Pripomínanie vzácneho človeka

232

Majster Ťažký na ostatnej svojej Bibliotéke v Bratislave

V sobotu 22. septembra – tri dni a deväťdesiatštyri rokov po narodení Ladislava Ťažkého – sa pri jeho hrobe na cintoríne v Klíži (spisovateľ zomrel 20. januára 2011) zišli i viacerí členovia Spolku slovenských spisovateľov. Ivan Szabó, autor viac ako dvoch desiatok kníh literatúry faktu, o významnej osobnosti národnej kultúry popri inom povedal: „Pred viacerými rokmi vyšla kniha s názvom Ladislav Ťažký, kaliber slovenskej literatúry, ktorá bola dielom viac ako dvadsiatich priateľov spisovateľa Ladislava Ťažkého. Kniha mala motto Spomienky venujeme pamiatke. Myslím si, že aj dnešné stretnutie možno zahrnúť pod toto motto. Veď čas letí a je dobré vrátiť sa do minulosti a pripomínať si najmä človeka, ktorý svojím životom, svojím čestným prístupom k životu, správaním a svojou letorou a múdrosťou si pripomínanie zaslúži. Čestne žiť a napokon aj zomrieť čestne, o tom Lacko Ťažký neraz hovoril: ,Bolo správne zachovať sa čestne, lebo človek nielen žije, ale aj mrie a patrí sa aj zomrieť čestne.ʻ Pripomenul to v jednom rozhovore a zopakoval: ,Pamätaj, že talent ťa síce robí majstrom, ale svedomie človekom.ʻ“ Málo ráz stretnete v živote človeka, ktorý je ochotný vypočuť si vás, dokonca ochotného vám i pomôcť. Keď sme sa spolu s členmi PI-klubu stretli pri poháriku vína v Pezinku, nezabudol sa ma opýtať, čo píšem. Keď som mu povedal, že ako autor literatúry faktu hľadám fakty v knižnici, v archíve či v dobovej tlači, priznal sa, že on by hádam ani riadok nenapísal o tom, čo sám nezažil. V tomto duchu treba chápať aj jeho tvorbu. Je v nej on aj so svojím životom. V tejto chvíli sa mi v mysli obnovila spomienka na prvé stretnutie s Lackom Ťažkým roku 1969. Prišiel medzi nás mladých autorov v čase, keď sa začínalo jeho osobné utrpenie, keď ho normalizácia vyhnala z normálneho života. Priniesol „kefový“ obťah svojej knihy spomienok, ktorý zachránili tlačiari pred prikázaným skartovaním. Roku 1969 vyšiel Lackov román Pivnica plná vlkov a knihu mi s venovaním daroval. Bol som nesmierne rád, že pri návšteve Klíža po Lackovej smrti jeho manželka pani Anna ukazovala v dome, kde žil, miesto, kde román Pivnica plná vlkov vznikal. Vtedy povedala, že Lacko si zobral malý stolík, ktorý sa používal pri dojení, a za dvorom sa stratil na poli s kukuricou, aby tam písal. Túto spomienku venujem Lackovi Ťažkému, čestnému a veriacemu človeku, o čom svedčia aj nasledovné verše, ktoré si zachoval jeho priateľ archeológ profesor Jozef Vladár. Sú vlastne akýmsi Otčenášom: „Bože, Otče náš, ktorý si vždy medzi nami, v duši každého z nás, len vo chvíli slabej viery v Teba zdanlivo opúšťaš nás, daj nám pokoja, lásky a žičlivosti, aby sme už tu na slovenskej zemi, v Tvojej priazni žili, aj keď vieme, že nie sme anjeli.“  Tak je, amen.

Ivan SZABÓ

 

                                                                                                                                                                                                                                                                                               

 

Comments are closed.