Rodisko povýšil na ideu

347

Prokip Kolisnyk
VOŠTINA MYSTÉRIÍ
(ČARUNKA MISTERIJ)
Prešov: Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku, 2017, 1. vyd., 312 s., ISBN 978-80-971761-3-6

V súčasnosti len zriedka nájdeme výtvarného umelca, maliara, ktorý by sa okrem výtvarných diel zaoberal literatúrou – písal básne, prozaické diela. K tým výtvarným umelcom, čo sa venujú aj slovu, literatúre, patrí Prokip Kolisnyk (* 1957), ktorý žije a tvorí v Prešove. Každý má svoj stredobod vo vesmíre. Pre Prokipa Kolisnyka je to jeho rodisko – dedina Potašňa (Vinnycká oblasť, Ukrajina). Hlavným prostriedkom maliarovej komunikácie je farba, základom literárnej komunikácie je slovo. Výsledkom jeho literárneho úsilia sú knihy: Čysnycja, 2001 (čysnycja – desiata časť /tri nite/ z pásma; pásmo – istý počet nití navinutých na motovidle), Vid peršoji osoby samoty (Od prvej osoby samoty, 2002).

Aj v najnovšej knihe esejí čitateľ zacíti v slove vôňu farieb a naopak – v jeho výtvarných dielach akoby sa každý detail podobal slovu. Literárna kritika o ňom napísala, že svojimi filozoficko-esejistickými úvahami sa symptomaticky pohráva so skutočnosťou, v torzovitosti pocitov vytvára priestor na domýšľanie a suverenitu svojho pohľadu. Vo svojej esejistike autor pripomína hľadača pokladov v neznámom časopriestore, a to aj napriek tomu, že si dobre pamätá alebo sa mu to, nebodaj, len zdá… Je to hľadanie strateného či zabudnutého, lebo to nie je to isté…

A to, čo zostalo akoby nepovšimnuté, hoci aj ono pripomína, že tu bol život, odohrávali sa tu životné peripetie, o ktorých už tieto ostatky nič nepovedia… Omyl. Treba sa len dobre prizrieť, pozorne sa započúvať do týchto nemých vecí a javov. Nemusíte vlastniť najnovšie výdobytky techniky, stačí si správne naladiť srdce. Že je to priveľmi sentimentálne? Možno práve sentimentalita nás ešte drží nad vodou… Možno práve jej vďačíme, že sme ešte tu, že o nás vedia… Autor sa neustále vracia k symbolom rodu: „Skriňa – archa – bola zhotovená zo silného dreva, zaiste z duba, na rohoch okovaná; z oboch strán boli k nej pripevnené železné rúčky, aby sa v prípade nutnosti dala preniesť, zdá sa, že stála tam večne ako oltár a typické pre ňu bolo, že veko bolo ploské (nie zaokrúhlené), ako býva u skríň, kde je uložené veno pre mladomanželov, zrejme táto skriňa bola zhotovená na iné účely… Ale najzaujímavejšie bolo to, čo bolo vnútri, a vnútri boli tri nádoby: džbán, korčaha (veľká hlinená nádoba s úzkou šijou, v ktorej sa skladovalo obilie alebo nejaká tekutina) a kotlík… Keď ste tú skriňu otvorili, zdalo sa vám, že je tam množstvo nepotrebných vecí, lenže pri pozornom pohľade to bol drahocenný poklad, cenné boli nie samotné veci, ale to, čo bolo na nich vyrazené alebo napísané… Čo všetko tam bolo! Zdalo sa vám, že sú tam zhromaždené všetky vzorky ľudskej múdrosti z celého sveta, a pritom boli natoľko originálne, že si ich nemohol nikto privlastniť. A dosť bolo takých, ktorí si chceli potiahnuť z tohto pokladu, zmenšiť ho, ochudobniť. Neboli to však tí, ktorí tam hľadali kultúru, ale hľadali tam to, z čoho by mali osoh, a na dôvažok ešte to chceli obrátiť na posmech, lebo výsmech bolí…“

Keď sa pozrieme, čo nám zanechali predkovia, kladieme si otázku: „Čo z toho zostalo?“ Nakazili sme sa civilizačnými chorobami a nihilizmom („Civilizácia sa natoľko rozmohla, že len ťažko rozpoznať vonkajšieho nepriateľa od vnútorného, ani barikády nie sú také zreteľné…“). Možno je na svete raj, ale ak ho niet v duši, vtedy ho niet nikde. Do takýchto úvah sa púšťa P. Kolisnyk. Je to aj hľadanie harmónie s prírodou. Príčiny nesúladu treba hľadať v sebe. Odišli sme z rodných dedín, miest. Keď sa ta znovu vraciame, miesta a ľudia, ktorí tam žijú, chcú od nás nie nostalgické vzdychanie, ale niečo konkrétne, čo by bolo istou odmenou za to, čo sme v živote dosiahli, lebo všetko sa začalo práve na tých miestach.

J. Kolisnyk to vzal za správny koniec. V knihe približuje genézu plenérov, ktoré niekoľko rokov po sebe organizuje v rodnej Potašni, založil tam múzeum obce a galériu. Plenér uňho vyzerá ako príbeh, ba dokonca sa zjaví fráza: „Život trvá od plenéra k plenéru.“ P. Kolisnyk veľmi presvedčivo tvrdí, že dedina nie je len miesto narodenia, miesto, kde žije a pracuje istý počet ľudí, nie je len exotické miesto pre umelcov, je to symbol stretnutia s archetypickým, životopisno-maliarskym, koloristickým… Okrem estetického zážitku projekt, ktorého tvorcom bol a je P. Kolisnyk, poskytuje ľuďom v priebehu desiatich rokov dialóg s prírodou, s umeleckými dielami, so sebaidentifikáciou indivídua a štátu.

J. Kolisnyk je dôsledný v hľadaní rovnováhy vnútorného a vonkajšieho sveta. Vidíme to nielen v jeho výtvarných dielach, príznačné je to aj pre jeho literárnu tvorbu. Autor nepotrebuje veľký príbeh. Začína ho rozprávať, a hneď sa aj ponára do úvah. Krátky príbeh je iba impulzom k uvažovaniu, meditácii (samozrejme, nie bez dávky svojského humoru). V úvahách akoby bol inšpirovaný ukrajinským filozofom Hryhorijom Savyčom Skovorodom (1722 – 1794). Otvára zložité osudy ľudí a na ich komplikovanosti ukazuje, aké zložité je byť v dnešných časoch normálnym človekom. Niekomu sa môže zdať, že sú to iba úvahy o živote a jeho zmysle. Prokip Kolisnyk originálnym spôsobom odkrýva osud rodného národa, rodnej Ukrajiny ešte z čias, „keď vo svojom príbytku bola svoja pravda“. Niet sa čomu čudovať, lebo všetko sa z čohosi začína..


Bibliografický odkaz:
JACKANIN, Ivan: Rodisko povýšil na ideu. In: Literárny týždenník, č. 13 – 14, ročník: XXXI, vyšlo 11. 4. 2018, ISSN 0862-5999, EV 3136/09, s. 12. Dostupné z: <https://literarnytyzdennik.sk/rodisko-povysil-na-ideu/>.