Rozpomienky na divadelné zákulisie a osobnosti druhej polovice minulého storočia (Čo som prežil v bratislavskej Novej scéne II)

348

Prvé mesiace môjho pôsobenia v divadle Novej scény mi bol vedúcim dlhoročný zamestnanec Karol Škarda, ktorého neskôr vymenili, na jeho miesto prišiel pán Sporka, no z kádrových dôvodov sa dlho nezdržal. O niekoľko týždňov nám riaditeľ Ján Kákoš predstavil nového vedúceho, akéhosi súdruha Králika, bol rodák z Nitry ako Kákoš. Začal hneď všetkým tykať, vraj sme súdruhovia. Prvé, čo chcel, bola vlastná kancelária. Nemali sme ho radi, hoci sme ho poslúchali a robili všetko, ako kázal. Prišiel s nápadom, že sám spraví pre dirigenta nový pult, lebo používaný je údajne staromódny. Cez deň, aj počas predstavení, začal na písacom stole rysovať zapojenie nového dirigentského pultu. Na jeho výkres sa chodili pozerať viacerí poprední pracovníci z riaditeľstva. Každý ho chválil. Aj my sme uznali, že rysovať vie. Raz večer som bol v jeho kancelárii sám. Začal som si plán podrobne prezerať. Zistil som v nákrese elektrický skrat. S kolegami sme sa dohodli, že mu to nepovieme. Konečne sme mali starý pult vymeniť za nový. Vyzeral fantasticky, to treba uznať. Spočiatku aj všetko fungovalo. Zdalo sa, že vedúci prišiel na chybu. Pult sme položili na dirigentské miesto a zapojili do siete. Nového dirigenta Zdeňka Macháčka zoznámil so všetkými tlačidlami a vypínačmi. Večerné predstavenie sa začalo predohrou. Opona už bola vytiahnutá, z dirigentského pultu sa niesol jemný dym – najprv len malý biely prúžok po chvíľke zmohutnel, až sme štipľavý dym zacítili aj hore na balkóne. Rýchle som pribehol k hudobníkom a odpojil prívodný kábel. Cez prestávku sme pult vymenili za starý, ktorý potom fungoval mnohé roky presne tak ako za predchádzajúceho sympatického dirigenta Bohuša Slezáka.

Ján Kákoš

Ján Kákoš. Foto: archív

Králik sa často chválil riaditeľovi Kákošovi, že podriadení ho majú radi. Raz som si z rekvizitárne priniesol laso, také kovbojské. V kancelárii vedúceho som ho upevnil na strop, presne nad jeho písací stôl. Vytvoril som slučku ako pre obesenca. Večer, tesne pred predstavením, prišiel do kancelárie Králik spolu s riaditeľom Kákošom. Ten to zbadal prvý. „Tak ty hovoríš, že ťa majú radi. A toto je tu čo?“S úsmevom ukázal na slučku. Králika išlo poraziť, vraj on si zistí, kto to tam dal! O tomto „ocenení“ nášho vedúceho sa zakrátko dozvedelo celé divadlo. Všetci vedeli, že som to bol ja, ale nikto ma za to nehrešil, práve naopak, chválili ma. Z divadla som odišiel na vlastnú žiadosť 31. decembra 1959, po troch rokoch príjemných chvíľ. Bola to fantastická škola života, ktorá sa napokon po rokoch skončila mojou emigráciou do USA.

Pozvanie pre F. K. Veselého

V roku 1976 som oficiálne z Ameriky pozval spolu s priateľom Ľudom Herzom Františka Krištofa Veselého do Spojených štátov na výlet, ale aj zaspievať našim krajanom. Medzi Slovákmi v USA bol veľmi obľúbený. Často som hrával jeho piesne v svojom rádiovom vysielaní na stanici WHBI FM v New Yorku. Bol číslo jeden v popularite tanečných melódií a Janka Guzová v ľudových piesňach. List s pozvaním sme poslali aj na slovenské ministerstvo kultúry. Odtiaľ nám prišla po mesiaci odpoveď v češtine, že nám nemôžu vyhovieť („nelze vyhověti“), lebo jeho prítomnosť v USA by mohli využiť nepriateľské a protisocialistické živly emigrácie z tzv. klérofašistického Slovenského štátu. No a tým to bolo pre nich vybavené.

Ivan Krivosudský

Ivan Krivosudský ako 49-ročný v televíznom filme Miesto v dome (1976) režiséra Jána Lacka. Foto: archív TV archív

Na výročie narodenín mojej sestry Violy 29. 11. 2004, keď bola u mňa v New Yorku na návšteve, som sa o tretej ráno strhol zo spánku a nahlas vykríkol: „Nurin!“V hlave sa mi odrazu vyjavil Ivan Krivosudský a dávne divadelné predstavenie od Alexandra Gladkova, v ktorom Krivosudský stvárňoval grófa Nurina. Taká neuveriteľná asociácia! Napísal som mu list do Bratislavy a pripomenul mu svoje dávne účinkovanie v divadle, aby vedel, kto som. Kedysi mi dal text jednej žartovnej poviedky, ktorú som krátko po absolvovaní konzervatória predniesol na konkurze do rozhlasu. Po čase sa stretol v Bratislave s mojou manželkou Máriou, ďakoval jej za list s tým, že ani nevedel, kto všetko pracoval v divadle (v liste bol zoznam takmer všetkých hercov a pracovníkov divadla).
Okrem iných som uviedol meno Vladimíra Dubeckého, ktorý v tom čase pracoval ako referent na riaditeľstve. Často premietal zamestnancom divadla vzácne, aj zakázané západné, prevažne revuálne filmy. Boli to krásne časy mojej mladosti, na ktoré sa nedá zabudnúť. Dodnes si pamätám mnohé úryvky z hier aj melódie, hoci som sa ich nikdy neučil, len mnoho ráz počul. A keď bolo dotknuté aj srdiečko, v hlave to zostalo.

Necitlivé zásahy

V socializme, ale aj po Nežnej revolúcii mnohí považovali a dodnes považujú operetu za prežitok. Správal sa tak bývalý minister kultúry Milan Kňažko, pred ním riaditeľ Novej scény Ľubo Roman, ktorý stihol povyhadzovať zo dňa na deň jedenástich vynikajúcich hercov. A tak opereta z Novej scény úplne vymizla – aj s orchestrom. Hovorilo sa, že orchestrisko „vyliali cementom“. Ešte šťastie, že po čase na riaditeľskú stoličku zasadol správny riaditeľ Dušan Jarjabek, ktorý mal rád klasickú operetu a ktorý ju aj čiastočne prinavrátil na javisko Novej scény. Tak sa znovu hral Hrnčiarsky bál(1996), Grófka Marica(1997), Ples v hoteli Savoy(1997).

V roku 1996 pri jednej z mojich návštev na Slovensku som sa bol pozrieť na obnovený Hrnčiarsky bálna Novej scéne. Bolo milé zaspomínať si na časy, keď som bol kedysi aj ja na javisku – v epizódnych úlohách, aj keď dielo bolo pre mňa z nepochopiteľných dôvodov značne skrátené.

Bratislava by mala mať na čele Novej scéne súceho riaditeľa, akými boli napríklad Ján Kákoš, Karol Vlach, Dušan Jarjabek, aby sa konečne znova operete dostalo také miesto, aké jej právom patrí.

Zdroj: Bohuslav Rapoš: Rozpomienky na divadelné zákulisie a osobnosti druhej polovice minulého storočia. Čo som prežil v bratislavskej Novej scéne II)In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 7 – 8 (27. 2. 2019), ISSN 0862-5999, s. 6.