Slováci v Maďarsku (ešte) existujú (K jubilejným výročiam antológie Výhonky a literárneho časopisu SME)

200

Ján Bobák

Keď v roku 1978 vyšla vo Vydavateľstve učebníc v Budapešti antológia básní a poviedok slovenských autorov v Maďarsku pod názvom Výhonky, bolo to príjemné prekvapenie aj pre nás, ktorí sme na Slovensku sledovali slovenskú literárnu tvorbu na stránkach Našej slobody, Ľudových novín a Nášho kalendára. Antológia bola príjemným prekvapením najmä z toho dôvodu, že v sedemdesiatych rokoch rezonoval na Slovensku názor, že slovenskí spisovatelia v Maďarsku vraj nedokážu prekročiť zenit ľudovej slovesnosti, tak ako bol prezentovaný v tvorbe dolnozemských písmakov (ľudových literátov), akými boli Michal Borguľa, Ján Gerči, Ondrej Kulík alebo Štefan Hudák.

Keď hodnotíme slovenskú literárnu tvorbu v Maďarsku za ostatných štyridsať rokov, môžeme bez zveličovania označiť antológiu Výhonky za základný medzník vo vývoji modernej slovenskej literatúry. Na stránkach antológie prezentovali svoju tvorbu piati literáti. Traja básnici (Juraj Marík, Gregor Papuček a Alexander Kormoš) a dvaja prozaici (Michal Hrivnák a Pavel Kondač). Pozoruhodné bolo, že v antológii predstavili svoju tvorbu nielen dolnozemci zo Slovenského Komlóša a Békešskej Čaby, ale aj Pilíšania zo Santova a Mlyniek. Za pozornosť stoja aj vydarené ilustrácie známeho čabianskeho ilustrátora Ondreja Lukovického. Takmer všetci autori boli absolventmi dvoch slovenských gymnázií, v Budapešti a v Békešskej Čabe. A navyše, nastupujúca generácia slovenských literátov vyrastala ešte v relatívne slovenskom prostredí.

Od vydania zbierky Hrušky mamovky Špiakovej (1955) stala sa antológia Výhonky prvou publikáciou pôvodnej slovenskej tvorby po dlhom období ticha, trvajúcom viac ako dve desaťročia. Toto hrobové ticho odzrkadľovalo svojím spôsobom tú nepriaznivú realitu, že po roku 1948 definitívne strácala 400-tisícová slovenská menšina v socialistickom Maďarsku svoju identitu a nenávratne prichádzala aj o svoju inteligenciu. Z pôvodného počtu Slovákov sa v súčasnosti hlási k slovenskej národnosti menej ako 20 000 osôb. Táto štátom organizovaná asimilácia slovenskej menšiny v ľudovodemokratickom Maďarsku sa v tichosti realizovala v priebehu polstoročia a nesie základné znaky genocídy. Socialistické združstevňovanie, industrializácia, kultúrna revolúcia, urbanizácia a vynútené demografické zmeny postihli aj maďarské obyvateľstvo, ale na ohrozenú slovenskú menšinu mali devastačný dosah, z ktorého sa už nespamätala. Socialistický režim zrušil ešte aj ten zúžený priestor, ktorý ako poslednú skalu útočiska predstavovala v horthyovskom Maďarsku slovenská evanjelická cirkev a slovenská evanjelická cirkevná škola.

Nepriaznivé postavenie slovenského školstva

Po nástupe komunistov k moci bola slovenskému školstvu uštedrená prvá citeľná rana v školskom roku 1960/1961. Slovenským stredným školám nanútili administratívnymi metódami dvojjazyčnosť (prírodovedné predmety sa začali vyučovať v maďarčine). Nikto sa Slovákov v Maďarsku nepýtal, či chcú takýto typ škôl. Zámer bol jasný. Veľmi rýchlo sa dvojjazyčný typ školy zmenil na jednojazyčný, v ktorom sa už všetky predmety vyučovali v maďarčine, len slovenský jazyk sa vyučoval ešte v slovenčine. Následne začala komusi prekážať aj spisovná slovenčina a namiesto nej sa usilovali pretláčať do takzvaných slovenských škôl vyučovanie v miestnych slovenských dialektoch. V oficiálnej propagande sa tieto školy nazývali „slovenské“. Výsledkom týchto násilných zásahov do slovenského školstva bol podľa básnika Pavla Samuela „postupný úpadok tak v pestovaní spisovnej slovenčiny, ako i národného povedomia“. A toto všetko sa odohrávalo aj za hlbokého mlčania či už Prahy alebo Bratislavy.

