Romantický realista a ironický kritik Spomienka na Jána Kalinčiaka pri 150. výročí úmrtia

190

Na tomto mieste si pripomenieme odkaz literáta, ktorý veľmi presne poukázal (aj prognózoval) na egoistické správanie sa nositeľov politických „právd“ a ich zmysle pre sebaobohacovanie sa… Reč bude o prozaikovi, básnikovi aj presvedčivom pedagógovi a či ak chceme – zo  širšieho pohľadu – „osvetárovi“ v najlepšom zmysle obsahu slova. Všetko spomínané bol Ján Kalinčiak. Vždy do poslednej bodky a samotnej podstaty ktorejkoľvek spomínanej „profesie“ a jej nezištného napĺňania.

Vône kvetov z pomyselnej Turčianskej záhradky sa nadýchol prvý raz 10. augusta 1822 v Hornom Záturčí, kde sa narodil v zemianskej rodine Jána a Terézie, rodenej Ruttkayovej. Ako vo vlastnom životopise uvádza: „… kde bol môj otec kňazom evanjelickým… podľa otca pochádzam z Oravy, a to z Párnice, podľa matky z Turca, z Vrútok, veľkej to zemianskej dediny turčianskej… Za chlapectva som sa u starej matky na Vrútkach, od Záturčia neďaleko, mnoho zdržiaval, a cvičil som sa v cnostiach kortešských i vpil som do seba spôsob zmýšľania nášho zemianstva.“ Prvé školské roky absolvoval v rodisku a v neďalekých Necpaloch; od roku 1831 už „dral“ lavice v Liptovskom Jáne a potom na Gemeri. Keďže odmalička bola na Jankovi zjavná chuť k štúdiu i bystrá hlava, a podporovali ho aj rodičia, už v roku 1836 ho bolo vidieť v hlúčiku rovesníkov medzi múrmi Evanjelického lýcea v Levoči. Od roku 1839 študoval v bratislavskom lýceu. V centre rozkvitajúceho slovenského povedomia, kde prítomnosť Štúrovho ducha zapaľovala pochodeň rodiacej sa národnej inteligencie. V prajnej atmosfére ideovej spolupatričnosti sa pustil do tvorby literárnych textov, ku ktorej mal prirodzené danosti podporené pilnosťou. Talentovaný študent počas jedného roka „suploval“ prednášky z rímskej histórie i latinčiny. Ba Kalinčiakovo prednášanie bolo také dobré, že si ho všimol a pochválil ho za ňu aj dozorca evanjelickej cirkvi Karol Zay. Gróf zo Štúrovho rodného Uhrovca (zarytý zástanca maďarizácie), si neodpustil zdvihnutý prst: Kalinčiak je „attaché – pridelenec Štúrov!“ Ďalšie kroky nášho „školára“ viedli do nemeckého Halle, kde na univerzite podbíjal svoje študentské čižmy filozofiou a históriou. Znalosť nemeckého prostredia ho zaviedla medzi kopce a dolinky Štiavnických vrchov, do domácnosti rodiny Landererovcov vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane), kde už povýšil: zo študenta na vychovávateľa. To už do života Jána Kalinčiaka naplno zasiahlo dlhoročné priateľstvo i vzájomná úcta s generačným vodcom inteligencie Ľudovítom Štúrom. Hoci miestami „korenené“ i obdobiami napätia, stačí spomenúť Kalinčiakovu – Štúrom dlho vytýkanú! – neúčasť na dobrovoľníckych výpravách.

Doopatroval Štúra – sníva v Martine

Ešte v roku 1846 sa Kalinčiak stáva riaditeľom Evanjelického gymnázia v Modre, malokarpatskom mestečku, ktoré bolo riadením osudu zanedlho posledným míľnikom na ceste Štúrovho života. Tu, „utiahnutí“ medzi miestne vinohrady, nemal Ľudovít bližšieho a úprimnejšie priateľa, ako práve Kalinčiaka. Bývalý žiak – a teraz už i rovnoprávny spolupracovník – bol i svedkom Štúrových posledných chvíľ. „(Štúr) bol mi potom ustavičným priateľom; neraz hľadal útulok u mňa:, Janko môj, duša moja je smutná až k smrti, slovami evanjelia hovoriac. I nazhovárali sme sa, kým tma z duše jeho nezišla. Ja som ho opatroval v nemoci, ja som bol jeho dôverníkom, ja som ho pochoval – pri pomoci našich priateľov…“, uvádza Kalinčiak

