Príspevok k upevňovaniu národného povedomia (Konferencia o slovenskej diaspóre vo svete)

269

Stála konferencia Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí sa už tradične konala koncom októbra v Bratislave. Organizoval ju Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ), stretli sa na nej po trinásty raz delegáti spolkov, organizácií, kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií a krajanských komunít z 20 štátov Európy, Ameriky a Ázie.

Dvadsať bolo aj aktivistov a kolektívov, ktorí vo svojej doterajšej pôsobnosti „významne prispeli k upevňovaniu národného povedomia, rozvíjaniu spolkového krajanského života, podpore slovenskej vzdelanosti a kultúrnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí“. Počas slávnostného úvodu konferencie ocenili Pamätnou medailou ÚSŽZ storočného Jozefa Veselského žijúceho v Írsku, básnikov Ivana Miroslava Ambruša z Rumunska a Juraja Antala Dolnozemského z Maďarska, z tohto štátu i pedagogičku Editu Pečeňovú, výtvarníka Pavla Popa a vydavateľa Vladimíra Valentíka zo Srbska, folkloristu Vlastimila Fabišíka a novinárku Naďu Vokušovú z Českej republiky, krajanskú aktivistku v nemeckom Bavorsku Vieru Horchovú, evanjelického kňaza Ladislava Petra Kozáka z Kanady. Zo Slovenskej republiky sa problematike slovenského života vo svete aktívne venujú vedec a pedagóg Ján Botík, folklorista Igor Kovačovič, rozhlasová redaktorka Ingrid Slaninková, ÚSŽZ odovzdal medailu i diplomatovi Igorovi Furdíkovi, predchádzajúcemu riaditeľovi tejto ustanovizne. Kolektívne ocenenia patria Folklórnemu súboru Kolečko (Švajčiarsko), Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci (Srbsko), Matici slovenskej v Zakarpatsku (Ukrajina), Slovenskému centru Lipka (USA), Zväzu Slovákov v Maďarsku a Časopisu Život (Poľsko).

Z dvojdňového rokovania publikujeme tri skrátené vystúpenia, čím zároveň otvárame v LT priestor na odborné a čitateľské ohlasy.

GENERAČNÉ VÝZVY V EPOCHE GLOBALIZÁCIE

Stále konferencie sa konajú raz za dva roky – ako vrcholné snemovanie reprezentantov štátu a krajanského sveta. V roku medzi nimi sa zasa koná buď valné zhromaždenie Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ) alebo programová konferencia tejto strešnej organizácie. Príležitosti bilancovať a plánovať dopĺňajú zasadnutia Expertnej komisie krajanov a odborníkov na Slovákov žijúcich v zahraničí, ktoré organizuje SZSZ s podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a garanciou ÚSŽZ.

Aké sú generačné výzvy v roku 2018? Domnievam sa, že tie základné sú dve a spolu súvisia: vyrovnať sa s globalizáciou a zabezpečiť generačný prenos. Vieme, že to v dnešnej situácii nie je jednoduché a že to nie je možné bez zmeny niektorých zažitých prístupov. Musíme nájsť témy a formy, ktoré mladú generáciu ku krajanskému životu pritiahnu, vytvoriť podmienky pre jej vlastnú iniciatívu, napríklad v oblasti vzdelávania detí v kultúre, a vytvoriť podmienky, ktoré umožnia mladým ľuďom, núteným myslieť na ekonomické zabezpečenie svojho života, štúdia, novozaložených rodín, venovať významnú časť svojho času a energie krajanskému životu.

Ak hovorím o vplyve globalizácie, na prvom mieste je to pôsobenie ekonomického gradientu vo svete, ktorý je z veľkej časti bez hraníc. Otvorenie hraníc je iste spríjemnenie života individuálnych ľudí. Súčasne však významná výzva pre komunity, spoločnosti. Je to stále ten istý ekonomický gradient, ktorý cez ľahko priestupné hranice ženie Slovákov zo Srbska a Rumunska na Slovensko alebo ďalej na západ, a stále ten istý, ktorý ženie mladých ľudí zo Slovenska do západnej Európy a zámoria. Hranice zatvárať iste nechceme, s ekonomickým gradientom môžeme urobiť veľmi málo. Musíme teda s týmito pohybmi počítať ako s nemennou realitou? Ak áno, ako na ňu reagovať? Chceme lákať občanov SR zo zahraničia naspäť domov? A ako? A chceme motivovať Slovákov zo Srbska či Rumunska, aby sa vrátili na Dolnú zem? Ak áno, máme na to nástroje? Globalizácia prináša navyše často aj ideológiu, ktorá znižuje význam národnej príslušnosti, dokonca ju zamieňa s občianstvom. Prináša logicky aj prevahu zmiešaných manželstiev. To všetko vedie k menšiemu záujmu o krajanský život a k asimilácii. Opäť, je to realita, nenariekajme nad ňou, vezmime ju ako výzvu – v čom sa ponuka krajanskej komunity najmä pre mladých ľudí musí zmeniť?

