alexander Trizuljak, ktorého storočnicu narodenia sme si pripomenuli 15. mája 2021.

Tento širokospektrálny sochár, dizajnér, organizátor verejného kultúrneho života a pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení formoval vyše štyroch decénií podobu moderného slovenského výtvarného umenia ako jeden z jeho najvýznamnejších reprezentantov.

Starý otec Adam Trizuljak pochádzal z Terchovej, ku ktorej mal jeho vnuk mimoriadne srdečný vzťah.  Prvý raz uzrel  svetlo sveta vo Varíne ako piate z deviatich detí – a zároveň prvé z druhého manželstva, ktorého jeho otec (roľník) uzavrel po ovdovení. Traduje sa, že Alexandrovho otca v mladosti vysmiali, lebo vraj nevedel po maďarsky napočítať do desať.  Cez noc sa to síce naučil, ale dospel k jednoznačnému presvedčeniu, že svojim deťom umožní lepšie vzdelanie, aby nikdy nezažili obdobné poníženie…

Bohatá škála tém aj techník   

Hneď po maturite na reálnom gymnáziu v Žiline (1939) začal talentovaný Trizuljak študovať u profesora Jozefa Kostku na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Štúdium musel kvôli vojnovým udalostiam prerušiť. Napokon absolvoval  sochárstvo u Karla Pokorného na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1945 – 1949), kde prišiel do bezprostredného kontaktu s mladými kresťanskými študentmi a intelektuálmi zoskupenými okolo profesora Josefa Zvěřinu. Viacerí z nich neskôr patrili medzi výrazné osobnosti českého disidentského hnutia.

Umelcova tvorba zahŕňa bohatú škálu tém, sochárskych prístupov a konceptov.  Zhotovil monumentálne opusy do verejných priestorov, množstvo komorných plastík a artefaktov, realistických a portrétnych diel (galéria hudobníkov a význačných osobností vedy a kultúry), sériu figurálnych kompozícií, stovky štúdií a kresieb. Pracoval s netradičnými materiálmi, kovmi, vytváral biomorfné plastiky i konštruktivistické experimenty.  Divácky príťažlivé sú najmä Trizuljakove tvarovo dokonalé torzá – svedectvo sochárovho nadania odhaliť tušené tvarové súvislosti medzi človekom a prírodou. Verejne najznámejším umelcovým opusom je monumentálna socha Víťazstvo na pylóne  pamätníka  Slavín v Bratislave (1959).

Priekopnícke sakrálne dielo

Od 70. rokov minulého storočia rozvíjal Trizuljak obsiahlu sochársku tvorbu určenú do kostolov. Pramene uvádzajú, že v 26 chrámoch na Slovensku sa nachádzajú jeho plastiky Ukrižovania, postavy svätcov, svätostánky, obetné stoly, kompletné riešenia sakrálneho priestoru, sklenené a hliníkové steny a ďalšie prvky cirkevnej architektúry. Rezultáty tohto priekopníckeho diela  umožnili otvoriť diskusiu o možnosti postupného nahradenia nehodnotnej sériovej dekorácie kostolov.

Ako všestranný umelec Trizuljak neprestajne vyhľadával inšpiráciu v slovenskej kultúre, poézii a próze. Jedným z dlhodobých inšpiratívnych opusov bol preňho aj Konštantínov Proglas. Hlaholské písmo a preklady vybraných textov písma Konštantín básnicky označuje ako „dážď Božích písmen“, ktorý potrebuje každé ľudské srdce.  V prenesenom zmysle bolo hlaholské písmo aj „dažďom písmen“ pre starosloviensku pospolitosť. Obraz „dažďa písmen“ sa tak hlboko vryl do autorovej imaginácie, že ho nakoniec pretavil do svojráznej umeleckej formy.

Pre mnohé sakrálne diela zo začiatku sedemdesiatych rokov vytvoril Trizuljak originálny podklad. Z hliníkovej pásoviny rezal pozdĺžne pruhy rôznych dĺžok a rozmerov a ukladal ich zvisle, rovnobežne vedľa seba, čím zhotovil čosi ako „mozaiku“ s vertikálnou štruktúrou. Na takéto pozadie často nainštaloval korpus Krista, ktorý bol potom umiestnený vo viacerých chrámoch na celom Slovensku. Známy a obdivovaný je sklenený reliéf Vzkriesenie z roku 1973, ktorý sa nachádza na čelnej stene svätyne kostola v Zelenči. Ide o tavenú sklenenú plastiku zo zlato-oranžového topásového skla, predstavujúcu ojedinelý príklad v Trizuljakovej tvorbe s námetom Kristovho osláveného tela. Vnímavého, rozhľadeného návštevníka chrámu víta veľkolepá fascinujúca hra evokujúca dážď Božích písmen. „Koncept frontálne orientovaného Kristovho tela“ – uvádza sochárove najmladšie dieťa Pavla Lazárková Trizuljaková –  „nie je zrejme jedinou alúziou na byzantské umenie. Takmer dvojrozmerné stvárnenie reliéfnej figúry tiež výrazne odkazuje na byzantskú štylizáciu. Výtvarník sa pravdepodobne inšpiroval aj podobou – tvárou Krista, ako ju poznáme z Turínskeho plátna.“ Technicky pôsobiaca štruktúra reliéfu Vzkriesenie je zároveň odkazom na Trizuljakovu konštruktivistickú tvorbu z obdobia 60. rokov.

