Príbeh Generála Schwarza v RAF

281

Autor literatúry faktu, vojenský publicista a redaktor Pavol Vitko, je výnimočným zjavom v literatúre venovanej našej vojenskej histórii aj súčasnosti. Ako redaktor časopisu Obrana sa venuje vojenskej problematike takmer dve desaťročia – a ak k tomu zarátame aj jeho redaktorské pôsobenie v Pravde, (i) armáde (od roku 1993), už 25 rokov. V Obrane je to síce takpovediac v rámci pracovných povinností, lenže v jeho tvorbe je cítiť oveľa viac ako len profesionálnu povinnosť: Je v nej zanietenie, odvaha púšťať sa do zložitých tém, prežitá osobná skúsenosť, hlboká znalosť problematiky a taktiež vycibrené pero novinára a spisovateľa. P. Vitko je autorom stoviek reportáží s vojenskou tematikou, ako reportér sa zúčastnil aj na misiách slovenskej armády v konfliktných oblastiach po boku jednotiek armád NATO a iných krajín, ktoré bojujú proti terorizmu alebo zabezpečujú mier v krízových krajinách. Skúsenosti a zážitky z týchto ciest a pobytov si našli miesto i v jeho publikáciách. Už v roku 2003 bol zostavovateľ a hlavný spoluautor vôbec prvej publikácie, ktorá mapovala nasadenie slovenských jednotiek v operáciách medzinárodného krízového manažmentu s názvom v Službách mieru. V roku 2005 mu vyšla kniha PTP – poníženie a satisfakcia o vojakoch základnej služby nepohodlných vtedajšiemu režimu, ktorí boli povolávaní do Pomocných technických práporov – vojenských táborov nútených prác. Knihu Naši v Perzskom Zálive – Slovenskí a českí vojaci v operáciách Púštny štít a Púštna búrka 1990 – 1991 (2014) vydal spolu s vojenským historikom Imrichom Purdekom. Ťažiskovo ako hlavný autor a zostavovateľ stál aj za knihou literatúry faktu o havárii vojenského lietadla vracajúceho sa s vojakmi v januári 2006 z Kosova An-24 nedoletel. P. Vitko je aj spoluautor kníh V službách vlasti, demokracie a mieru – 15 rokov Ozbrojených síl Slovenskej republiky 1993 – 2008 (vyd. 2008) alebo Vojenské misie, Military operations (2010), pritom kapitoly z jeho pera možno nájsť aj vo viacerých ďalších knižných publikáciách, ktoré sa venujú vojenstvu.                  Pre Vitkovu knižnú tvorbu je typické, že sa opiera o reálne fakty, ako aj o výpovede svedkov či dokumenty – a je zároveň bohato ilustrovaná fotografickým materiálom, ktorý sa viaže k téme. Metodika tvorby je odvodená od poctivého zbierania autentického materiálu. Nevychádza z dohadov a nepodložených tvrdení a dôsledne sa vyhýba konšpirácii. Hoci je pravda, že viaceré témy, ktoré P. Vitko otvoril a spracoval, priam pokúšajú ku konšpiratívnym teóriám či subjektívnemu autorskému „dovysvetľovaniu“ v záujme zvýšenia čitateľskej „atraktívnosti“. Týmto nástrahám sa ako autor úspešne vyhol. Napriek tomu práve strohosť, úderná vetná stavba a racionálne zhodnocovanie faktov robia jeho knihy príťažlivejšími a nepochybne aj úspešnejšími.                                Stručná charakteristika hlavných aspektov Vitkovej tvorby a spomenutých publikácií v plnej miere platí aj o jeho ostatnej knihe Pokoriteľ Alsterufera. Čitateľ má v rukách vskutku obsiahlu publikáciu, ozajstný opus magnum, aký hneď tak na pultoch kníhkupectiev neuvidíme. Rozsah knihy však násobí skutočnosť, že vyšla dvojjazyčne: povedľa slovenského textu je aj umne graficky umiestnený anglický text, aj popisy pod približne 400 fotografiami sú slovenské aj anglické. Už preto kniha dostáva medzinárodný rozmer a treba povedať, že právom. Zároveň však treba ozrejmiť, kto to bol letec Ivan Otto Schwarz (narodil sa 11. 