Bjørnstjerne Bjørnson a Slovensko (Premiéra novej divadelnej hry)

372
Nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson. Foto: cs.wikipedia.org

V poradí druhú divadelnú hru o veľkej postave nórskej literárnej histórie Bjørnstjernem Bjørnsonovi, autorovi nórskej štátnej hymny (Áno, milujeme túto zem, 1870), nositeľovi Nobelovej ceny z roku 1903, napísal Milan Richter, básnik, dramatik, prekladateľ, vydavateľ a exveľvyslanec Slovenskej republiky v Nórsku. Hra má štruktúru tzv. malých javiskových foriem „sošného charakteru“, to znamená, že sa zakladá väčšmi na texte ako na divadelných obrazoch. Zaujímavým, ostatne jediným divadelne funkčným komponentom hry je účelové striedanie času. Najsúčasnejšiu prítomnosť predstavuje postava študentky, ktorá prichádza do Aulestadu, do domu, ktorý je už dnes múzeom, aby zažila genia loci, v ktorom B. Bjørnsonžil. Tam stretá kustódku múzea Marit, ktorá je pravnučkou veľkého Nóra. Tá sa následne mení (dobovým kostýmom) na Karolínu, básnikovu manželku. Potom sa už odvíja život manželskej dvojice, ktorému najskôr dominuje veľká láska, potom je vzťah založený na rešpekte a vzájomnej potrebe. Hra zachádza do intímností, ktoré oživujú príbeh veľkého básnika. Vystupuje do popredia najmä jeho výbušná a prudká povaha, keď reaguje veľmi ostro a presne na neprávosti rozličného druhu a potrebuje to ihneď dostať do novín, aby „počul“ rezonanciu.

Tak sa stane svetoznámym, a práve preto – ako zástancu bezprávnych – ho osloví Lederer listom, v ktorom ho žiada, aby sa ujal kauzy útlaku slovenského národa, trpiaceho pod Apponyiho zákonmi z roku 1909, ktoré nariaďujú zrušiť slovenské školy, vyučovať v maďarskom jazyku atď. Bjørnsonkomentuje aj Černovskú tragédiu (1907), kde nový slovenský kostol, ako hovorí, pokropili streľbou…

Bjørnsonurobil veľké gesto, aj keď odmietol v tom čase účasť na medzinárodnej konferencii, kde mal byť prítomný aj gróf Apponyi. Dynamizujúci prvok striedania časov ide v charakteristike B. Bjørnsonatak ďaleko, že sa on sám vyberie do prítomnosti a úspešne začne baliť študentku, ktorá má študovať vmúzeu jeho život a dielo. Básnikov temperament je taký presvedčivý a strhujúci, že oslovuje to večné v žene, a tak aj modernej študentke v úzkych roztrhaných rifliach, ktorá sa predtým usmieva nad dodržaním panenstva do svadby, vyrazí dych. Tento veľmi pôsobivý manéver s časovými dimenziami, v scenári síce naznačený, ale na scéne dovedený ad absurdum, a predsa presvedčivý, treba pripísať režisérovi Michalovi Spišákovi, ktorý si v hre zahrá postavu Lederera. Keď vystúpi na scénu, vidíme ho na konci sedemdesiatych a na začiatku osemdesiatych rokov v gymnaziálnom súbore v Nitre (ktorý režijne viedla autorka týchto riadkov) v postave Voltaira a ako iniciátora kolektívnych poviedok, ktoré boli podkladom pre hru Burlaci. Uprostred vrchného socializmu si študenti dovolili symbolickú a metaforickú ostrú kritiku vtedajších politických pomerov, zasahujúcich do bežného života a do súkromia občanov. Hra Burlaciv tom čase získala v Poprade cenu za réžiu Martina Porubjaka.

Tak sa na chvíľu vraciame aj do minulosti režiséra dnešnej hry o B. Bjørnsonovi,ktorý v postave Lederera odchádza ako židovský občan do Terezína a tam v roku 1944 zomiera.
Veľmi dôležitá v tejto hre je zdanlivo nenápadná inštrukcia autora, vložená do úst skúmajúcej študentky, o tom, že biografické dáta a svedectvá o autorovi sú rovnako zaujímavé a dôležité pri spracovaní jeho diela ako iný výskum. Toto stanovisko totiž popiera postmoderné teórie, negujúce fakty a dôveru v biografické dáta, čím sa vytvárajú „kalné vody“, v ktorých môžu vznikať nové nepodložené interpretácie a naratívy, ktoré netreba ničím dokladať, treba im len uveriť a ďalej ich šíriť.

V tejto krátkej inštrukcii sa prejavil autor hry, ktorý v ostatnom desaťročí aj do poézie vkladá fakty, korešpondenciu atď., čím vzniká zvláštny útvar – próza v poézii, história v poézii, fakty v poézii. Richterov nový typ „reálnej poézie“ je kombináciou silných poetických obrazov a historických faktov. Nie je to Jesenského „politický denník“, básne z konca tridsiatych a zo štyridsiatych rokov 20. storočia, ktoré recitoval V. Clementis cez rozhlas z Londýna. A predsa má táto občianska poézia niečo spoločné: angažovanosť a pravdivosť výpovede u oboch básnikov.

Veľký Nór BjørnstjerneBjørnsonsa v čase osláv osmičkových výročí, ktoré pripomínajú úsilia o konštituovanie vlastnej krajiny, objavuje v slovenskej kultúre nové hodnoty a v divadelnej hre vystupuje ako obranca ľudských práv a pripomína aj súčasníkom dôležité medzníky našej histórie.

Zdroj: Mária Bátorová: Premiéra novej divadelnej hry. Bjørnstjerne Bjørnson a Slovensko. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 7 – 8 (27. 2. 2019), ISSN 0862-5999, s. 6.