To všetko sú otázky, na ktoré by sme na stálej konferencii mali hľadať odpovede. Riešiť generačné výzvy. Veľkoryso. Áno, musíme nájsť odvahu aj k novým, veľkorysým krokom. Inak budeme len divákmi osudu krajanského sveta, čo pobeží ako film, do ktorého nevieme, či sa bojíme zasiahnuť. Sveta, ktorý sa nám bude z generácie na generáciu zmenšovať – nielen čo do početnosti, ale aj a najmä čo do kvality a štruktúrovanosti života našich komunít.

VLADIMÍR SKALSKÝ, predseda SZSZ

POVEDOMIE – IDENTITA – PERSPEKTÍVA

Národné povedomie je definované ako vedomý pocit spolupatričnosti príslušníkov národa. Štefan B. Roman, prvý predseda Svetového kongresu Slovákov, to na jeho zakladajúcom zhromaždení roku 1971 v Toronte charakterizoval takto: „Slovenská spolupatričnosť bola matkou všetkých akcií, všetkých úspechov, všetkých vyjadrení slovenských národných záujmov, ona je odkazom slovenských dejín pre naše pokolenie, roztratené po svete.“

Historické vedomie je konštitutívnou súčasťou národnej identity, národná identita je nesporne jedna z najúspešnejších konštrukcií kolektívnej identity v histórii ľudstva, porovnateľná iba s identitou náboženskou. Kedy sa stáva národ národom? Vtedy, keď má svoj jazyk, kultúru a územie. My to dnes všetko máme vďaka tomu, že mnohí naši predkovia tomu zasvätili životy a prinášali obete.

Čo sa robí v našej spoločnosti dnes? Mnohí neváhali a neváhajú zapredať vlastný národ, štát, kultúru za finančnú sumu. Mnohí mladí sa hanbia za svoj slovanský a slovenský pôvod, vyhlasujú o sebe, že sú hrdí Európania. Staršia generácia sa o národnom obrodení podrobne učila, terajšia generácia len veľmi okrajovo. Národné povedomie a hrdosť sa rozvíjajú vtedy, keď ich podporujú hlavne tí, ktorí národ a štát vedú. V minulom, terajšími demokratmi opľúvanom „režime“ sa národná hrdosť rozvíjala vydávaním literatúry, natáčaním filmov a seriálov, rozvíjaním tradícií, teraz sa všetko pomaličky potláča. Nie je dávno doba, keď bolo trestné hlásiť sa k národu a národovci boli označovaní za panslávov, často za svoje presvedčenie väznení a prichádzali o prácu. V dnešných časoch sa ľudia, ktorí sa nehanbia za svoj národ a korene, nazývajú nacionalistami a extrémistami.

Podobne je to v celej Európe. Je len na nás, či nadíde nová éra obrodenia a nedovolíme si zničiť národ, svoju krajinu, svoje tradície. Je našou povinnosťou uchrániť toto všetko pre ďalšie generácie. Keď zoberiete človeku rodinu a vlasť, stáva sa osamelým vyhnancom a tulákom, bezdomovcom. Je zraniteľným a stáva sa ľahkou korisťou ľudských predátorov. Keď zoberiete národu korene – kultúru a tradície, jazyk, územie, zničíte a prekrútite jeho históriu –, takisto hynie. Je to smrť poddanstva a otroctva. Ale ak si nevážime vlastnú históriu, jazyk, tradície, kultúru a predovšetkým vlasť, čo iné môžeme očakávať?

