S Katarínou Kuníkovou o jej knihe Zákon príťažlivosti

411

Ona je sama v cudzom meste a sníva svoj veľký sen. On je vo svojom meste a rozhodne nie je sám. Majú spoločný balkón, každý jednu mačku a z duše sa neznášajú. Každé ich stretnutie je ako zrážka planét, iskry lietajú na všetky strany. Do poslednej chvíle nebudete vedieť, ako to dopadne, a nepustíte knihu z rúk, kým sa to nedozviete.

Taká je anotácia knihy Zákon príťažlivosti (Slovenský spisovateľ, 2019). Prostredníctvom projektovej manažérky Adely Vráblovej sme oslovili Katarínu Kunikovú (na fotografii), autorku pochádzajúcu zo spisovateľskej rodiny Kunikovcov a prinášame rozhovor s ňou. Aj ako knižný darček čitateľkám k MDŽ (prajeme všetkým všetko dobré!) Katarína Kuniková sa narodila, žije a pracuje v Nitre. Je vydatá, má dvoch synov, vnučku, má rada módu, bytový dizajn, okrasné záhrady, gurmánske recepty a rada spoznáva nových ľudí na nových miestach.

Na stránkach ste prekvapili dialógmi, pozorovateľským talentom a odvahou. Na svoj debut ste sa pripravovali pár desiatok rokov. Aký je rozdiel, podľa Vás, medzi grafomanom a spisovateľom?                                         

Dobrovoľne sa priznávam, že aj mňa často chytá nutkavá, priam maniacka potreba písať. Ale pevne verím, že spod môjho pera nevychádzajú nezmysly.

Vydavateľstvo uvádza váš debut sloganom „slovenských päťdesiat odtieňov“. Čo máte s klasikou ľahkého až mierne erotického čítania spoločné a čím sa odlišujete?

Kedysi, keď vyšiel román Milenec Lady Chatterleyovej od Davida Lawrenceho, bol považovaný za pornografický a na tú dobu priam škandalózny. Teraz by to bolo iba také šteklivé čítanie. Takže tie hranice sa dosť posunuli. Ja si myslím, že v mojich príbehoch je erotika veľmi vkusná, miestami rafinovaná a niekde ju nechávam na čitateľovej predstavivosti.

Čo bol zlomový bod, kedy ste sa rozhodli ponúknuť knihu vydavateľstvu? Bolo to ľahké, ťažké alebo iné, ako ste čakali?

Dotlačil ma k tomu môj manžel a blízki priatelia, ktorí čítali moje poviedky. Doslova sa na mňa vrhli, nech už s tým niečo robím. Nechcem sa vyjadriť v tom zmysle, že písanie je jednoduché, ale pre mňa bolo oveľa ťažšie odhaliť samu seba, ísť so svojou kožou na trh.

Ktoré atribúty malého mesta Vás inšpirujú a na druhej strane – ktoré krajiny a kultúry, ktoré ste spoznali, boli nezabudnuteľné a radi by sme ich priblížili čitateľom?

Menšie mestá sú  čarovné práve vďaka svojej útulnosti. Sú také osobnejšie. A keď si dokážu zachovať svoju pôvodnú tvár, o to lepšie, aj keď je to stále ťažšie. Ja mám rada pôvodné historické štvrte, napríklad starého mesta v Nitre. Z každého kúta na mňa dýcha duch času a ja si predstavujem ľudí, ktorí tadiaľ kráčali stovky rokov predo mnou. Ale touto otázkou ste mi veľmi nahrali, pretože som práve dokončila môj druhý román. Je to voľné pokračovanie Zákonu príťažlivosti, kde presne popisujem rozdiely medzi malým a veľkým svetom. Čitatelia sa majú určite na čo tešiť, pretože dej sa bude striedavo odohrávať v menšom meste a v niekoľkomiliónovej exotickej metropole. Samozrejme tam nebude chýbať ani láska. Miesto si nechám zatiaľ pre seba, bude to prekvapenie. Nepoznám však veľa ľudí, ktorí túto krajinu navštívili. Ja som vďaka otcovi mala tú česť tam nejakú dobu pobudnúť.

Váš starý otec Jozef František Kunik bol spisovateľ, redaktor a autor divadelných hier a písal najmä pre deti a mládež. Ako by sa tváril, keby čítal šteklivé scény v románe?

Môj dedko, žiaľ, zomrel, keď som bola veľmi malá. Ale v útržkoch pamäti ho mám ako láskavého milého človeka, ktorý ma učil bicyklovať sa v Nitre pri rieke a hojdal ma na kolenách. Pre mňa vtedy nebol spisovateľ, ale dobrý deduško. Keď som neskôr čítala jeho príbehy, hlavne Vrchárov beťárov, našla som medzi riadkami jeho nezbednú povahu. Verím, že by bol na mňa hrdý a na erotiku by sa díval z profesionálnej stránky spisovateľa. Ako na niečo, čo jednoducho k životu patrí.

Rozprávate sa niekedy v duchu? Aké dobré rady vám dáva?

Áno. S niečím sa zdôverím. Mám v osnove pripravených viac príbehov. Keď som neskôr rozmýšľala, prečo som debutovala práve Zákonom príťažlivosti, zistila som, že akoby ma smerovalo moje podvedomie. Kniha je totiž práve o plnení životných snov. Aj keď má moja knižná hrdinka iný sen, v podstate symbolika medzi ňou a mnou tam ostala. Čiže sme si obe vzájomne splnili sny. Ja jej a ona mne.  Podľa reakcií okolia si dovolím tvrdiť, že ma môj šiesty zmysel podržal.