Radostné stretnutie s komunikatívnou poéziou

264

Jana Šimulčíková je renomovaná spisovateľka pre deti a mládež, prozaička, poetka, novinárka a prekladateľka detskej dobrodružnej populárnej literatúry z nemčiny. Popri knihách pre deti a dospievajúcu mládež napísala aj novelu a poviedky pre dospelých čitateľov a básnické zbierky Brnkanie na city a Pred zrkadlom. Teraz máme možnosť začítať sa do jej najnovšej knižky lyrických veršov, ktoré – ako v anotácii na obálke zdôraznil literárny vedec profesor Vincent Šabík – sú zbierkou recitovateľných veršov, dostupných verejnosti a schopných spolupôsobiť pri renesancii záujmu o poéziu.

Hneď po prečítaní prvých niekoľkých strán zistíme, že tu ide o stretnutie s komunikatívnou poéziou, aká nie je určená len pre členov hádankárskych krúžkov. V záplave záhadnej, nezrozumiteľnej, priam kŕčovito rébusovitej súčasnej vrajpoézie je táto Šimulčíkovej zbierka veršovanej lyriky príjemným prekvapením a osviežením. Naozaj môže prispieť k oživeniu záujmu o poéziu, ak si uvedomíme, že sa nám tu dnes pandemicky rozrastá nadprodukcia viacerými kritikmi nadšene prijímaných a významnou časťou čitateľskej verejnosti ľahostajne ignorovaných bezrýmových, pozalamovaných riadkov, pripomínajúcich japonský purpurový kód z druhej svetovej vojny alebo produkt šifrovacieho písacieho stroja Enigma. Keby takúto tunajšiu vrajpoéziu vysielali v rozhlase v čase vojny, vrhali by sa na ňu dešifranti z nepriateľského tábora v domnení, že ide o odkazy pre špiónov a diverzantov operujúcich na ich území. Zostáva nám iba dúfať (azda naivne), že tieto mátožné texty vedia spoľahlivo dešifrovať aspoň ich páchatelia, básnici a poetky.

V lyrickej zbierke J. Šimulčíkovej nájdeme verše, ktoré nám prinesú pocity satisfakcie, úľavy a súzvuku, verše, s ktorými budeme nadšene súhlasiť, ale aj také, čo v nás vyvolajú chuť polemizovať. Napríklad tieto verše: „To nie je skepsa. / Ty iba zmieruješ sa / s tým, že sa raz nula / do prázdna odkotúľa?“ Takáto pointa v Storočí suverénov? Lenže pokora je veľká potvora, lebo so sklonenou hlavou ľahko možno zablúdiť! Na našu prípadnú pokoru číhajú potvory, aby nás zosmiešnili až znemožnili. Skromnosť sa nenosí, skromnosť sa neodpúšťa, skromnosť sa vypomstí. Ba je to ešte horšie! Ako hlása nové české príslovie: „Každý dobrý skutok bude zaslúžene potrestaný!“

Verím, že mnohých čitateľov zaujme takto poeticky vyjadrená pravda z najpravdivejších: „Hra na lásku sa hráčom páči, / kým nevyústi v dráme, / čo slabšie srdcia láme / a pukajú z nej ľady. / Kto by však nechcel / byť stále mladý / a ďalej trpieť, ach, / na vratkých vznášadlách?“

Poetka Šimulčíková brilantne zobrazila genetiku rýmovanej lyrickej básne: „Verše, tie koťuhy, / skáču si do reči / a preskakujú / jeden cez druhý. / Iba rým, prevodovka básne, / ich drží ako kľúčenka, / aby sa nerozsypali. / Rým, hrkot kamienka / pod jazykom, / pomáha hľadať slová, / farbiť ich do nezábudkova, / aby sa z panoptika básnika / nevytratila lyrika.“

