Pred 100 rokmi sa narodil Karol Strmeň

325

Aprílová storočnica narodenia renomovaného prekladateľa, básnika, esejistu, redaktora a pedagóga Karola Strmeňa (pôvodným menom Karol Bekényi, 9. 4. 1921 Palárikovo – 16. 10. 1994 Cleveland, OH, USA) ponúkla vhodnú možnosť pripomenúť si životný príbeh a literárne dielo tohto na Slovensku takmer 45 rokov tabuizovaného významného autora. Vedno s Mikulášom Šprincom, Paľom Olivom, Svetloslavom Veiglom, Gorazdom Zvonickým, Julom Zborovjanom či Jánom Motulkom ho radíme k príslušníkom mladšej vlny slovenskej katolíckej moderny. Uvedení básnici vstupujú do rušného literárneho diania v polovici tridsiatych rokov. Mladý Strmeň uverejňoval svoje verše od roku 1935 vo viacerých  periodikách (Rozvoj, Elán, Slovenské pohľady, Kultúra, Obroda a iné).

Výžinok života

Juvenílie publikované v stredoškolskom časopise Rozvoja dokumentujú tvorivé hľadanie cesty medzi poetizmom a surrealizmom (zrejmý vplyv R. Dilonga), nechýbajú však ani verše v ľudovom tóne vianočných piesní. Časom prešiel autor od krátkych strofických útvarov k rozsiahlejším celkom (už pod vplyvom V. Beniaka), ba trúfol si aj na dôslednú sonetovú formu, pričom vychádzal z R. M. Rilkeho, ktorého Sonety Orfeovi preložil. V polovici roka 1942 zverejnil Strmeň cyklus piatich básní Z ostrihomského seminára; ide o prológ knižného debutu Výžinok života (1943). Nielen spomenutý cyklus, ale prakticky celú zbierku nemožno vnímať len ako výlučne kňazskú poéziu. Výžinok života je reflexiou oveľa širšej palety citových zážitkov a skúseností – povedané slovami Júliusa Pašteku, „od samoty po smrť, od rodiny po národ“. Blízky priateľ a ideový súpútnik Mikuláš Šprinc na margo uvedenej debutovej knihy v časopise Kultúra napísal: „V nesmiernej záplave básnického braku, ktorý zo dňa na deň čoraz viac ohrozuje dobrý a zdravý zmysel pre dobrú a zdravú poéziu, tieto verše Karola Strmeňa sú ako čisté zrno, preosiate na riečici dozrievania a trpezlivého preciedzania a kryštalizovania všetkého, čo videl, cítil, miloval, strácal a získal.“ Zazneli však aj kritické hlasy (M. Chorváth), ktoré poukazovali na „významovú zastretosť“ a „zložité vyjadrovanie“. Doplňme v tejto súvislosti, že pertraktovaná významová zastretosť bola inšpirovaná Rilkeho symbolistickou poetikou a odrážala Strmeňove moderné literárne smerovanie. Zložitosť vyjadrovania zas tkvela v nevyhnutnosti šifrovať ozajstný zmysel veršov pred nemilosrdnými zrakmi dobovej maďarskej cenzúry. Musíme mať totiž na zreteli, že básnická zbierka Výžinok života uzrela svetlo sveta vo víre vojnových udalostí (v Košiciach okupovaných horthyovským Maďarskom).