Slováci za hranicami sú rôzni a tvoria heterogénne spoločenstvo. Jedni sa stretávajú v krajanských spolkoch, nostalgicky spomínajú na staré časy a pocit spolupatričnosti prechádza z generácie na generáciu. Iní sú emigranti z čias socializmu, mnohí z nich sa chceli po páde železnej opony vrátiť, no zistili, že sem už nepatria. Poslednou skupinou sú novodobí emigranti, ktorí odišli po roku 1989. Aj keď nie sú členmi nijakého krajanského spolku, k Slovensku sa hlásia, dianie doma sledujú cez rozvetvené komunikačné siete. Vrátiť sa väčšinou nechystajú. Na Slovensko môžu prísť kedykoľvek a na ako dlho chcú. Úplne iné problémy však majú Slováci žijúci na Ukrajine, v Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku či v Kirgizsku.

Prejavy národného povedomia majú svoju generačnú kontinuitu i generačnú výpoveď spojenú s generačnou pamäťou. Dejinná skúsenosť ukazuje, že generačná výpoveď u Slovákov na Slovensku a u Slovákov v zahraničí nie je vždy v súlade. Kým v minulosti sa navzájom doplňovali a prevládali spoločné snahy a prejavy – v boji za tú našu slovenčinu, proti maďarizácii, proti čechoslovakizmu, proti fašizmu, proti komunizmu, za vlastnú štátnosť a suverenitu – dnes ich cesty bežia paralelne vedľa seba, ale neraz sa aj rozchádzajú. Hlavnou generačnou výzvou je teda boj za vlastné zachovanie, za rešpektovanie národnej spolupatričnosti a bilaterálna a multilaterálna spolupráca a styky so Slovenskou republikou.

Slovenská diaspóra nikdy v minulosti nezažila komplexy voči Slovensku ako rodnej krajine. Dnes sa objavil donedávna neznámy pojem komplex menejcennosti. Pramení z vedomia závislosti od druhých ľudí v modernej spoločnosti a spája sa so snahou túto závislosť, menejcennosť prekonať získaním určitej sociálnej pozície, moci a podobne. Treba povedať otvorene, že nádeje zahraničných Slovákov spojené so vznikom Slovenskej republiky sa zatiaľ celkom nenaplnili. Bez ucelenej dlhodobej štátnej neformálnej koncepcie starostlivosti o zahraničných Slovákov je slovenská diaspóra odsúdená mnohými formami asimilácie na postupné umieranie vedúce až do definitívneho zániku.

Majú zahraniční Slováci dôvod byť hrdí na starú vlasť, keď im ona nevie poskytnúť dostatočnú reciprocitu v oblasti kultúry, literatúry, umenia, vedy výskumu, múzeí, pamätníkov? V minulosti mali na Slovensku špecializované štátne i neštátne inštitúcie, akými bola Vysťahovalecká poradňa v Bratislave, Vedecký ústav pre zahraničných Slovákov, Slovenská liga na Slovensku, Krajanský odbor Matice slovenskej, Ústav pre zahraničných Slovákov, Krajanské múzeum, Krajanský odbor Ministerstva kultúry SR, Krajanský odbor Ministerstva zahraničných vecí SR, Dom zahraničných Slovákov, Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov pri Úrade vlády SR, Komisiu pre zahraničných Slovákov pri Zahraničnom výbore NR SR. To všetko zaniklo, dnes je tu jediná štátna organizácia – Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí s obmedzenými kompetenciami, oklieštená od pôvodných kompetencií a odkázaná hlavne na vydávanie tzv. osvedčení Slováka žijúceho v zahraničí a na poskytovanie dotácií na podporu ich aktivít.

Slováci žijúci v zahraničí však očakávajú predovšetkým zefektívnenie činnosti organizácie a výkonnej a zákonodarnej moci Slovenskej republiky vo vzťahu k nim. Očakávajú, že slovenským menšinám a komunitám v diaspóre bude venovaná zo strany štátu rovnaká pozornosť a podpora ako národnostným menšinám a etnickým skupinám v Slovenskej republike. A že rozhodujúce politické sily v Slovenskej republike prejdú od slov a sľubov k činom.

