Miroslav Bielik, PaedDr., spisovateľ, básnik, prozaik, bibliograf, editor, sa narodil 15. apríla 1949 v Ostrom Grúni (okres Žarnovica). Žije v Martine a Bratislave.
Študoval na Strednej knihovníckej škole v Bratislave a na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, postgraduálne na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Jeho dlhodobým odborným pôsobiskom bola Matica slovenská (MS) v Martine, kde pracoval ako bibliograf, pôsobil ako riaditeľ Slovenskej národnej knižnice MS, vedecký tajomník a správca MS, prvý podpredseda MS, riaditeľ Národného inštitútu slovenského jazyka a literatúry MS a ako riaditeľ Slovenského literárneho ústavu MS. V roku 2013 a opätovne v roku 2017 bol na členskom zhromaždení Spolku slovenských spisovateľov zvolený za jeho predsedu.
Debutoval básnickou zbierkou Čas je tichý posol mysle (2003), po nej mu vyšla kniha básní, básnických a filozofických úvah Nepatrný pohyb po naklonenej rovine (2005). Vydal verše v bibliofilskom vydaní Ku koncu jedného x-ročia (2009). Vyšiel mu aj dvojjazyčný výber z poézie v slovenčine a v srbčine Aj keby som nebol/I kada ne bih bio (2012). Napísal románový diptych o základných otázkach ľudského života a jeho akceptovaní skutočnosti www.skutočnosť.com. Benátky diptych I. Kniha prvá: Neistý čas, isté miesto (2007), Neskutočnosti. Benátsky diptych II. Kniha druhá: Neisté miesto, istý dej (2010) a dilógiu Kaleidoskopis: Záplava ne/skutočnosti obsahujúca šesť románových noviel, ktorými nadväzuje na predchádzajúci Benátsky diptych. Zostavil dva zborníky Kľakovská dolina: Od Žarnovice po Vtáčnik (2005), Kľakovská dolina: Od Hrona po Vtáčnik (2015) a Zborník z Medzinárodného literárneho festivalu k poézii o Dunaji s výberom textov zúčastnených autorov Bratislava 23. – 26. 6. 2016 Dunajské elégie.
Ako predseda sa zaslúžil o oživenie činnosti SSS, zvýšenie jeho prestíže ako najstaršieho stavovského spisovateľského združenia a rozvinutie jeho medzinárodných vzťahov s partnerskými spisovateľskými organizáciami viacerých európskych štátov (Česko, Srbsko, Bulharsko, Bielorusko, Rumunsko, Poľsko, Maďarsko, Ukrajina). Okrem iného inicioval Kongres slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou v Trenčianskych Tepliciach 2016, ktorého sa zúčastnilo vyše 100 delegátov zo Slovenska a 25 delegátov z viacerých európskych štátov. Spolu s Radomirom Andrićom, predsedom Združenia spisovateľov Srbska (2010 až 2018) a jeho dnešným čestným predsedom, sa zaslúžil o iniciovanie a realizáciu medzinárodného projektu Veľký pán Dunaj, v rámci ktorého 10 podunajských štátov vydáva antológie poézie klasikov o európskej veľrieke Dunaj – v preklade do 9 jazykov – a plánuje vydať aj antológie ľudovej slovesnosti a súčasnej poézie na uvedenú tému. Inicioval a ako predseda SSS spoluorganizuje aj viaceré už tradičné podujatia ako Vydavateľské dni SSS či Tatranská literárna jar, ktorá sa koná v meste Vysoké Tatra a okolí.
V mene redakcie Literárneho týždenníka Miroslavovi Bielikovi blahoželáme k významnému životnému jubileu a želáme mu veľa zdravia a tvorivých síl. Básne, ktoré prinášame, sú z pripravovanej zbierky Čas večne prítomný.
MARGINÁLIE
Môj dávny kolega, profesor filozofie, pri odchode do dôchodku,
vyrovnaný s osudom človeka dvadsiateho storočia,
odhodlaný vrchovato ho naplniť v rokoch po miléniu
štúdiom prameňov, encyklopédií, spisov, nahromadených kníh,
ktoré si odkladal na ten čas, keď konečne pristúpi k syntéze
a objavnému zhodnoteniu poznávaného,
žiaľ, skonal po nedlhom čase s otvorenou knihou kníh.
Druhý môj kolega, bibliograf, básnik, prozaik,
okrem iného znalec miestopisu, prezradil mi pred rokmi zámer,
že na dôchodku poputuje z mesta do mesta,
z obce do obce, spozná a popíše každý kút vlasti
ako pútnik, kardinálom nazvaný, človek na cestách zeme.
Stretol som ho už s ôsmimi krížikmi na chrbte.
Neustal, len s vernou paličkou spoznal, kam už nedôjde.
A ja, ani som sa nenazdal, nerozlíšil deň pracovný
a deň sviatočný, nenašiel som s dôchodkom žiadne predsavzatie.
Nechápem ako môže byť dôchodca v blízkom jazyku
upokojenec, keď myseľ je ešte viac nepokojná,
a práca ostáva , Hviezdoslavom ospievaná, ó, práci česť…
Viem, že neprečítam všetky nazbierané knihy,
neobjavím božskú časticu, nerozlúštim kód Biblie,
ani len tajomstvá rodného kraja.
