Prirýchlo sme zabudli

339

Azda si spomeniete na scénu z filmu Červené víno, keď Ivan Krivosudský v úlohe obecného hlásnika Nehreša vyzváňa na umieračiku a radostne kričí: „Vojnu šľak trafil!“ Tá veta sa vzápätí opakuje aj v neutrálnejšej podobe – vojna sa skončila. Pred sto rokmi v novembri 1918 si ľudia poznačení všetkým prežitým túto novinu odovzdávali ako dobrú zvesť. A ešte i po vyše dvoch rokoch sa vojaci (často skaličení) vracali domov z nemocníc či zo zajatia. Netrvalo dlho a zážitky ľudí prekryla nová vojna, zatlačila do úzadia tragédie zo začiatku storočia novými hrôzami a bolesťami. Prirýchlo sme zabudli. Téme prvej svetovej vojny sa venujú historici a milovníci histórie, spracúva sa v odbornej i umeleckej tvorbe. Vždy je však istý rozdiel medzi oficiálnou históriou a vlastným zážitkom. Preto sú mimoriadne cenné pramenné materiály, ktoré niekedy dopĺňajú alebo istým spôsobom i korigujú naštudované poznatky.

Z dielne Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV vzišla unikátna monografia, ktorú si pri tomto výročí hodno pripomenúť. Jej prostredníctvom môžeme nazrieť, ako sa prvá svetová vojna uchovala v pamäti slovenského národa, v pamäti našich prastarých otcov – priamych účastníkov bojov – a prastarých materí, ktoré boli takisto zasiahnuté rozličnými následkami vojny, či už spoločenskými alebo osobnými.

Kniha je čitateľsky príťažlivo koncipovaná. Prvú časť monografie tvoria navzájom sa dopĺňajúce a obohacujúce štúdie napájané tým istým prameňom. Jazykovedec Miloslav Smatana, historik Roman Holec a folkloristka Hana Hlôšková zo zorného uhla vlastných vedných disciplín ukazujú hodnotu prezentovaného pramenného materiálu pre rozličné vedné odbory. Štúdie sú čitateľsky atraktívne a dopĺňajú rozmanité kamienky do mozaiky, ktorú si pri čítaní autentických výpovedí pamätníkov prvej svetovej vojny vytvárame. Možno iba súhlasiť s postrehom dialektológa M. Smatanu, že „svedectvo o skutočných hrôzach vojny mohli podať len tí, ktorí ich prežili“.

Najrozsiahlejšou časťou publikácie sú spomienkové rozprávania – ako to výstižne nazval R. Holec – „malého človeka vo veľkej vojne“, tematicky rozčlenené do piatich kapitol. Zostavovatelia publikácie sprístupnili v kritickom vydaní malú časť interného archívu dialektologického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV v Bratislave, ktorý vznikal ako výsledok nárečových terénnych výskumov konaných v priebehu minulého storočia s ťažiskom v päťdesiatych – sedemdesiatych rokoch. Vlastným jazykom, ktorým sú v tomto prípade slovenské nárečia, a vlastnými zážitkami sa nám prihovárajú priami i nepriami účastníci Veľkej vojny a vydávajú o nej svedectvo. Špecifickosť témy publikácie sa však nutne odrazila i v jazyku. Hlboké zážitky z mnohých vojenských frontov a kontakt s mnohými jazykmi zanechali v prejave rozprávačov často veľmi hlbokú stopu. „Prešól som já veru dosci štátóf – Talijánsko, Rumunsko, Srpsko a Rusko. Ped rečí vím, čo som sa ve vojne naučíl,“ hovorí o sebe informátor zo Zelenča pri Trnave. Na uľahčenie vnímania sa vysvetľujú niektoré nárečové slová a citátové slová a vety z cudzích jazykov priamo v textoch (v zátvorke alebo pod čiarou) a dielo je doplnené výberovým výkladovým slovníčkom, ktorý zostavila dialektologička K. Balleková.

Opisy vlastných zážitkov sú racionálne, v istých vypätých situáciách prirodzene emocionálne, rúcajú sa v nich rozličné stereotypy a propagandou vnucované postoje a názory. Napríklad propagandistický začiatok vojny v Bratislave spojený s lampiónovým sprievodom a výkrikmi „Éljen a háború! – Nech žije vojna!“ podľa spomienok vtedy mladého obuvníckeho učňa od Myjavy už o pár dní vystriedalo vytriezvenie: „No reku toto je uš tá ,neh žije vojna?!‘ Pre tím bolo len neh žije vojna a fčil uš teho majú dost.“ V jednotlivých rozprávaniach sa prejavuje väčší či menší rozprávačský talent, humor a charakter respondentov. Niektorí sa na fronte rozhodli nezabiť iného človeka a strieľali „Pánu Bohu do okien“. J. Hložka z Bziniec pod Javorinou bol presvedčený, že jeho rozhodnutie mu zachránilo život: „… že som sa já vzdal zabit človeka, ani já som neból zabití“.

Monografia Rozpamätávanie urobí čitateľovi radosť i vizuálnou stránkou, za ktorú vďačí Eve Kovačevičovej-Fudalovej. Originálnou zložkou publikácie sú ilustrácie, ktoré vznikli ako kresby, karikatúry na rubovej strane predtlače poštových lístkov a ktoré poľnou poštou posielal priateľom a známym delostrelec Ecker. Viac sa o nich i o ďalších lístkoch domov dozvedáme v kapitolke Z vojenskej korešpondencie.

Rozpamätávanie už získalo viaceré pozitívne ohlasy z umeleckej sféry – čitateľsky aj ako inšpiratívny zdroj pre vlastnú tvorbu. Postupne sa tak napĺňajú slová folkloristky H. Hlôškovej o inšpiratívnosti publikácie (napr. pre film či pri vyučovaní) a vyzdvihnutí dokumentárnej a interdisciplinárnej hodnoty diela. V októbri tohto roku získali autori hlavnú cenu v celoslovenskej súťaži v etnologickom výskume Mjartanovo Sebedražie. Najväčším ocenením pre jej tvorcov a najmä pre hlavné postavy tejto publikácie – rozprávačov, informátorov – bude, ak sa dostane do povedomia slovenského čitateľa, aby jej posolstvo pretrvalo v našich srdciach a stalo sa súčasťou slovenskej duchovnej kultúry a národnej pamäti. Ako pamätník, ako uctenie si ľudských obetí predchádzajúcich vojen, ale v týchto časoch i ako výstraha. Povedzme to na záver slovami respondentky z Radošiny: „Len abi tretá vojna nebola!“

Miloslav Smatana – Katarína Balleková – Hana Hlôšková – Roman Holec

ROZPAMÄTÁVANIE
PRVÁ SVETOVÁ VOJNA JAZYKOM PRASTARÝCH OTCOV A MATERÍ
Ed. Miloslav Smatana – Katarína Balleková – Martina Kopecká – Dagmar Šimunová
Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2015, 1. vyd., 260 s., ISBN 978-80-224-1495-1