Názov antológie Výhonky veľmi presne vystihoval situáciu slovenskej kultúry v Maďarsku v sedemdesiatych rokoch, udupanej a zatlačenej do zeme. Jeden z organizátorov slovenského školstva, košický rodák László Sziklay, nechtiac prezradil podstatu reforiem slovenského školstva. Hlavným cieľom bolo vypudiť spisovný jazyk z tzv. slovenských škôl. Za pozornosť stojí aj fakt, že na týchto školách nepôsobili slovenskí pedagógovia, ale zväčša maďarskí pedagógovia, ktorých presídlili zo Slovenska do Maďarska v rokoch 1946 – 1948. Ich vzťah k Slovensku a Slovákom bol poznamenaný touto osobnou traumou. Ako Sziklay píše v úvode antológie, spisovná slovenčina už prestala maďarským pedagógom z „Felvidéku“ vyhovovať, a preto: „Učitelia a profesori slovenského jazyka a literatúry mali za úlohu vytvoriť moderný konverzačný spisovný jazyk svojich slovenských žiakov a študentov z nárečia, ktoré títo žiaci a študenti priniesli so sebou z rodičovského domu.“ Niečo skutočne absurdné sa stalo v takzvaných slovenských školách v Maďarsku, kde ešte aj tá trpená hodina slovenčiny bola prekážkou – mala sa vyučovať v miestnom dialekte. Nielen pre Horthyho, ale aj pre Kádára bola spisovná slovenčina významné politikum. Vyučovanie v dialektoch namiesto spisovnej slovenčiny presadzoval v tzv. slovenských školách už vládny komisár pre záležitosti Slovákov v Maďarsku v rokoch 1921 – 1942 so zámerom izolovať Slovákov v Maďarsku od slovenského národa a slovenskej kultúry.

Blesk z jasného neba

Antológia Výhonky sa na knižnom trhu zjavila nečakane, ako blesk z jasného neba, a ihneď vzbudila pozornosť aj na Slovensku, a to nielen v spisovateľskej obci. Prijali sme ju s nadšením a s veľkými nádejami. A čo bolo potešiteľné, predznamenala v nasledujúcich osemdesiatych rokoch, aby som parafrázoval spisovateľa Gregora Papučka, začiatok „zlatého veku“ slovenskej literatúry v Maďarsku. Čoskoro nasledovali ďalšie antológie Fialôčka fiala (1980), Pramene (1981) a Chodníky (1984). V nich sa verejnosti predstavili okrem už spomenutých autorov Július Szabo, Imrich Fuhl, Gabriel Kara, Zoltán Valkán, Andrej Medveď, Juraj Dolnozemský, Pavol Samuel, Veronika Halušková. Potešiteľné bolo, že popri autoroch staršej a strednej generácie sa o slovo prihlásili aj spisovatelia najmladšej generácie. A do literárnej tvorby sa zapojili aj Slováci, ktorí sa narodili na Slovensku – Oldo Kníchal, Mária Fazekašová, Michal Hanigovský, žijúci trvalo v Maďarsku.

Osemdesiate roky znamenali aj pozoruhodnú prezentáciu knižných debutov. Už len ich výpočet by bol skutočne veľký. V roku 1984 vyšiel v Maďarsku prvý slovenský román Hrboľatá cesta, ktorého autorom je Sarvašan Pavel Kondač. Ak sa chceme hoci len letmo dotknúť osemdesiatych rokov, nemôžeme obísť bohatú činnosť Literárnej sekcie Masovokomunikačného výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, ktorá vznikla v roku 1981 z iniciatívy Gregora Papučka. Zásluhu na jej založení mal aj Komlóšan Michal Krajčík. Okrem predsedu Literárnej sekcie Gregora Papučka sa na jej činnosti aktívne podieľali Ondrej Medveď, Zoltán Bárkányi, Anna Divičanová, Michal Hrivnák, Gabriel Kara, Pavol Kondač, Alexander Kormoš, Štefan Lami, Juraj Marík a Július Sabó. Literárna sekcia má veľkú zásluhu na oživení a rozvoji slovenského literárneho a kultúrno-spoločenského života Slovákov v Maďarsku. Pod vedením Gregora Papučka vydala v rokoch 1981 – 1987 šesť ročníkov almanachu Zrod, ktorého funkciu následne prevzal Nový prameň, ktorý vychádzal ako príloha Ľudových novín.

