Pred 100 rokmi sa narodil Štefan B. Roman

163

V časoch, keď existovala pomyselná železná opona, sme ho na Slovensku pod vplyvom rôznych informačných zdrojov vnímali ako rozprávkovo bohatého človeka, ktorému prischla prezývka „uránový kráľ“. Jedinečný životný príbeh tohto výnimočného muža a veľkého vlastenca silnej viery sme však mohli doma bližšie spoznávať až po páde komunistického režimu.

Štefan Boleslav Roman patrí bezpochyby medzi výrazné osobnosti slovenských aj kanadských dejín. Tento úspešný veľkopodnikateľ, priemyselník a štedrý mecén krajanského života v slobodnom svete sa narodil 17. apríla 1921 v zemplínskej obci Veľký Ruskov v chudobnej, hlboko veriacej gréckokatolíckej rodine. Aj on už v mladom veku rozšíril rady tých, ktorým dobové Československo nebolo schopné poskytnúť dôstojný život podľa vlastných predstáv. Preto sa ako 16-ročný spolu so starším bratom Jurajom rozhodol začať nový život v zámorí. Mal v pláne založiť si farmu a podnikať v poľnohospodárstve. Spočiatku však musel ťažko pracovať, priam hrdlačiť na cudzej farme za dennú mzdu 50 centov…

Priemyselné impérium

Iróniou osudu ho z lopotnej driny vyslobodila druhá svetová vojna. V roku 1941 narukoval do kanadskej armády, ktorá bojovala na strane spojencov proti fašizmu. Už o niekoľko mesiacov však Romana z armády prepustili a do konca vojny pracoval v Oshawe vo firme General Motors, vyrábajúcej vojenské nákladné automobily. Hneď po vojne sa rozhodol podnikať v banskom priemysle. Založil firmu Concord Mining Syndicate, ktorá sa čoskoro úspešne etablovala v oblasti baníctva. Netrvalo dlho a nadobudnutý kapitál investoval do uránových baní v kanadskom štáte Ontario. Išlo o prezieravé rozhodnutie a vďaka výnosným baniam akcie Romanovej spoločnosti prudko stúpli. Z pôvodných 30 centov sa v priebehu jediného roka vyšplhali na 12 dolárov, pričom v roku 1966 sa ich hodnota pohybovala na úrovni 82 dolárov! Takúto vysokú hodnotu mali akcie prakticky až do Romanovej smrti.

Ako výkonný riaditeľ a predseda správnej rady spoločnosti Denison Mines Limited, ktorá postupne vlastnila najväčšie uránové bane na svete, vyvíjal obrovské organizačné a administratívne úsilie pri budovaní svojej podnikateľskej ríše. Romanovo podnikanie nebolo obmedzené len na ťažbu a obchod s uránom. Doslova vo svetovom meradle zahrňovalo aj sféru nafty, plynu, uhlia, cementu, ako tiež ďalšie banské a priemyselné (napríklad baliarenské či tlačiarenské) investície. Širšiu spoluprácu rozvíjal s mnohými americkými a kanadskými podnikateľmi a spoločnosťami, bol členom správnych rád viacerých nadnárodných firiem a korporácií, právne poradenstvo mu poskytoval neskorší prezident USA Richard Nixon. Postupne tak vyrástlo mohutné priemyselné impérium, v ktorom pracovali tisícky zamestnancov a ktoré nepriamo poskytovalo obživu obrovskému množstvu ďalších ľudí. (V polovici 60. rokov minulého storočia sa celkový majetok Š. Romana odhadoval na 2,6 miliardy dolárov.)

Nebol typickým kapitalistickým dravcom

Závratná kariéra sa zákonite odrazila na jeho postavení v spoločenskom rebríčku v Kanade i susedných Spojených štátoch. Napriek tomu možno konštatovať, že nebol typickým kapitalistickým dravcom. Žil striedmym životom pobožného človeka a značnú časť svojich ziskov venoval na cirkevné a charitatívne účely. Vlastnú podnikateľskú filozofiu teoreticky zhrnul v publikácii The Responsible Society (Zodpovedná spoločnosť, 1977), ktorú napísal spolu so známym ekonómom Eugenom Löblom. Kniha mala veľký čitateľský úspech a vyšla v niekoľkých svetových jazykoch (dokonca aj v Indii). Rozšírená a upravená slovenská verzia, určená čitateľom na Slovensku, bola vydaná v roku 1983. Tvorcovia v publikácii akcentujú nezastupiteľnú dôležitosť ľudského intelektu v hospodárskom vývine. Vychádzajú z bytostného presvedčenia, že kľúčom k otvoreniu brán Zodpovednej spoločnosti je premietnutie hodnôt kresťansko-židovského učenia do princípov hospodárskeho myslenia. Rozvážne poukazujú na mnohé tragické nedostatky súčasných sociálno-ekonomických systémov s navrhujú „ľudské cesty k zmenám“.

