S precíznou dôslednosťou bádateľa

361

Ivan Szabó

Roku 2017 uzrela svetlo sveta kniha esejí Dalimíra Hajka Básnický svet Jozefa Leikerta (VEDA). Kto sleduje umeleckú tvorbu tohto autora, vie, že poézia je jeden z pilierov jeho tvorivého prejavu, keďže Leikert je autor dvojdomý. V eseji o jeho veršoch Hajko konštatoval princípy jeho poézie slovami: „… v básni sa prejavuje najprenikavejším spôsobom autorovo vedomie i podvedomie, v básni môžeme odhaliť nielen povrchové, ale i spodné prúdy rozhodujúce o postojoch a názoroch svojho nositeľa… Báseň je výpoveďou o najintímnejších ,zákutiach duše‘, a hoci hovorí obraznou rečou neraz vypovie viac než početné teoretické traktáty“ (s. 7). Zároveň nezabudol pripomenúť, že J. Leikert „je básnik a zároveň aj spisovateľ literatúry faktu, je to autor, ktorému v obidvoch prípadoch nemožno uprieť pocitové úsilie smerujúce k originalite literárneho výrazu…“ (s. 124).

Toto konštatovanie je akýmsi pripomenutím D. Hajka, že ho zaujal aj druhý „dom“ Leikertovej tvorby a bude sa mu v budúcnosti venovať, a tak vyšla jeho knižná esej Literatúra faktu Jozefa Leikerta.V jej úvode pochopil, že Veľkú časť Leikerovej literarúry faktu tvorí oral history, preto aj prvú kapitolu knihy venoval práve tomuto fenoménu (Teória a prax orálnej histórie) a pritom zdôrazňuje, že „orálny historik chce nielen poznať historické udalosti prostredníctvom rozhovorov s ich účastníkmi, ale aj vedieť o nich všetko podstatné a charakteristické a to aj také informácie, ktoré nie sú dostupné v bežných historiografických prácach, v učebniciach, v oficiálne prijímaných dokumentoch“(s. 42). Je len prirodzené, že sa v ďalších kapitolách venuje rozboru Leikertovej tvorby z tohto pohľadu – v súvislosti s obsahom jednotlivých tém, či tematických celkov. J. Leikert sa priznáva, že príbehy, zážitky osudy iných vníma cez seba. Tragédiu, nešťastie iných sa usiluje prebolieť a pretrpieť, no „aj sa podeliť s radosťou, prežívať s druhými úspech, šťastie, dopriať ho a tešiť sa z neho“ (s. 60). Pre jeho tvorbu je príznačný empatický prístup, no vždy bez nostalgie, bolestínstva, sebatrýznivého trpiteľstva či skľučujúcej depresívnej melanchólie.

Významnú časť Leikertovej tvorby tvoria knihy rozhovorov, pretože rozhovor je nepochybne kľúčovým prvkom metódy orálnej histórie. Jeho dialógy D. Hajko zaraďuje do formy „nie príliš vzdialenej klasickému platónskemu dialógu“ a vymenúva knihy rozhovorov J. Leikerta (niektoré v spoluautorstve s Máriou Mackovou) s Ladislavom Ťažkým, Jozefom Krónerom, Jozefom Kocourkom, Františkom Keleom, Jaroslavom Simanom… Hajko nezabudne zdôrazniť, že všetky rozhovory charakterizuje kvalitná príprava, zhromažďovanie relevantných informácií, predbežné zisťovanie faktov o predmete rozhovoru i špeciálne vedomosti z príslušnej oblasti atď. Leikertove rozhovory nie sú kontroverzného typu, nejde mu o polemiku, ale o konštruktívne rozprávanie, ktoré má viesť k poznaniu pravdy. Ako Hajko konštatuje, azda najväčšiu popularitu spomedzi Leikertových diel si vydobyli práce o období nadvlády fašistických či nacistických myšlienok v Protektoráte Böhmen und Mähren. Ide o knihy, aj dosiahli najväčší počet vydaní v slovenských a českých prekladoch: Ráno prišla noc (1989), A deň sa vrátil(1991), Čierny piatok sedemnásteho novembra(2000), Sny v okovách(2003), Ďaleko a predsa blízko(2007), Ukradnutá mladosť(2010) a Rozčesnutý čas Marka Frauwirtha (2017).Na okraj tejto série kníh Hajko konštatuje, že viaceré pasáže v ich textoch sa „opakujú, variujú a navzájom dopĺňajú, zrejme s cieľom osvetliť historickú situáciu z viacerých stránok, prípadne obohatiť spracovaný materiál novými poznatkami, spomienkami a svedectvami“ (s. 82). J. Leikert sa pri písaní týchto diel opieral predovšetkým o výpovede očitých svedkov, spomienky priamych účastníkov udalostí, samozrejme, popri archívnych materiáloch.