Nedokončím rozpísané rukopisy
a nedôjdem ani k troskám Noemovej archy.
Tak zbohom, veda, zbohom eposy a epopeje,
romány a príbehy, ktoré končia nekonečne.
Poputujem ešte svetlom verša tam,
kde zotmeli sa iných predsavzatia.
VŠETKO JE V PORIADKU
Ako Mliečna cesta / na širokej klenbe letiacich oblakov, /
ako pravdivá skutočnosť po prudkej horúčke, /
tak žiari a svieti / mi v duši, čo po svetle túži, / oslobodenie človeka
József Attila
Zdá sa, že všetko je v poriadku
Všetko je v poriadku!
Zelený dážď nepriniesli
sťahovaví vtáci
Uzimení prestupujú z nohy
na nohu
Zatiaľ ornitológovia na kostolných
vežiach
s vykŕmenými poštovými holubmi
posielajú
správu za správou
Všetko je v poriadku …
Z akéhosi starodávneho ampliónu
zaznieva Orwellov hlas
Hovoriť pravdu
V čase všeobecného klamu
Je revolučný čin …
ROZBÍJAČI
Stále rozbíjajú
namiesto hradieb mesta
kamennú tvár
s fontánou smädných
holubích milencov
Hluk narastá
a sluch sa stráca
v zbíjaní času
Nič nevrátiš
z ústia riek
a nenájdeš pokoj
zasľúbený mĺkvej krajine
V pamäti tichá stopa
pokorne zapadá
NEPRÍTOMNOSŤ
Neviem či ešte uvidím
ďalší lupeň krásy, z rosy
rannej mysle, záblesk hmlovín
sna, s korienkami,
v ktorých starnem
Do prázdna…
kde nie som
A predsa sa točí!
V strede povznášajúca prázdnota
MUŽ BEZ BUDÚCNOSTI
Zrazu sa zastaví
Pol krok ako u panáčika
Na semafore svieti
Zelená, oranžová, červená
A dookola. Nevidíš?
Aj pesnička stále trvá
Vravíš, že je iná
A preto sa nepohneš?
Kam? No predsa o krok ďalej
Na druhú stranu
PÚTNICI MYSLE
Vidím ich stále
Prichádzajú a odchádzajú
Vzpriamene i sklonene
S iskrami v očiach
I s únavou desaťročí
Putujú po rovnobežke
S Einsteinovým výpočtom
Boha vraj niet…?
STRNISKO
Už je zas
Po žatve
A bude stále
Strniská bosé
Bez kláska
A džavot osirelých
Povetrie plné husí
Rovina mozoľov
V mihote nevidomých očí
Vidím ich spoza storočia
Nemí si vyslúžili zrno
Skoro ako piesok a soľ
Na ohorených pleciach
Strácajú sa
v slze zabudnutia
Kto na jar zaseje?
UŽ ZASE CESTUJEM
Už zase cestujem cestou – necestou:
Hmlou, planinou vyprahnutou,
ako po obití orechov
na strome
vyťatom nebohým otcom
Vraj už neurodí …
Zas cestujem
domov, zmenene –
zmenenou tmou
Tak rýchle sa stmieva
Na kostolných hodinách
Tieň amputovanej ruky
starého otca
V letokruhu orechový peň
Z Piavy domov sto rokov
Cestujem z cudzích krajov
Stále ten istý sen
KRÍŽNE CESTY
„Rannému slnku dovoľ, nech ti srdce v mladosti hreje,
a jemné vánky poludnia nech schladia tvoju vášeň,
no daj si pozor na noc, pretože smrť v nej striehne
a čaká, čaká, čaká“
Arthur Rimbaud
Rázcestie
ako atómové hodiny
Kríž má štyri tŕňové ruže
mučiaceho času
Ktorým smerom sa pobrať?
Namiesto slnka tuším inú krásu
a vidím nepoznané hviezdičky
Tak sa obráť
a hľadaj známu trasu
späť do svojej kolísky
CHODEC NIETSCHE
Vraj neslobodno veriť nijakej myšlienke,
ktorá sa nezrodila na voľnom vzduchu
a pri voľnom pohybe …
Túlavá filozofia
A ja stále chodím dookola,
nie a nie nájsť cestu
z labyrintu chodca Nietsche
Nadarmo čítam knihu Pútnik a jeho tieň?
Čo hovoril Zarathustra?
Stal sa pustovníkom, samotárom, tulákom
Treba len ísť, myslieť chodiac,
chodiť mysliac …
tam, kde aj cesty zamýšľajú
A napokon, chtiac či nechtiac,
zjaví sa vytúžený výhľad
a vibrácie krajiny
Súlad dvoch prítomností
Všetko sa opakuje, obnovuje,
Našiel som cestu Večný návrat
Nehybniem tvárou v tvár krajiny,
krajina a chodec spolu v prítomnosti,
nekonečná cirkulácia výmeny:
pozorujúc krajinu,
vždy som bol a budem …
Obálky niektorých kníh jubilujúceho spisovateľa Miroslava Bielika
Fot: Štefan Cifra a archív
Zdroj: Redakcia. Predseda Spolku slovenských spisovateľov básnik MIROSLAV BIELIK jubiluje. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 13 – 14 (10. 4. 2019), ISSN 0862-5999, s. 9.