Aj z dnešného pohľadu možno považovať za obdivuhodné, že si Štefan Roman dokázal popri extrémne náročných podnikateľsko-obchodných aktivitách nájsť čas na krajanský život v slobodnom svete. Aktívne inicioval, organizoval a najmä štedro finančne podporoval množstvo slovenských podujatí v Amerike i Európe. Nikoho preto neprekvapilo, keď sa v júni 1971 ako spoluzakladateľ Svetového kongresu Slovákov (SKS) stal jeho prvým predsedom. Počas Romanovho výkonu tejto funkcie (1971 – 1988) sa konali generálne zhromaždenia SKS vo Washingtone, New Yorku, Toronte a Ríme. Okrem iného zabezpečil na podporu slovenských snáh  politickú recepciu v budove Senátu USA, delegácia SKS bola prijatá na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu (1976), zúčastnila sa na Európskych dňoch organizovaných Paneurópskou úniou (6. – 8. mája 1977), medzinárodnom sympóziu o spoločných kresťanských koreňoch európskych národov v Ríme (3. – 7. novembra 1981) a iných podujatiach zásadného významu. Inicioval tiež spísanie viacerých memoránd adresovaných prezidentom USA, kanadskej vláde, Vatikánu, rôznym vplyvným svetovým politikom a inštitúciám, „helsinským konferenciám“ o ľudských právach v Belehrade (1977), Madride (1983) a Viedni (1985)… Azda ani netreba uvádzať, že širokospektrálnu činnosť SKS financoval Roman z veľkej časti vo vlastnej réžii.

Na svojom pozemku postavil katedrálu           

Dôležitú kapitolu jeho biografie predstavuje i angažovanosť na cirkevnom poli, najmä pri prípravách pamätných osláv 1 100. výročia príchodu slovanských apoštolov svätých Cyrila a Metoda na územie našich predkov (1963). Na americkom kontinente sa vďaka nemu veľkolepé ústredné oslavy konali v Toronte a boli mimoriadne spoločensky ocenené i medializované. Silnú pozíciu si neprehliadnuteľný Roman vydobyl aj vo vatikánskych kruhoch. Zásluhou jeho vplyvu a vytrvalého úsilia vznikla (samostatná) Eparchia svätých Cyrila a Metoda pre Slovákov byzantského obradu v Toronte.

Dňa 13. októbra 1980 ju zriadil pápež Ján Pavol II. Pripomeňme ešte, že Roman patril medzi nemnohých laikov, ktorí boli Svätým Otcom Jánom XXIII. pozvaní na II. Vatikánsky koncil. Duchovný a hmotný zmysel jeho celoživotnej práce najvýraznejšie symbolizuje monumentálna Katedrála Premenenia Pána, ktorú dal postaviť na svojom pozemku v Unionville podľa vzoru gréckokatolíckeho kostola v rodnom Veľkom Ruskove.

Ako vplyvný človek a renomovaná osobnosť mal Roman nadštandardné vzťahy s kanadskými politickými elitami. Najlepšie o tom svedčí jeho častá prítomnosť vo vládnych delegáciách; napríklad v roku 1961 sa zúčastnil na konferencii atlantických štátov v Paríži. O päť rokov neskôr ako člen kanadskej vládnej delegácie navštívil Sovietsky zväz. Túto vzácnu príležitosť využil na návštevu rodného Slovenska. Do Košíc pricestoval vlastným súkromným lietadlom, čo vyvolalo vo vtedajšom socialistickom štáte veľký rozruch. Ešte raz a naposledy zavítal do starej vlasti v roku 1968.

Podporovateľ slovenskej mládeže

Činorodý Štefan Roman bol aj iniciátorom a realizátorom myšlienky celosvetových stretnutí mladých ľudí, ktorí sa hlásia k Slovensku. Najideálnejšie by bolo tento zámer uskutočniť priamo pod Tatrami. Súveký totalitný režim to ale neumožňoval, a tak sa prvé štyri festivaly slovenskej mládeže konali inde: Waldkraiburg, Nemecko (4. – 8. augusta 1980), Mount Pocono, USA (25. júna – 1. júla 1983; 27. júna – 4. júla 1986) a Semmering, Rakúsko (9. – 16. júla 1989). Dátum slávnostného otvorenia prvého stretnutia určil Roman symbolicky na Deň Matice slovenskej. Pre stovky účastníkov z USA, Kanady, Argentíny, Austrálie a viacerých európskych štátov organizátori vždy pripravili bohatý kultúrny, duchovný, spoločenský a najmä športový program. Z Romanovej iniciatívy bola tiež pri tejto príležitosti vypisovaná literárna súťaž. Tvorcovia najlepších textov dostali okrem finančnej odmeny aj možnosť prezentovať ich priamo na hlavnom festivalovom javisku.