V roku 1994 rozšírila Literárna sekcia svoje členstvo aj o umelcov a zmenila sa na Združenie slovenských spisovateľov a umelcov. Žiaľ, po roku 2000 prestalo združenie fungovať, keďže maďarský štát nebol ochotný finančne podporovať jeho činnosť. Vydavateľská a edičná činnosť slovenských spisovateľov trpela a trpí akútnym nedostatkom financií. Podľa Alexandra Kormoša „maďarská politika vždy a presne vedela, čo nám najviac škodí“. Bez finančnej podpory maďarského štátu boli totiž slovenské literárne spolky a organizácie spisovateľov, vrátane časopisov, odsúdené na živorenie a zánik. V dôsledku reštrikčnej politiky Slováci v Maďarsku dosiaľ nemajú ani len vlastné vydavateľstvo. A Slovenská republika takisto nie je ochotná pomáhať.

Slobodná organizácia Slovákov

Pozoruhodné aktivity slovenských spisovateľov v Maďarsku vyústili koncom osemdesiatych rokov do založenia literárneho časopisu SME (v skratke Slováci v Maďarsku existujú), ktorého 30. výročie si v novembri tohto roku pripomíname. Časopis vychádzal v rokoch 1988 – 1992. Nadväzoval na almanach Zrod a je nerozlučne spätý s jeho zakladateľom básnikom a prozaikom Alexandrom Kormošom. Výsledkom týchto kultúrno-spoločenských aktivít bolo v roku 1990 založenie Slobodnej organizácie Slovákov. Predseda Alexander Kormoš sformuloval základné požiadavky revitalizácie „permanentne ubíjanej slovenskej národnosti“ v Maďarsku do deviatich bodov: schválenie národnostného zákona, ktorý zabezpečí pre menšiny príslušné práva a rovnaké šance v každej oblasti života; jednojazyčné slovenské školské inštitúcie od škôlky až po univerzitu; nezávislú a samostatnú organizáciu Slovákov; nezávislú a samostatnú organizáciu spisovateľov; nezávislý a samostatný kultúrno-spoločenský časopis; nezávislé a samostatné národnostné vydavateľstvo (Vydavateľstvo etnikum a tlačiareň, s. r. o.); nezávislú a samostatnú organizáciu národných menšín žijúcich v Maďarsku; regionálne združenie Slovákmi obývaných lokalít a všestrannú podporu od materského národa/štátu.

Alexander Kormoš a Gregor Papuček. Foto: archív

Pod vedením Alexandra Kormoša sa Slobodná organizácia Slovákov aktívne zapojila nielen do zápasu za národnostné práva Slovákov v Maďarsku, ale v deväťdesiatych rokoch otvorene podporovala aj slovenské národnoemancipačné hnutie, ako aj Maticu slovenskú v úsilí za uzákonenie slovenčiny ako štátneho jazyka. Kto si dnes spomenie a ocení Gregora Papučka, Štefana Kraslána, Alexandra Kormoša, Alexandra Zderku a Imricha Fuhla, ktorí v otvorenom liste Zamlčaný protipól, adresovanom okrem iných aj členovi predsedníctva Maďarskej socialistickej robotníckej strany Imremu Pozsgayovi a predsedovi Národného zhromaždenia MĽR Mátyásovi Szűrösovi, prvýkrát po viac ako štyridsiatych rokoch otvorili v máji 1989 otázku postavenia Slovákov v Maďarsku? Súčasné vedenie Matice slovenskej zrejme ani len netuší, čo všetko vykonali Slováci v Maďarsku na prospech Matice a slovenského národa. Štátne vyznamenania, udeľované prezidentom Slovenskej republiky, sa ako na bežiacom páse odovzdávajú aj tým, ktorí sa mimoriadne aktívne angažovali proti obnove štátnej samostatnosti Slovenska, vrátane bývalých agentov ŠtB. Pritom Slobodná organizácia Slovákov bola jedinou krajanskou organizáciou v štátoch bývalého sovietskeho bloku, ktorá aktívne podporovala zápas Slovákov v ČSFR za suverenitu a štátnu samostatnosť. Kto dnes ocení týchto nezištných národovcov a poďakuje sa im za prácu?