Autorka do tejto knihy zaradila sekvenciu Básnici, v ktorej vzdáva hold a mapuje poetické špecifiká týmto velikánom slovenskej poézie: Rúfus, Válek, Smrek, Bunčák, Haľamová Kondrót. Poetické rekviem na smrť Vojtecha Kondróta znie takto sugestívne: „Vzala ťa rieka Styx, / zákerná a dravá, / a lístok spiatočný / prievozník nevydáva.“ V básni Odprevádzanie nezabudnuteľne vyjadrila úvahy a pocity nad odchodom našich priateľov do večnosti: „Tak odchádzajú / jeden po druhom, / akoby sa nám len chceli vyhnúť z cesty / a zablúdili do kremačného vchodu. / No na komornej scéne srdca / z videokaziet pamäti / premietame si ich život pospiatky, / ako keby k nám len prichádzali.“

Je tu aj prekrásna, akoby na už spomenutú nadväzujúca báseň o smútku z odchodu blízkych, ale aj o hojivom, pretrvávajúcom teple domova: „V zabývanom byte / človek sám nikdy nie je. / Aj duše blízkych zbiehajú sa sem. / Keď chvíľu zadriemem, / vracajú sa deje. / Mama, tá moja, nahlas sa smeje / a vnučka moja / na čo sa to pýta?“

Veľmi, veľmi autorke závidím takúto vydarenú a hutnú poetickú diagnózu jesene, keď sám rád píšem o farbozmenách a pocitozmenách jesenného času: „Jeseň / je sen / utkaný / z nití / s rozmazanými farbami. / Koľkáže jeseň v jednom žití? / Na rozlúčkovej párty / nemusí sľubovať, že sa vráti. / Zasviští vietor a je tu / jeseň už nepodobná letu. / Neprekročí svoj rubikon. / Na každom predstavení / si iba farby mení / pred staronovým publikom.“

Je tu v poetickej sentencii aj výstižné varovanie pred lacným optimizmom a astronomicky vzdialeným riešením: „Chystané / hviezdne vojny, / úlety zo Zeme / na žičlivejšiu planétu, / sú ešte vzdialené.“ A je to doplnené sarkastickou pointou: „Naše vojny vcelku / majú vraj humánny zámer: / Bojujú za mier.“

Ešte návrat k hodnoteniu tejto zbierky z pera literárneho vedca, profesora Vincenta Šabíka: „To všetko videné z nadhľadu životnej skúsenosti tvorí obsah hodný zamyslenia.“ S chuťou dodávam: Ale aj dar zážitku a pôžitku! J. Šimulčíková sa nad úlohou a údelom lyrickej tvorby zamýšľa aj v literárno-teoretickej rovine. V rozhovore pre Literárny týždenník (zo 6. júna 2012), naša autorka povedala aj tieto múdre, výstižné vety: „Spisovateľ každou knihou odhaľuje, na akú ľudskú úroveň dorástol. A preto podstatnú hodnotu skutočne dobrej literatúry a umenia vidím v hlbokej ľudskosti, v postoji autora k téme a v poľudšťujúcej schopnosti jeho diela. K tej sa však človek (ak nezatrpkne alebo nestvrdne) dopracúva životným utrpením.“ J. Šimulčíková touto svojou najnovšou knihou predviedla praktické zhmotnenie, stelesnenie jej vlastného odcitovaného postulátu. Ponúkla nám obsažné, rýmované a rytmizované hlboké sondy do večných tajomstiev smrteľného života.

Na záver recenzie zacitujem optimistický, lahodný autorkin blahoprajný odkaz: „Sekt dávno vyšumel / a sekta kajúcnikov / čaká. / Prijmi môj pozdrav / v zdraví. / A nech ťa nenaľaká, / že miesto pokojnej / jesene / želám ti jarné šantenie.“ Azda sa k tomu hodia ešte aj verše z básne Recept „Pridaj tešidlo do leštidla, / slnko do vlasov, / naštartuj krídla! / Leť!“

Jana Šimulčíková
LYRIKA DO KUFRÍKA

Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2019, 1. vyd., 72 s., ISBN 978-80-8194-109-2

Zdroj: Milan Kenda: Radostné stretnutie s komunikatívnou poéziou. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 39 – 40 (13. 11. 2019), ISSN 0862-5999, s. 20