Vráťme sa k nášmu Turčanovi – Modranovi, ktorý popri riaditeľovaní až do roku 1858 vyučoval latinčinu, nemčinu i maďarčinu. Už prichádzajúci do stredného veku, s povestnými fúzmi pod citlivým literárnym nosom, akoby sa trochu vrátil do mladých bratislavských rokov. Predsa však nebolo putovania dosť, osud ešte raz „posunul“ na šachovnici života. Na západ. V rokoch 1858 – 69 bolo jeho ďalšie riaditeľské miesto v nemeckom Evanjelickom gymnáziu v Tešíne, z ktorého odchádza ako predčasne penzionovaný. Kruh Kalinčiakových ciest sa uzavrel v roku 1869, keď sa definitívne presťahoval do rodného (za taký ho možno označiť v súvislosti s dnešným postavením Záturčia) Martina. Tu ešte krátko pôsobil ako redaktor literárneho mesačníka Orol a na jeho krídlach odletel 16. júna 1871 za ľudskými druhmi i mnohými literárnymi hrdinami. Pamiatke Janka Kalinčiaka sa aj dnes môžeme pokloniť na Národnom cintoríne v Martine, kde v tieni storočných stromov sníva svoj večný sen romantika o spravodlivosti pre Slovákov…

Oráč Slovenska

Štefan Krčméry napísal o Kalinčiakových historických prózach (najvýznamnejšej a najzáslužnejšej časti diela), že „priestorom a časom preoráva Slovensko najvýraznejšie, temer až programovite“. Janko (nebojte sa, nejde o prehnanú familiárnosť, veď sám Kalinčiak si zvolil i tento literárny pseudonym) vo svojej romantickej povesti Láska a pomsta (1858) napísal aj takéto slová, priam „definíciu“ tvorivého zámeru: „Bo všade pusto v krajinách našich, nikde ti nepovedia, to a to sa tu robilo, to a to sa tu stalo a tak bys sa nazdal, že tu večná smrť, večná nečinnosť panovala. V predošlosti ľudu tatranského nevidíš nič, čo by potomka hrdosťou napomínalo na skutky predkov zapadlých, na snovanie a pretriasanie myšlienok o pozdvihnutí a zvelebení v sebe a rode svojom hodnosti ľudskej. V prítomnosti (neľahkej druhej polovice 19. storočia – red.) zas opustený je ten ľud a ten kraj od celého sveta, ba i sám seba opúšťa akoby všetko, čokoľvek je v ňom dobrého, preč z neho ďaleko do cudzieho sveta chcelo utiecť… A hoc nič nepočuješ o predošlosti predkov, predsa zrúcaniny zborených zámkov svedčia, že tu bolo dakedy hýbanie, a to mohutné; hoc tu nemáš palácov slávy a skvelosti svetskej, predsa sama príroda si tu vystavila pomníky svojej slávy a veleby…“

Autorské krédo, priam brilantne formulovaný a postupne celým dielom i dôsledne napĺňaný program! O polstoročie neskôr by sa takýmto myšlienkam hovorilo manifest a podpisovali by sa pod ne tvorivé skupiny, ak nie rovno celá generácia! Ide o dielo nadaného človeka, zberateľa historických povestí i autora sprvu básní a potom próz, na stvárnenie ktorých si vyberal námety s jasným cieľom: konaním postáv účelne i pútavo ukázať na presadenie sa slovenského národného živlu v často nežičlivej dobovej realite a súvislostiach. Takými sú napríklad jeho charakteristické romantické prózy z rôznych končín Slovenska Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Mládenec slovenský, Serbianka, Svätý Duch, Knieža liptovské, Orava, Láska a pomsta, Mních… Mnohé z nich vyšli v  Orlovi tatranskom a svojho tvorcu pasujú medzi prvých nositeľov novej podoby kodifikácie slovenčiny v praktickom literárnom priemete. Zároveň  ide o najrozsiahlejšiu a najvýznamnejšiu časť slovenskej romantickej prózy vôbec, do ktorej vniesol štúrovský historizmus a sám prejavil vysokú všestrannosť a mimoriadnu erudíciu v estetike. Dejovo sú Kalinčiakove prózy zasadené do obdobia vlády kráľa Mateja Korvína a protitureckých bojov. Kým prózy napísané v 40. rokoch 19. storočia (napríklad Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Mládenec slovenský…) majú romantický charakter, keď konanie postáv je motivované silnými vášňami, neskoršie práce (Knieža liptovské, Láska a pomsta, Reštavrácia, Mních, román Orava) nadobúdajú realistické tendencie. Spracúval námety z uhorských dejín, z rôznych končín Slovenska, nastoľoval osobné a spoločenské problémy. Jeho cieľom bolo vytvoriť historickú novelu a položiť základy umeleckého štýlu v próze.