12. 1923 v Bratislave, vyrastal v Bytči, zomrel 4. 1. 2018 v Londýne), horný strelec legendárneho Liberátora 311. čs. bombardovacej perute RAF, a čo sa skrýva za menom Alsterufer. Pomôžem si úvodnou anotáciou autora knihy, v ktorej píše že ide o: „Príbeh generálmajora v. v. Ivana Schwarza, ktorý sa počas druhej svetovej vojny podieľal na najväčšom úspechu 311. čs. bombardovacej perute a niekoľko ďalších osudov čs. vojakov, ako aj príbehov slovensko-britskej spolupráce na pozadí zvuku vojenskej poľnice.“ A Alsterufer je meno nemeckej ozbrojenej námornej obchodnej lode, ktorá z Japonska prevážala strategicky cenné suroviny pre nemecký vojenský priemysel. Bol to predovšetkým wolfrám, určený do hlavíc prerážajúcich panciere a železobetón – a Alsterufer privážal celú ročnú zásobu tohto ťažkého kovu. Plavidlo dlhodobo unikalo útokom britských či kanadských letcov RAF, plavilo sa pod prísnymi bezpečnostnými opatreniami. Osádke čs. Liberátora sa však loď podarilo lokalizovať a po nebezpečnom manévri 27. decembra 1943 aj zneškodniť. Bol to obrovský úspech. Posádka lietadla získala obrovský rešpekt. V nasledujúcich dňoch o nej písali všetky britské denníky a s oficiálnou informáciou o tomto víťazstve vystúpil v britskom parlamente za vládu Winstona Churchilla tajomník ministerstva pre vojnové hospodárstvo Sir Dingle Mackintosh Foot. Britský kráľ Juraj VI. kapitána lietadla Oldřicha Doležala a bombometčíka Zdeňka Hanuša ocenil vysokým britským leteckým vyznamenaním: Záslužným leteckým krížom. I. O. Schwarz s ďalšími členmi osádky boli vyznamenaní Čs. vojnovým krížom. No a na dôvažok – po vzniku samostatnej Slovenskej republiky bol I. O. Schwarz menovaný do hodnosti generálmajor vo výslužbe, stal sa Čestným občanom mesta Bytča a prezident republiky mu udelil Rad Bieleho dvojkríža vojenského druhu III. triedy.                                            Z hľadiska kompozície a štruktúry tohto dobrodružného príbehu sa autor neobmedzuje len na priamu akciu – dostatočne napínavú na to, aby stačila na literárne spracovanie. Podujal sa aj na širšie životopisné údaje I. Schwarza, ktorý sa iba ako 16-ročný prihlásil do boja proti fašizmu v britskej armáde. Treba pritom poznamenať, že podstatnú úlohu v osude I. Schwarza zohral aj fakt, že bol židovského pôvodu a to determinovalo jeho skúsenosti a životné rozhodnutia tak jeho, ako aj Ivanovej rodiny. Zaiste aj preto sa autor správne rozhodol zrekonštruovať i osudy jeho rodičov, ktorí ho pred blížiacim sa holokaustom poslali z Bytče do bezpečia Veľkej Británie. On to však nevyužil, pretože hneď na začiatku vojny si pridal dva roky k svojmu veku a vstúpil do armády. Autor, aby poodhalil pohnútky činov hrdinu knihy a jeho rodičov, prináša plastický obraz oných čias aj na Slovensku, predovšetkým s dôrazom na prenasledovanie jeho židovských obyvateľov. Aby „dokreslil“ dobový kolorit krutej doby, prináša aj osudy ľudí, ktorí priamo nesúvisia s rodinou Schwarzovcov, ale dotvárajú atmosféru súvisiacu s holokaustom v Schwarzovej domovine. Navyše, v knihe je kompozične vhodne umiestnená aj príloha Pamätníci a ich odkaz, ktorá je sugestívnym svedectvom ďalších pätnástich veteránov západného odboja. Ich kratšie príbehy korešpondujú s odkazom a činnosťou generála Schwarza. Autor zároveň pridal osudy viacerých britských vojakov, ktorí bojovali v SNP alebo zahynuli, či boli zostrelení pri leteckých útokoch na objekty slúžiace nemeckej vojnovej mašinérii na Slovensku. V kratšej prílohe sú zdokumentované