Testament

Osobnostné i autorské smerovanie K. Strmeňa, laického príslušníka katolíckej moderny, vychádzalo tak z národného, ako aj kresťanského aspektu, čo eklatantne zrkadlili verše z pripravovanej zbierky Bojovník. Nakoniec z nej vyšla v jeseni 1944 len báseň Testament, bezprostredne reagujúca na tragické deje spojené s Povstaním. Iba 23-ročný tvorca  bolestne znášal rozčesnutie národa a blížiaci sa neodvratný zánik Slovenskej republiky. Azda právom možno skladbu Testament pokladať za symbolický „literárny závet“ tej časti mladého pokolenia, ktoré s úprimnou vierou a entuziazmom vložilo svoje sily, energiu a intelekt do služieb kultúrneho a duchovného rozvoja vtedajšieho Slovenska. Produktívny Strmeň zanechal v rukopise nielen spomínanú knihu veršov Bojovník, ale tiež rozsiahlu zbierku Slovenská tragédia, nedokončenú epickú poému Holuby (jej prvý spev uverejnil až roku 1974 v exilovom časopise Most) a vlastenecky ladenú antológiu Krv a slzy, do ktorej prispel niekoľkými básňami.

 Dotyky a spojenia

Od jari 1945 žil rodák z Palárikova v exile. Dlhodobé účinkovanie v USA ponúklo mimoriadne vnímavému a jazykovo kvalitne podkutému tvorcovi ideovo bezbrehý priestor a rozmer. Slobodný prúd rozmanitých myšlienkových tendencií, estetických programov, priame dotyky a spojenia s cudzojazyčnými literatúrami, moderným filozofickým a kultúrnym smerovaním, magický vplyv multietnického kultúrneho dedičstva… Toto všetko Strmeňa obklopovalo a on plnými dúškami doslova hltal vábivý, neodolateľný a najmä inšpiratívny gejzír poznania. Konkrétne ovocie sa síce najintenzívnejšie transponovalo do monumentálnej prekladateľskej činnosti, avšak zreteľné stopy syntézy uvedeného cítiť aj v básnickom diele. Známy exilový esejista a publicista Imrich Kružliak ho označil za „najintelektuálnejšieho slovenského básnika vo vyhnanstve“ a pokračuje: „To nie je paradox, to je logika tohto zvráteného sveta. Jeden z najväčších našich súčasných básnikov opľúvaný politickou nenávisťou komunistického zaslepenca. A predsa, v príhodnom čase ani kritik na terajšom Slovensku nemohol zamlčať Strmeňovu ,mysliteľskú hĺbku´. Jeho poézia nás núti premýšľať. To nie je hra slov a obrazov, to je myšlienka, ktorá vedie človeka za horizont času a prostredia, aby v tichosti samoty kontroval príčinu svojej existencie a zákon svojich činov. To je čistá reč, filozofia, ktorá hľadá vnútorný vzťah medzi slovom a vecou, aby sa v tomto procese stala stvárňujúcou silou, čiže pravou poéziou.“ (1971).

Hodnotiac Strmeňovu exilovú poéziu musíme skonštatovať, že nebol typom autora, ktorý by udivoval pravidelným vydávaním svojich zbierok. Isteže, má to logické vysvetlenie. Hlboký interes o prekladanie svetovej literatúry zásadne eliminovalo možnosť systematickej realizácie vlastnej tvorby. Básnikove dielo charakterizuje najmä striedmosť (až lakonickosť) a nenájdeme v ňom módne rozmerné obrazové plochy. Dominuje rovina metaforickej skratky a epigramatickej reflexivity. Silný duchovno-filozofický náboj sprevádza úvahy o protirečeniach i paradoxoch rozmanitých javov pulzujúceho moderného životného štýlu (zbierky Strieborná legenda, 1950; Čakajú nivy jar, 1963; Žalm cyrilometodský, 1963; Preblahoslavená, 1977…).  Vnímateľ nemá dočinenia s umelým evokovaním ducha minulosti, nostalgickými výlevmi, samoúčelným experimentovaním či lacnou slovnou ekvilibristikou. Naopak, ide o verše plné harmónie, pokory a kontemplácie, oslobodené od akýchkoľvek prejavov tragiky, sentimentality a siláctva. Rozhľadený tvorca, veľký ctiteľ mariánskeho kultu, sa meditatívne ponára do tajomných hlbín seba samého, pričom deklarované hodnoty – láska, oslava života, domov, vlasť, ľudstvo – sú akoby stupne smerujúce k métam univerza.