Realista v Reštavrácii

Osobitné postavenie v celom kontexte Kalinčiakovej tvorby má Reštavrácia (sfilmovaná ako Zemianska česť)… Brilantná humoreska, v ktorej zemianstvo predstavuje cez trpko-smiešny pohľad zacielený na jeho typických predstaviteľov na plátne typických okolností. Ukazuje, samozrejme v zhode s historickou pravdou!, že ako trieda dohrali svoju spoločenskú úlohu. Ba ide smelo ďalej a tvrdí, že zemianstvo patrí skôr do múzea ako do reálneho života. Kalinčiak okom skúseného literáta vybadal, že všetko zamýšľané môže s mimoriadnou účinnosťou ukázať na výnimočnej (hoci opäť typickej) udalosti. Takou boli voľby župných funkcionárov, nazývané dobovo aj „reštavrácia“. Na pomerne širokom plátne deja maľuje a pranieruje celý priebeh volieb ako samoúčelnú komédiu. Bláznivú fresku, v ktorej niet takmer ani štipka vážnosti, ktorú by si takáto udalosť v živote spoločnosti určite zaslúžila. Plytká prestíž zemianskych strán, obžerské a pijanské orgie, to boli totiž jediné záujmy vo voľbách, kde platil len hlas zemana. Klamstvo, bezbrehé podvádzanie,vydieranie a podplácanie zas osvedčenými prostriedkami na dosiahnutie požadovaných výsledkov. Kalinčiak ukázal, že bolo úplne jedno či  zvíťazí strana kandidáta Bešeňovského a či Potockého, potok (stoka) verejného života potečie ďalej vlastným korytom. Charakteristickým obrazom celej knihy je obraz smiešneho bedárskeho zemana Matiaša Bešeňovského – čo je za peniaz schopný sľúbiť hocičo hocikomu, a vzápätí za iné peniaze zradiť to, čo pred chvíľou prisľúbil – pokrikujúceho na poddaného sedliaka so sedmoslivkárskym sebavedomím: „Veď je sedliak na to na svete aby robil, a to i vtedy, keď zeman ani krížom slamy nepreloží.“ Kalinčiak načrtol v mnohom cestu i budúcej metóde (a smeru) literárneho realizmu, keď pridal ako čerešničku na tortu i osteň kritického charakteru. Ďalšou „kapitolou“ (rovinou) diela je využitie jazykového bohatstva obsiahnutého v prísloviach či prirovnaniach. Kalinčiak sa vytiahol ako neobyčajne vnímavý pozorovateľ hovorovej slovenčiny a jej ospevovateľ.

Pri pohľade na jeho literárne dielo nesmieme zabudnúť ani na významné teoretické a literárno-kritické práce. Aktívne vstúpil (v jubilujúcich Hurbanových Slovenských pohľadoch v roku 1851) napríklad do jednej z najzávažnejších polemík v doterajších dejinách slovenčiny, do „bojov“ o Žehry napísané Jonášom Záborským (viď SLOVENSKO 1/2016). Dôležitá je aj recenzia knihy O národných povestiach a piesňach plemien slovanských od Štúra, ale aj Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča (1862). Tieto totiž predstavujú prvý hlboký rozbor Sládkovičovej tvorby tvorby, najmä eposov Marína a Detvan a dodnes sú významným pramenným materiálom aj pre súčasných literárnych vedcov a historikov. Pridajme ešte, že až v roku 1955 vyšla kniha spomienok Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Jej editorom nebol nikto iný, ako náš Ján Kalinčiak.

V skratke môžeme zhrnúť, že ťažisko umeleckej tvorby Jána Kalinčiaka je v próze a patrí k hlavným predstaviteľom jej romantickej podoby u nás. Úspešne do našej literatúry vniesol historické námety a dodnes jeho diela patria k najčítanejším v žánri i zo spomínaného obdobia. Zároveň dokázal prekopať „jarček“ pre literárny realizmus, ktorým tento začal pritekať na naše literárne luhy a háje.

Na Kalinčiakovom náhrobníku neďaleko evanjelického kostola v martinskej časti Záturčie sú vytesané prorocké slová – Hranica života, ale nie lásky! Žiada sa doplniť ich – Hranica života, ale nie zabudnutia!