Všimne si vôbec niekto na Slovensku, že Slováci v Maďarsku ešte existujú, že ešte nevymreli? Alebo politické a kultúrne elity na Slovensku čakajú len na to, kedy Slovákov v Maďarsku definitívne asimilujú? A tu by sa mala chopiť svojej úlohy Matica slovenská, ktorá už takmer desať rokov zanedbáva starostlivosť o zahraničných Slovákov. V otázke pomoci Slovákom v Maďarsku zlyhala aj Slovenská republika. Nenaplnili sa slová nádeje, ktoré vyslovil Alexander Kormoš na Valnom zhromaždení Matice slovenskej v Rimavskej Sobote: „Po nežnej revolúcii sme začali naozaj cítiť, že už máme svoj materský národ, ale ešte vždy necítime, že by sme mali aj svoj materský štát. Dúfame, že raz sa aj toho dožijeme.“

Žiada sa účinnejšia pomoc zo strany SR a Matice slovenskej

Pokiaľ slovenská literatúra v deväťdesiatych rokoch úspešne nadviazala na „zlaté osemdesiate roky“, nasledujúce obdobie už poznamenal evidentný úpadok. Slovenskí spisovatelia, existenčne odkázaní na štátne dotácie, boli uťahujúcou sa finančnou slučkou maďarského štátu nielen umlčaní, ale aj umŕtvení. Maďarská vláda tradične reguluje finančné dotácie pre národnostné menšiny podľa politických kritérií. Nedostatok finančných prostriedkov bol hlavným dôvodom zániku pozoruhodného literárneho časopisu SME. Asimilácia Slovákov slávila svoj ďalší úspech. Na vedeckej konferencii Slováci v Maďarsku, ktorú v roku 1992 zorganizoval zlikvidovaný Ústav pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej v Bratislave, Gregor Papuček nasledovne hodnotil aktuálnu situáciu Slovákov v Maďarsku: „Najväčšou prekážkou nášho ďalšieho postupu je absolútny nedostatok mladých slovenskú reč ovládajúcich ľudí. Maďarské školy slovenských spisovateľov totiž nikdy nevychovávali a, prirodzene, ani nebudú. A v 95 % Slovákmi obývaných osád v Maďarsku sú len takéto školy. To, čo sa u nás na poli literatúry urobilo, urobilo sa len vďaka tým desiatim rokom, keď v Maďarsku zopár slovenských škôl predsa len existovalo.

Matica slovenská spolu so štátnymi a neštátnymi inštitúciami musí aktívne vstúpiť do procesu revitalizácie slovenského života v Maďarsku. Ako v tejto súvislosti zdôraznil Alexander Kormoš, „kľúčovou otázkou prežitia našej menšiny je predovšetkým pestovanie spisovnej slovenčiny a slovenského národného povedomia“. V opačnom prípade jubilujúce Výhonky zostanú len výhonkami a nedorastú do stromu, ktorý by mal prinášať ovocie.

 

„Antológia Výhonky sa na knižnom trhu zjavila nečakane, ako blesk z jasného neba, a ihneď vzbudila pozornosť aj na Slovensku, a to nielen v spisovateľskej obci. Prijali sme ju s nadšením a s veľkými nádejami. A čo bolo potešiteľné, predznamenala v nasledujúcich osemdesiatych rokoch, aby som parafrázoval spisovateľa Gregora Papučka, začiatok „zlatého veku“ slovenskej literatúry v Maďarsku. Čoskoro nasledovali ďalšie antológie Fialôčka fiala (1980), Pramene (1981) a Chodníky (1984).“