pamätníky či knižné diela alebo dokumenty, ktoré sa viažu k činnosti slovenských príslušníkov RAF. Pavol Vitko zároveň vyzval vojenského historka Petra Šumichrasta, aby pre knihu spracoval celkové zhodnotenie činnosti čs. a hlavne slovenských letcov v britskom kráľovskom letectve počas druhej svetovej vojny. Následne sám pripravil prílohu o vojenskej spolupráci Slovákov a Britov od roku 1993. Dalo by sa teda povedať, že Pokoriteľ Alsterufera je naozaj dielo komplexného charakteru so širokými presahmi slovensko-britských vojnových a vojenských vzťahov. Základným a ťažiskovým príbehom diela sú však osudy generálmajora v. v. I. O. Schwarza, ktorý sa narodil vo Veľkej Bytči, mal šťastné detstvo, láskavých rodičov, veľa priateľov a ako gymnaziálny študent nasával dobré vzdelanie. Rodina patrila k lepšie situovaným, rodičia mali dostatok prostriedkov, aby sa postarali o výchovu dvoch detí. Detstvo a dospievanie I. Schwarza bolo aj vďaka tomu harmonické a bezproblémové. Hlava rodiny, Oskar Schwarz, predvídal vývoj v Európe po nástupe Hitlera, a tak poslal obe deti najprv k svojim príbuzným do Vukovaru (bývalé Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov) a potom do Veľkej Británie. I. Schwarz pricestoval do Londýna v januári 1939, kde už žila jeho sestra Katka, ktorá si tam našla dobré zamestnanie. Deti sa zachránili, no obaja rodičia už nemali možnosť zo Slovenska vycestovať. Uväznili ich v zbernom tábore v Žiline, kde čakali na transport smrti do koncentračného tábora v Poľsku; podarilo sa im však zachrániť a počas Povstania sa skrývali v horách. Tieto okolnosti sú nanajvýš dôležité pre pochopenie mentálneho sveta a životnej filozofie generála Schwarza – a autor knihy si tieto súvislosti dobre uvedomuje. Po príchode do Walesu sa Ivan po krátkom čase dostal do britskej uniformy a keď sa v Británii sformovala česko-slovenská jednotka, na odporúčanie veliteľa sa prihlásil v roku 1941 do jej radov. Nemal ani osemnásť rokov, a tak súhlas s vojenskou službou musela za jeho rodičov podpísať Ivanova staršia sestra Katarína.                                                   Od tých čias sa odvíjal zaujímavý, vzrušujúci, niekedy aj kurióznymi udalosťami popretkávaný vojenský život I. Schwarza, čo autor umne využíva v zmene kompozície a rytmu rozprávania. Kým jeho rodičia trpeli a boli perzekvovaní, on už lietal ako člen personálu v 311. čs. bombardovacej perute RAF a bol nasadený do vzdušných bojov. Tu treba povedať, že už do jari 1942 až 94 čs. príslušníkov uvedenej perute padlo a počas jej päťročnej činnosti jej straty činili dovedna 250 padlých a nezvestných mužov. Ďalších 34 príslušníkov perute bolo zajatých. Tieto straty tvorili polovicu všetkých strát, ktoré čs. letectvo utrpelo na západnom bojisku. Ivan O. Schwarz bol sám na pohrebe viacerých svojich kamarátov, no nikdy nežiadal napríklad o preloženie k pozemnému personálu. Lietal až do konca vojny. Ako sa stupňovali vojenské operácie a postupne sa vyvíjala situácia na frontoch, menili sa aj úlohy čs. perutí v rámci Kráľovského letectva. Súčasťou života členov posádok však neboli iba nebezpečné lety nad nepriateľské územie, výcvik, povinnosti vyplývajúce z vojnového stavu, ale aj problémy, ktoré zvádzali s vlastným psyché: so strachom pri každom lete, syndrómom tzv. „studených nôh“, obavami o vlastný život, o život svojich priateľov či vzdialených blízkych. Aj o týchto psychologických aspektoch P. Vitko píše presvedčivo. Opisy hodín strachu, neprespaté noci, odmietnutia