Priateľstvo či rivalita?

304

Politický vývoj v apríli 2018 sa vo svete niesol v znamení neustálych zmien, pripomínajúcich aprílové počasie. Na začiatku mesiaca západné veľmoci znovu zostrili svoju rétoriku voči Rusku a následne uskutočnili aj spoločný vojenský útok na Sýriu, ktorý mal demonštrovať ich jednotu v zahraničnej politike. Výsledky tejto akcie však boli rozporuplné a neprekryli rozpory, ktoré sa medzi štátmi Západu objavujú. E. Macron a A. Merkelová, najvplyvnejší európski politici sa preto pokúsili o nájdenie kompromisu vo Washingtone.

Ilúziu o harmónii na oboch stranách Atlantiku už dlhšie komplikujú najmä obchodné otázky, pri ktorých Trumpovo heslo America First! vnímajú predstavitelia štátov EÚ s veľkou nedôverou. Už po zrušení dlho pripravovanej dohody TTIP zostali európski politici veľmi zaskočení, pretože po tom, čo túto dohodu dlho a násilne pretláčali proti odporu svojich nespokojných občanov, sa situácia s nástupom D. Trumpa rýchlo obrátila. Medzi USA a EÚ obchodné rozpory nezanikli, skôr naopak.

Tradične veľkým problémom euroamerických vzťahov je vysoký deficit americkej obchodnej bilancie. Napriek tomu, že USA deficit vytvárajú najmä importom z krajín Ázie a Ameriky, opatrenia, ktoré pripravil D. Trump, sa týkajú aj štátov EÚ. Niet pochýb, že americký deficit v obchode s Čínou je hlavným problémom (500 miliárd dolárov za rok 2017) a Čína v súčasnosti exportuje do USA tovary a služby vo vyššej hodnote než celá EÚ. Americké opatrenia proti Číne sú však oveľa menej efektívne ako smerom k EÚ. Čína má totiž výhodu jednotnej a premyslenej ekonomickej stratégie voči USA a nelimitujú ju politické ilúzie o spoločných záujmoch.

Hoci má Brusel oficiálne spoločnú obchodnú politiku vo vzťahu k USA, z roka na rok je zrejmejšie, že nie všetky štáty EÚ majú rovnaké záujmy. Po kríze eura a utečeneckej kríze javia niektoré krajiny väčšiu tendenciu uprednostňovať vlastné separátne záujmy. Export do USA je pritom zásadný najmä pre Nemecko, a to napriek tomu, že sa v rebríčku exportérov do USA ocitá až na piatom mieste (po Číne, Kanade, Mexiku a Japonsku). Veľmi dôležitá je však pozitívna obchodná bilancia Nemecka voči USA (50 miliárd dolárov za rok 2017), čo nie je samozrejmosťou napr. pre Veľkú Britániu. Podobne pre Francúzsko je export do USA menej dôležitý ako pre Nemecko; Francúzsko exportuje do USA len asi 40 % objemu nemeckých tovarov a služieb.

Na rozdiel od Nemecka je však pre Francúzsko podstatne dôležitejšia spolupráca s USA v zahraničnej politike, najmä na Blízkom východe. Práve Francúzsko je krajinou, ktorá od začiatku sýrskej krízy zaujímala voči prezidentovi B. al-Asadovi najtvrdší postoj a ani po neúspechoch svojej sýrskej politiky nezmenila svoje postoje. Agresívny postoj Francúzska v sýrskej otázke sa pritom veľmi líši od umiernenej politiky prezidenta J. Chiraca z obdobia irackej krízy v roku 2003. Naopak, Nemecko sa v Sýrii angažuje oveľa menej. Pokiaľ však ide o nemecký postoj k Iránu, tu cítiť jeho postoje zreteľnejšie. Pre Nemecko bol západný systém protiiránskych sankcií dlhodobo veľmi nevýhodný a naopak, zvýhodňoval čínsku konkurenciu.

V roku 2015 však podpísali Irán, západné mocnosti a Rusko novú dohodu o iránskom jadrovom programe, po ktorej Irán očakával významný rozvoj hospodárskej spolupráce so Západom. Lenže už počas vlády prezidenta B. O bamu proti dohode s Iránom aktívne vystupoval Senát a po nástupe prezidenta D. Trumpa sa perspektíva dohody ešte väčšmi skomplikovala – USA od nej v najbližších týždňoch zrejme odstúpia. To však bude veľký problém pre štáty EÚ, ktoré sa o dohodu zasadili najviac a predstavuje jeden z hlavných úspechov európskej diplomacie v ostatných rokoch. Zostrovanie postoja USA k dohode však povedie i k prehodnoteniu mechanizmu fungovania dohody zo strany Iránu. Aj preto sa kancelárka Merkelová pokúsila vo Washingtone navrhnúť doplňujúce rokovanie, ktoré by mali USA uspokojiť. K vyriešeniu rozporov však zatiaľ nedošlo.