D. Hajko pripomenul, že jeho hľadanie nebolo samoúčelné, ale „malo svoj mravný zmysel“.Korešpondovalo s tvorivou erudíciou, no „najmä s citom a láskou, tak ako je napokon u tohto autora zvykom“, ako konštatovala Miroslava Poláková, prekladateľka niekoľkých Leikertových kníh do češtiny. Pri hodnotení Leikertovho diela Hajko zdôrazňuje, že sa v ňom stretáva vášnivosť investigatívneho novinára s triezvosťou autora literatúry faktu a precíznou dôslednosťou bádateľa používajúceho metódu orálnej histórie. No pre Leikerta je v niektorých dielach príznačný aj iný žáner – esej. V knihách Osobnosti Slovenska I. a II.sám autor priznáva, že krátke portréty týchto velikánov považuje za esejisticko-encyklopedické knihy. D. Hajko ich nazýva špecifický typ esejistického textu a hovorí „o žurnalisticky adaptovanej eseji, ktorá inklinuje svojou podstatou k publicistike emocionálneho typu“ (s. 123). Z toho vyplynulo aj jeho ďalšie konštatovanie, že Leikertove práce sa dajú charakterizovať ako „literatúra faktu s esejistickými prvkami“ (s. 130).

Zároveň pripomína aj ďalšiu oblasť Leikertovej tvorby – portréty významných osobností kultúrneho a verejného života, ktoré vyšli pod jeho editorstvom v spolupráci ďalšími autormi (napr. Politik s dušou filozofa – T. G. Masaryk v československých dejinách a ďalšie). Hajko sa na viacerých miestach knihy dotýka aj teoretických koreňov literatúry faktu, ktorú nielen analyzuje, ale často aj definuje. Napr. podľa neho jednou zo zvláštností literatúry faktu je „že sa vyvíja tak a tým, že vytvára hodnoty na prvý pohľad trvalé, ku ktorým sa vracia ľudstvo ako k hodnotám nadčasovým. Tým sa však tieto hodnoty stávajú aktuálne a nútia nielen historické vedy, ale aj literatúru faktu k vývinu, k hľadaniu nových odpovedí na zdanlivo uzatvorené témy… Literatúra faktu sa vyvíja tak, že tvorí zdanlivo názory a postoje, ale postupuje tak s permanentným vedomím, že ich trvalosť je relatívna a s pravdepodobnosťou takmer sa rovnajúcej istote bude v budúcnosti prekonaná“ (s. 222). Na tomto pohybe literatúry faktu má svojou tvorbou zásluhu aj Jozef Leikert. Autor Dalimír Hajko to identifikoval.

Dalimír Hajko
LITERATÚRA FAKTU JOZEFA LEIKERTA
Bratislava: Vydavateľstvo VEDA, 2018, 1. vyd., 251 s., ISBN 978-80-224-1674-0

Zdroj: Ivan Szabó: S precíznou dôslednosťou bádateľa. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 9 – 9 (13. 3. 2019), ISSN 0862-5999, s. 12.