 

Z azúru štipka, trocha vidna v lístí,

možno i šťastie. Nádhera.

Zapadá slnko, slamenákom kýva

a tryská zlato večera.

 

Toľko sme dobrých známych spomínali,

že je nám od sĺz do spevu.

Májový večer perlisto sa zubí

a vábi puky k úsmevu.

 

Ostala pravda v nedopitom víne

(sláva sa do nás nestarie)

a ostali sme sami na plošine,

kde umývame poháre.

Nie je neresťou brať poéziu privážne

Bezpochyby vrcholným opusom Strmeňovho poetického diela je kniha veršov Znamenie ryby (1969), predstavujúca jeden z literárnych klenotov slovenskej emigrantskej spisby. Pri jej hodnotení našli teoretici najviac identických znakov a väzieb s domácou básnickou produkciou (napríklad  zreteľné umelecko-estetické analógie s tvorbou V. Beniaka, M. Rúfusa či dokonca J. Stacha). Jemná hra so slovom ústi do príťažlivej metafory, ktorou Strmeň interpretuje vnímanie bežných vecí okolo nás a v nás. Detailné pozorovanie a skúmanie javov, objektov a nuáns reálneho života plynule prechádza do línie filozoficko-náboženských meditácií o fundamentálnych ľudských hodnotách. Pripomenieme, že po Nežnej revolúcii Strmeň ako jeden z mála reprezentantov slovenského povojnového exilu navštívil rodné Slovensko. Dožil sa aj knižného vydania výberu z básnického diela, ktorý vyšiel pod názvom Sfinga spieva pri jasličkách (1991). Zostavovateľ Teodor Križka v ňom neuplatnil tradičný spôsob koncipovania výberov a namiesto chronologického hľadiska zvolil tematické členenie, rámcované piatimi základnými tematickými okruhmi. Spája ich prenikavá harmónia citu a rozumu, kresťanstva a vlastenectva, národovectva i svetobežníctva. Túto harmóniu vo finálnom básnickom tvare charakterizuje kontrastné metaforické videnie – niekedy vo vyrovnávajúcej, inokedy zas v bizarnej pozícii. Kontrastnosť upúta hneď pri samotnom názve výberu. Sfinga, symbol mlčania a nehybnosti, veľkosti a opustenosti, sa v rozpore s vlastnou bytostnou prapodstatou rozospievala pri jasličkách – znaku príchodu Božieho dieťaťa (Spasiteľa), ktorý symbolizuje krehkosť a bezbrannosť. Mlčiacu sfingu ale môžeme v druhom významovom  pláne vnímať tiež ako veľkú metaforu na zamlčovaného tvorcu, respektíve na tabuizované mená a kapitoly dejín modernej slovenskej literatúry.

„Nie je neresťou brať poéziu privážne“ – píše vo svojej eseji a pokračuje: „Ani básnici ju vždy dosť vážne neberú, čo sa im pomstí spravidla pekelne. Tvorivosť je hra, trpezlivé stavanie na prichádzajúcu kartu, cesta z neistoty k presnosti a k tvaru, ešte stále neistého ako novembrové oblaky, hra čoraz väčšmi podobná hre o vlastný život. Poetično nie je ilúzia a básnická ,pravda´. Nie je fraška, ktorú musí básnik hrať, aby pocítil osobnú nemohúcnosť vo vzťahu k trvalej, neúprosne tvrdej a omračujúcej realite vecí. Viem, čomu som uveril a o čom môžem, azda i mám, pochybovať; či už na svoje šťastie alebo nešťastie.“

Katolícka moderna

Ako exilový literát Strmeň už v roku 1949 intenzívne uvažoval o téme spisovateľ a emigrácia, respektíve o autorovej pozícii, zodpovednosti, poslaní… Detailnejšie v tejto súvislosti rozobral aj známe historické príklady (V. Hugo, H. Heine, A. Mickiewicz a i.). Zároveň tiež reflektoval povahu a formy „novej poézie“ (podľa neho „klasickej“), čo značilo jasnej a presnej, zbavenej nadmerného metaforizovania (dedičstvo symbolizmu), prílišnej samoúčelnosti (surrealizmus) – teda básnického diela s nasýteného myšlienkovou náplňou. Keď Strmeň hovoril o „ideovosti“, mal na mysli kresťanskú, humanistickú ideovosť, akú on sám bude vnášať do svojho veršovania. Dôraz kládol na „návrat ducha do poézie“.