Sklon k experimentu

Umelec vo svojom sakrálnom diele invenčne prepájal konštruktivistický experiment s figurálnymi kompozíciami. Podľa kunsthistoričky a erudovanej znalkyne kresťanskej kultúry a umenia Aleny Piatrovej „využil svoju náklonnosť na experiment  a nové technologické riešenia a preniesol do liturgického priestoru nové materiály – sklo a hliník, ale aj nový ikonografický program – Kristus Svetlo sveta a Víťaz nad smrťou sa stretáva v ukrižovanom Kristovi v duchu chardinovskej teológie“. Citované slová môžeme doplniť o zovšeobecňujúce konštatovanie, že pre sakrálny priestor pracoval tvorca s obrovským zanietením, veľkou emóciou a hlbokým rešpektom k architektonickým riešeniam.             

Alexander Trizuljak (zomrel 15. 10. 1990 v Bratislave) patril tiež k agilným a uznávaným organizátorom kultúrneho diania na Slovensku. Zaslúžil sa o realizáciu mnohých medzinárodných sochárskych sympózií, vznik regionálnych galérií, umeleckého školstva, časopisov, knižných edícií výtvarného umenia…

Šesťdesiate a sedemdesiate boli z pohľadu katolíckej cirkvi charakteristické zavádzaním reforiem Druhého vatikánskeho koncilu. Mnoho chrámových textílií sa v ich dôsledku prestalo pri slávení liturgie používať, umelecké hodnotnejšie končili v múzeách. Ostatné však mali byť spálené, aby sa predišlo nedôstojnému znehodnoteniu textílií.  Zhruba v rovnakej časovej fáze začali Alexander Trizuljak s manželkou Evou pri svojich cestách za sakrálnou tvorbou systematicky zbierať a zhromažďovať po celom vtedajšom Československu vyradené paramenty (bohoslužobné rúcha, oltárne prikrývky a pod.). Tisíce artefaktov starostlivo vytriedili a uskladnili.  Veľkú časť unikátnej zbierky darovala všestranná a rozhľadená  výtvarníčka Eva Trizuljaková v roku 2005 Slovenskému národnému múzeu – Historickému múzeu na Bratislavskom hrade.

Osem detí v šľapajach rodičov

Manželom Trizuljakovcom ako zanieteným výtvarníkom, vášnivým hľadačom originálnych foriem a umeleckých výrazov celoživotne záležalo na tom, aby vo svojej tvorbe zdôraznili kresťanský základ slovenskej kultúry. Priam osudovo ich inšpirovala veľkomoravská látka, ktorú zobrazili jedinečným spôsobom.  Cyrilo-metodskú tradíciu vnímali  ako kľúčovú pri utváraní a formovaní nielen slovenskej, ale i európskej civilizácie. Ohľadne Evy Trizuljakovej ešte uvedieme, že od mladosti  nepretržite a cieľavedome inklinovala k slovenskej literatúre, ktorá predstavovala dôležitý stimulačný zdroj jej tvorby. Potvrdzuje to napríklad séria diel na motívy textov Jána Hollého, Sama Chalupku, Jána Botta či P. O. Hviezdoslava.

V úvode nášho príspevku bola stručná zmienka o fenoméne výnimočného umeleckého rodu. Rozvinieme to o konštatáciu, že všetkých osem detí Alexandra a Evy Trizuljakovcov hlboko poznačila a ovplyvnila silná (dalo by sa povedať až magická) tvorivá a duchovná rodinná  klíma. Profesionálne sa venujú maliarskej, sklárskej, textilnej, odevnej, objektovej, architektonickej, sochárskej, reštaurátorskej, fotografickej , príležitostne tiež literárnej a inej umeleckej činnosti.

Mnohostranné dielo Alexandra a Evy Trizuljakovcov, ako i ďalších členov rozvetvenej rodiny, so silnými nadčasovými myšlienkovými impulzmi, je o pretrvávaní hodnôt.  Vždy bude platiť, že  o trvaní pravých, skutočných  hodnôt (aj) vo výtvarnom umení nerozhoduje sorta ako v zeleninárstve, ale miera intenzity prieniku k hlbinám viery, človečenskej pamäti, historickej skúsenosti – teda k fundamentu ľudskej existencie.

Na titulnej fotografii:                                                                                                        Alexander Trizuljak: Milenci (bronz, 1950 – 1960; v zbierkach Slovenskej národnej galérie Bratislava)