Najviac účastníkov – vyše tri tisícky – prišlo na tretie pokračovanie festivalu, ktoré sa konalo na prelome júna a júla 1986 v lone čarovnej pensylvánskej prírody (Mount Pocono), tak veľmi pripomínajúcej slovenské hory. Centrom mimoriadne vydarenej akcie bolo rekreačné zariadenie v Mount Airy Lodge, ktoré vlastnil Slovák Emil Wagner (pôvodom z Myjavy). Miestnu športovú halu dočasne premenovali na Slovak Square – Slovenské námestie. Na centrálnom pódiu bola nainštalovaná obrovská mapa Slovenska, do ktorej mohol každý záujemca vyznačiť miesto svojich koreňov. Prezident USA Ronald Reagan v posolstve mladým Slovákov vtedy okrem iného napísal, že „…hrdinský slovenský národ nemá možnosť využívať základné ľudské práva, ktoré sú v zemi vašich predkov systematicky potláčané neľudskosťou štátnej totality“.

Počas festivalov zvykol Roman zvolávať predsedníctvo Svetového kongresu Slovákov. Štvrtého stretnutia, ktoré sa konalo len štyri mesiace pred pádom železnej opony v tesnej blízkosti hraníc s Rakúskom (Semmering), sa už nedožil. Prišla však manželka Betty s dvoma dcérami a synom, aby ocenila autorov víťazných literárnych textov. Pravidelne deklarovaná túžba  mladých Slovákov z celého sveta stretnúť sa raz na Slovensku bola naplnená v roku 1992.

Životná družka Betty

Manželia Romanovci vychovali v kresťanskom duchu sedem detí. Betty (Alžbeta), rodená Gardoňová, pochádzala zo Záriečia a do Kanady prišla s rodičmi ako 11-ročná. Priniesla si so sebou hlbokú lásku k rodnému Slovensku a našej ľudovej piesni, čo jej vydržalo celý život. Dlhodobo bola mecenáškou kultúry a umenia. Vďaka porozumeniu svojho životného partnera nezištne podporovala napríklad rôzne koncerty, aby predstavila kanadskému publiku špičkových operných spevákov slovenského pôvodu. Betty Romanovú oprávnene nazývali dušou festivalov slovenskej mládeže, vystupovala na podujatiach Svetového kongresu Slovákov, čím prejavovala vrúcny vzťah a puto k rodisku.

Svoju osobnostnú vyspelosť a rozhľad potvrdila aj tým, keď spolu s manželom iniciovali vznik Katedry slovenských štúdií pri Univerzite v Ottawe. Zriaďovali tiež štipendiá, sponzorovali rôzne charitatívne projekty, kupovali slovaciká pre severoamerické univerzitné a verejné knižnice… Doplňme ešte, že Betty Romanová prežila svojho manžela o takmer tridsať rokov (zomrela v septembri 2017).

Laureát prestížnych svetových ocenení            

Keď v máji 1986 udelilo Sudetonemecké krajanské združenie Romanovi prestížnu Európsku cenu Karola IV., laureát v ďakovnej reči okrem iného povedal: „Európa je dnes rozdeleným svetadielom. Národom v strednej Európe boli vnútené také sociálne a politické systémy, ktoré sa ostro protivia ich hlboko zakoreneným kultúrnym tradíciám a mravným hodnotám… Všetky národy, malé i veľké, musia požívať rovnakú úctu a každý národ musí hrať rovnakú úlohu pri určovaní osudov Európy. Naše štátne hranice nesmú byť príčinou sporov a nenávisti. Musia byť ohnivkom, ktoré spája rozdielne kultúry a rozdielne jazyky. Práve tie dávajú Európe jej jedinečnú krásu a veľkosť. Európa teda potrebuje stratégiu slobody a mieru… Ak sme sa niečo naučili z minulosti, tak je to najmä skúsenosť, že moc despotických štátov netrvá večne. Môžeme si byť istí, že okovy, ktoré dnes zvierajú národy strednej Európy, budú jedného dňa zlomené a ľud strednej Európy bude slobodný.“ Držitelia spomínanej Európskej ceny Karola IV. ju získavajú za mimoriadne zásluhy na spolupráci a porozumení národov a krajín v strednej Európe.

Ako vieme, Štefanovi B. Romanovi nebolo súdené dožiť sa naplnenia citovaných prorockých slov. Zomrel na infarkt 23. marca 1988 v Toronte. Jeho všestranná činnosť, veľkorysosť a zásluhy boli ocenené mnohými medzinárodnými uznaniami, bol držiteľom čestných doktorátov niekoľkých svetových univerzít. Za všetky získané ocenenia spomenieme aspoň jedno z najvyšších vatikánskych vyznamenaní Rytiersky rad svätého Gregora Veľkého, ktorý mu v roku 1963 ako vôbec prvému Slovákovi udelil pápež Ján XXIII.

Foto: archív autora