Koncom štyridsiatych rokov sa tvorca predbežne – len z hľadiska estetických princípov a poetiky – vyjadril aj ohľadne Slovenskej katolíckej moderny. Takisto v nej podľa Strmeňa   pretrvávalo „dedičstvo francúzskeho symbolizmu“, čiže akcentovanie metaforiky a imaginácie. Neskôr v ironicky ladenej glose, zacielenej proti literárnohistorickému „katalogizovaniu“, reagoval na samotnú existenciu „takzvanej katolíckej moderny“. Kategoricky poprel jestvovanie takejto skupiny, lebo zahrňovala „najdisparátnejších poetov a poetky“, ktorí nemali nič spoločné (narážka na interpretáciu literárneho historika Andreja Mráza). Jedným dychom tiež doplnil, že v názve vidí nepatričné spájanie katolíckej poézie s fenoménom „módnosti“. Za seba i Mikuláša Šprinca – možno aj za ostatných básnikov od Harantu cez Silana po Zvonického – uviedol: „…Všetci sa usilujeme o pravdivú poéziu, o pravdivú bez ohľadu na módu. A chceli sme, žiaľ, aj poéziu so životným dosahom, s koreňmi v minulosti a s korunou v budúcnosti. Čo to má spoločné s módou? …Pohybujeme sa ešte vždy na svojej katolíckej pôde… a vieme, že nie sme nijaká moderna.“ Hoci Strmeň neoprávnene brojil proti literárnohistorickému „katalogizovaniu“ (vyžaduje to systém usporiadanosti a sprehľadnenie), básnikov odpor proti spájaniu „modernosti“ s efemérnou „módnosťou“ je zrozumiteľný. Pre neho bola v poézii dôležitejšia katolícka pravdivosť než prechodná, či bezobsažná módnosť veršovania.

Let s odstrihnutými krídlami

Výnimočný polyglot K. Strmeň – prekladal z 23 jazykov! – nadviazal v exile i na svoje prekladateľské aktivity z čias pôsobenia na Slovensku (M. Eminescu, Dante, R. M. Rilke, E. A. Poe). Táto jeho činnosť patrí nesporne k tomu najkvalitnejšiemu, čo v dejinách našej prekladovej literatúry vzniklo. Vychádzal z predpokladu, že dôkladná znalosť jazyka pôvodiny i jeho histórie značí pre prekladateľa to, čo stav milosti pre veriaceho kresťana. Zovšeobecňujúco možno konštatovať, že k prekladaniu pristupoval Strmeň citlivo a zároveň mimoriadne zodpovedne. Dokázal sa intenzívne „ponoriť“ do originálu a kreatívne nájsť vhodnú metódu pretransponovania básnického textu, pričom finálny tvar charakterizuje kultivovanosť a prirodzenosť celkového výrazu. Jednotlivé preklady korešpondujú s rázom pôvodiny, čítajú sa dobre a umne navodzujú ducha originálu. Popri dokonalej znalosti transponovaného jazyka, ktorý decentne obohacoval o vlastnú dimenziu osobitého poetického prejavu, a štylistickom majstrovstve treba oceniť tiež veľký cit pre narábanie s možnosťami slovenčiny. Uvedené atribúty excelentne premietol i do fascinujúceho prekladateľského diela – dvojzväzkovej antológie svetovej lyriky Návštevy, ktorú vydal Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme (1972). Druhý zväzok obsahuje v závere Poznámku prekladateľa, kde Strmeň okrem iného uviedol: „Kto nazrel do zložitých otázok kompromisov a víťazstiev, ktoré súvisia s prekladaním poézie, nebude zazlievať básnikovi, že sa neraz trpko žaloval na svoju nevďačnú úlohu. Prekladateľ poézie je totiž v paradoxnom postavení. Na jednej strane drží ho v zajatí pôvodina, z ktorej vychádza ako z hotového artefaktu a ktorej za služobníka prihlásil sa koniec koncov sám, s jasným poznaním zlého i dobrého, na strane druhej cíti, že sa musí, a predsa nesmie spoliehať na svoje osobné klady. Letieť má, ale musí s odstrihnutými krídlami.“