Akékoľvek nové otváranie dohody s Iránom je však veľmi otázne a prijatie dodatkov k dohode, ktorá sa tvorila tak ťažko, nebude jednoduché. Treba si uvedomiť, ako dlho prebiehali rokovania medzi západnými štátmi a Iránom a ako dlho sa hľadali kompromisy v jednotlivých sporných otázkach. Dohodu nakoniec podpísali štáty s rôznymi záujmami a pri svojich požiadavkách museli všetky zľaviť. Ak sa však už podpísanú dohodu s Iránom nepodarí udržať dlhšie ako do roku 2018, vznikne zásadná otázka, či má vôbec význam usilovať sa o ďalšie dohody na riešenie problémov na Blízkom východe. O dstúpenie USA od dohody s Iránom by tak bolo porážkou aj pre medzinárodné právo. Dôležitým problémom vo vzťahu medzi USA a Nemeckom je aj otázka navyšovania nemeckých výdavkov na zbrojenie. Zatiaľ čo Francúzsko intenzívne zbrojí už pomerne dlho, Nemecko v súčasnosti vydáva na zbrojenie približne 1,2 % HDP. Keby však svoje výdavky zvýšilo na 2 % HDP, ako požadujú USA, dostalo by sa tým v celkovej veľkosti výdavkov na 3. miesto vo svete. Išlo by o ich nárast asi o 25 miliárd eur, čo by zrejme skomplikovalo i stav nemeckých verejných financií. Tlak USA na zvyšovanie výdavkov na zbrojenie by mali štáty EÚ vnímať veľmi ostražito, pretože si treba uvedomiť, aký malo zbrojenie dosah na vývoj verejných financií v Grécku. Tam boli výdavky na zbrojenie vo vzťahu k HDP dlhodobo najvyššie v celej EÚ.

Tradičnou témou pri rokovaniach európskych politikov vo Washingtone boli aj otázky súvisiace s ochranou prírody, pritom najmä E. Macron v príhovore ku Kongresu tieto otázky otváral. Rovnako sa vyjadroval k téme svetového poriadku pre 21. storočie a vzťahom s Ruskom. Je očividné, že postup Západu voči Rusku pri kauze Skripaľovcov priveľmi neuspel, aj to bolo teda dôvodom na hľadanie nových postojov k Rusku. Podľa očakávania A. Merkelová zasa musela obhajovať nemeckú účasť na projekte plynovodu Nord Stream 2, kde je odmietavý postoj USA motivovaný najmä záujmami na Ukrajine. Vzhľadom na skúsenosti z minulých športových podujatí nemožno vylúčiť, že vo Washingtone sa diskutovalo i o MS vo futbale v júni a júli 2018 v Rusku. Keďže je Nemecko obhajcom titulu majstrov sveta, bude práve tu jeho úloha veľmi zásadná.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že atmosféra pri stretnutiach medzi prezidentmi E. Macronom a D. Trumpom (23. – 25. apríl) bola priateľskejšia ako pri stretnutí D. Trumpa a A. Merkelovej (26. apríl). E. Macron sa v USA zdržal podstatne dlhšie, takmer tri dni, zatiaľ čo v prípade A. Merkelovej išlo o rokovanie v dĺžke niekoľkých hodín. Výsledok je však pre oboch európskych politikov podobne rozporuplný. Pokiaľ ide o otázku amerického cla na európsku oceľ a hliník, tu sa problém iba odložil a na jeho definitívne vyriešenie budú treba ďalšie rokovania. Je však celkom možné, že Washington nakoniec v tejto otázke ustúpi, pretože témy Sýrie, Iránu a Ruska zostanú pre USA dôležitejšie. Podceniť ich však nemôže ani EÚ. Vplyv a význam EÚ totiž rastie vtedy, keď sa rokuje a uzavierajú dohody, no pri konfrontáciách vedúcu úlohu na Západe preberajú USA.


Bibliografický odkaz:
Branislav Fábry: Priateľstvo či rivalita? In: Literárny týždenník, č. 17 – 18, ročník: XXXI, vyšlo 9. 5. 2018, Index 49246, ISSN 0862-5999, E. č. MK SR: EV 3136/09, s. 3. Dostupné na internete: <https://literarnytyzdennik.sk/priatelstvo-ci-rivalita/>.

Ilustračné foto: pixabay.com