lietať, ba aj alkoholizmus boli ťaživou stránkou života viacerých vojnových letcov a autor nám majstrovsky priblížil ich pocity úzkosti. Odvaha totiž nie je vrodená ľudská vlastnosť – a zbabelosť si hľadá svoje odôvodnenie. O I. Schwarzovi však uvádza, že to bol muž, ktorý vždy veril vo svoju hviezdu a spomenuté „studené nohy“ nikdy nedostal, hoci v knihe opisuje aj jeho dve slabšie chvíle. Napríklad vtedy, keď osádka ich bombardéra zvíťazila v legendárnom súboji nad spomenutou loďou Alsterufer – a ostatní letci ich na letisku v hangári čakali s bujarou oslavou. On vtedy však už oslavovať nevládal. Hľadal čo najskôr cestu k svojej vojenskej posteli, aby sa z enormného stresu vykúpil spánkom.                Ivan Schwarz, mladučký chalan z Bytče, nalietal cez vojnu viac ako 1 200 hodín, pritom každá hodina mohla byť posledná. Ako sám spomínal, navyše niekedy sadal do lietadla aj za spolubojovníkov, ktorí mali krízu, alebo pre inú príčinu nemohli „ísť hore“. Zároveň to bol obľúbený chlapík, kamaráti z perute si ho zvolili za šéfa svojho poddôstojníckeho klubu. P. Vitko vierohodne opisuje aj dramatické situácie jeho spolubojovníkov, čs. letcov RAF, neuveriteľné náhody i nezvrátiteľné konce, ktoré sa končili smrťou Ivanových priateľov, alebo naopak, šťastným rozuzlením. Bohužiaľ, ani pre tých, ktorí sa dožili konca vojny a vrátili sa do vlasti, ohrozenia nekončili. Kniha presahuje obdobie leteckých operácií a vojnových udalostí, autor sleduje osudy viacerých príslušníkov RAF i po skončení vojny, po ich návrate do Česko-Slovenska. Približuje ich sklamanie z povojnových pomerov najmä po komunistickom prevrate vo februári 1948 a návrat – neraz dramatický – späť do Británie. Veľkú časť príslušníkov západného odboja totiž po roku 1948 vo vlasti perzekvovali a väznili, ich rodiny trpeli až do roku 1989. Takýto osud by zrejme čakal aj I. Schwarza. No on, po tom, ako mu promoskovskí vojaci na letisku v Prahe už ako nadporučíkovi odopreli prístup k utajovaným informáciám, odišiel i s manželkou už pred rokom 1948 späť do Londýna. V Británii úspešne podnikal najmä v oblasti strojárenstva. Ako sme už uviedli, obsiahle až monumentálne Vitkove dielo je aj dokumentom o západnom odboji, o britsko-česko-slovenskej spolupráci počas druhej svetovej vojny či slovensko-britskej vojenskej spolupráci po roku 1993. Dôležitou súčasťou knihy je bohatá fotodokumentácia, autentické zábery letcov či politikov, ako aj faksimile dokumentov, čo zdôrazňuje historickú hodnotu tohto diela. Ťažiskový je však príbeh Ivana Otta Schwarza. Ďalej podrobne opisovať jeho osudy by však znamenalo prezrádzať čitateľovi vzrušujúce detaily, dramatické zvraty či zákulisie pomerov vo vojnovom nasadení. Podstatné je konštatovať, že Pavol Vitko predstavil čitateľskej verejnosti vskutku pozoruhodnú knihu nielen o osude jedného človeka, ale prostredníctvom jeho zážitkov, postrehov osudov a názorov aj dejinné obdobie, v ktorom sa dôležitá časť našich letcov postavila na stranu slobody a demokracie.

  Pavol Vitko                                                                                                    POKORITEĽ ALSTERUFERA                                                                                     THE HUMILIATOR OF THE ALSTERUFER                                                             V slovenskom aj v anglickom jazyku. Preklad: Ľubomír Ondruš                           Bratislava: Vojenská podporná nadácia, 2018, 1. vyd., 532 s., ISBN 978-80-972190-2-4