CLAUDE BALÁŽ, Združenie nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov

CHÝBA ZÁKLADŇA NÁRODNÉHO POVEDOMIA

Nosnou diskusnou témou konferencie boli Národné povedomie a generačné výzvy v slovenskej diaspóre. Obsah prvej časti – národné povedomie – si každý Slovák a Slovenka vytvárajú osobnostne, nosia ho v sebe tak prirodzene, aké boli ich rodinná výchova, kvalita školského vzdelávania, kultúrne a tvorivé zázemie, duchovnosť v jednotnom zmysle viery a etiky. Druhá časť témy – generačné výzvy – je výsostne celospoločenská a s ohľadom na migračné pohyby v ostatnom povedzme štvrťstoročí ponúka mnohé paralely porovnateľné s najmocnejšími emigračnými vlnami v dejinách slovenského vysťahovalectva. Akékoľvek aktualizačné porovnávanie slovenskej diaspóry s relatívne pradávnymi časmi sa môže utápať v nízkej hladine precíteného poznávania a v prehlbujúcom sa spoločenskom nezáujme o históriu siahajúcu čo len pred rok 1989, nieto k predchádzajúcim storočiam, keď z územia terajšieho Slovenska začalo skupinovo odchádzať pôvodné obyvateľstvo. Ak sa do histórie aj vraciame, vytŕča z toho neraz silné politikum, ktoré uprednostňuje ideologické prehodnocovania pred analýzami života a skutkov politických, sociálnych a občianskych aktivistov.

Téma priam nabádala účastníkov konferencie zo zahraničia, aby pri vymenúvaní svojich pravidelných aktivít hovorili o postavení členov krajanských komunít v globálnom svete a konkretizovali to životom v miestach, kde sa narodili, vyrastali, v oblastiach, ktoré si dobrovoľne zvolili za nový domov a v ktorom sa chcú osobnostne realizovať. A z geografického odstupu, prirodzene, vnímali aj rodné Slovensko, aby na základe vlastných skúsenosti vyhodnotili pojem diaspóry a racionálne zvážili, či „tam vonku“ ešte súdržne patria k slovenskej komunite.

Na pozadí poznania osobných skúseností starších generácií slovenských vysťahovalcov a exulantov je ohromne náročné prehovárať ku generačnej vrstve mladých súčasníkov – lebo najmä o nich mala byť druhá časť konferenčnej témy. Ostáva na nich samotných, či sa uspokoja preberaním útržkov z medializovaných tém a nimi budú nahrádzať vlastné poznanie nadobúdané osobnými skúsenosťami. Slovenská republika, ako sa uvádza v samotnom záhlaví konferencie, je jej garantom. Pre jej výkonnú politiku smerom k svojim občanom a krajanom vo svete môžu byť všeobecnejšie prospešné, ba priam nenahraditeľne podnetné iba otvorené a vecne podložené názory súčasných migrantov. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí je organizačnou zložkou jedného z ministerstiev a ako verejná inštitúcia predovšetkým zaznamenáva to, čo na konferencii odznieva a čo sa prenesie do formulácií v záverečných ustanoveniach. Na výkonných zamestnancov úradu nemožno klásť celú ťarchu povinností, ktoré treba plniť neformálne a koncepčne.

Záujem o slovenskú diaspóru vo svete by mala mať na zreteli väčšina rezortov vlády SR v takom rozsahu, aby analytickým poznaním a vecným posúdením vyústili do praktických podnetov a následných konkrétnych výkonov. Od ministerstva kultúry sa priam túžobne očakáva návrat k činnostiam, ktoré garantovalo do roku 1998. V nasledujúcich volebných obdobiach sa úrad totiž postupne zbavoval koncepčného pôsobenia smerom k slovenskej diaspóre vo svete, akoby kultúra už nepotrebovala mať na zreteli, že občania slovenského pôvodu žijúci v zahraničí potrebujú kultúrne podnety a kvalifikovanú pomoc zo Slovenska podstatne viac než my domáci.

Zoznam toho, čo by Ministerstvo kultúry SR malo robiť, by bol dlhý. Jeho dlhodobo obchádzané povinnosti by sa odbornejšie a funkčnejšie napĺňali, ak by do siete menšinových inštitúcií Slovenského národného múzea konečne pribudlo i Múzeum slovenského vysťahovalectva. Nerobím si prehnané nádeje, v podobne „bezváhovom stave“ sa uplatňuje prax: Čo úradníci nemajú zakotvené priamo v povinnostiach, to akoby v národnej kultúre ani neexistovalo.