Antológia Návštevy ponúka slovenskému čitateľovi 226 preložených textov – v impozantnom časovom oblúku od kráľa Dávida (okolo 1000 rokov pred Kristom) cez Sapfo, Anakreóna, staročínskych básnikov, japonskú poéziu, Villona, Goetheho, Hölderlina, Puškina, Verlaina, Rimbauda, Thákura až po prvú polovicu dvadsiateho storočia (Pessoa, Ungaretti, Blok, Lorca, Achmatovová a mnohí iní)!

 Znalec svetovej literatúry

Medzi brilantne zvládnuté Strmeňove prekladové tituly patrí aj rozsiahly výber z Petrarcovho Spevníka pod názvom Vavrín (1974), Mauriacova esej V čo verím (1978), Eliotova Vražda v katedrále (1979), Thompsonov Nebeský chrt (1982), Claudelova Kantáta pre tri hlasy (1986), Jammesove Čistiny v nebi (1999)… Obdobne ako Andreja Žarnova, Gorazda Zvonického či Viliama Turčányho ho zlákala možnosť preložiť legendárne Danteho Peklo (1965), čo len zvýraznilo postavenie a tradíciu slovenskej prekladateľskej školy v kontexte našej literatúry a kultúry vôbec.
V posledných rokoch života opantala Strmeňa dávna láska – staroveká čínska poézia a v jej rámci azda najslávnejší čínsky básnik všetkých čias Tu Fu (fragment z diela legendami opradeného tvorcu nájdeme už v prvom zväzku Návštev). Lakonický fakt, že aj túto síce vábivú, avšak mimoriadne náročnú prekladateľskú výzvu zvládol excelentne, dosvedčuje kniha Stokvetá rieka (1998).

Pretlmočenie veršov, ak má byť umeleckým dielom, si vyžaduje od prekladateľa kritický prístup tak k vlastným autorským dispozíciám, ako i k cudziemu textu. Aj v tomto ohľade bol Strmeň maximálne zodpovedný, čiže postupoval analogicky ako v prípade svojej básnickej tvorby. Hľadal život, objavoval a pretváral univerzálne hodnoty artikulované na istej duchovnej výške a stvárnené silnou imagináciou, obraznosťou či fantáziou.

Bohatou prekladateľskou činnosťou, kontinuálne nadväzujúcou na Krčméryho literárny odkaz, sa Strmeň vyprofiloval nielen na renomovaného slovenského prekladateľa, ale i na veľkého znalca európskej, respektíve svetovej umeleckej spisby. Oveľa dôležitejšia než akékoľvek prívlastky je skutočnosť, že zásluhou bratislavského vydavateľstva Petrus (Peter Chalupa) vyšlo v uplynulých rokoch takmer celé autorove básnické aj prekladateľské dielo. Matica slovenská prispela reprintom antológie Návštevy (2008). Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine disponuje od roku 2007 exilovou písomnou pozostalosťou Karola Strmeňa. Vďaka porozumeniu a ústretovosti jeho medzičasom zosnulej manželky Oľgy je tak skompletizovaný osobný fond tohto výrazného protagonistu našej modernej literatúry a kultúry.

                                                                                                         

                                                                                                                               Karol Strmeň začiatkom 90. rokov, fotografia z osobného archívu autora