Slováci v Maďarsku na ceste národnej obrody (Na margo 40. výročia vydania literárnej antológie Výhonky)  

370

Michal Hrivnák

 

Neoddeliteľné miesto v spoločenstve slovenských spisovateľov majú aj krajania (viacerí sú členmi SSS) a ich literárny život v nových domovoch. Práve jeho etablovanie a pulzovanie hlavne pri zrode prechádzali neraz neľahkými etapami. O jednej takej v susednom Maďarsku pri významnom výročí píše spisovateľ a publicista Michal Hrivnák (2. 10. 1936, Slovenský Komlóš, Maďarsko). Pár slov o ňom: Po maturite na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe absolvoval Vysokú školu pedagogickú v Segedíne. Pôsobil ako učiteľ, zástupca riaditeľa žiackeho domova, referent Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, redaktor Ľudových novín v Budapešti, bol predsedom Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov v zahraničí. Po antológiách Výhonky (1978) a Pramene (1981) sa predstavil napríklad knihami próz V prúde času (1981), Tulipány (1986) a Nadišiel čas (1988).

Po rozpade monarchie podľa sčítania ľudu v roku 1920 za južnými hranicami novozriadeného Československa, stanovenými Trianonskou mierovou zmluvou (1920), zostalo 141 877 Slovákov. (Pritom podľa údajov publikovaných historikmi na území dnešného Maďarska ich bolo až 550 000!) No dôsledkom asimilačných tendencií národnostnej politiky horthyovského režimu a ďalších nepriaznivých okolností, napríklad výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom v rokoch 1946 – 1948 (presídlilo sa vtedy na Slovensko 73 273 Slovákov – národne najuvedomelejších, medzi nimi mnohí učitelia i kňazi), ako aj ideológie automatizmu v spojitosti s riešením národnostnej otázky obdobia komunizmu, ich počet rapídne klesal. Podľa štatistiky sčítania ľudu v roku 1970 si slovenčinu ako materinský jazyk označilo už iba 21 176 osôb (aj keď podľa odhadu Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku ich bolo ešte 110 000). Počtom i národným povedomím oslabená komunita Slovákov v Maďarsku (DZMS) v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pretrvávala na prahu zániku, spomínali ju už iba ako suchú ratolesť slovenského národa. V sedemdesiatych rokoch však nastali zmeny, suchá ratolesť sa začala rozzelenávať, vyrástali na nej „výhonky“…

Uvedený pozitívny trend bol výsledkom súčinnosti viacerých objektívnych i subjektívnych faktorov. V tomto období maďarská politická garnitúra venovala čoraz viac pozornosti svojim diaspóram v okolitých krajinách, pokúšali sa vymôcť pre ne práva, potrebovali na to morálne ospravedlnenie, a preto boli nútení prejaviť viac tolarencie menšinám žijúcim na území svojho štátu. Vďaka ústupčivým politickým opatreniam ústredného vedenia Maďarskej ľudovej republiky v rámci menšín krajiny, vrátane slovenskej pospolitosti, sa postupne vytvárali spoločenské regionálne i ústredné demokratické štruktúry. Podnietení politickým trendom sme popri folklóre v rámci DZSM rozširovali ďalšie svoje aktivity, venovali sme pozornosť ďalším oblastiam, najmä doslova pestovaniu materinského jazyka, vrátane literatúry. Zhruba za posledných päťdesiat rokov sa popri vybudovaní systému slovenských menšinových samospráv a každodennou mravčou prácou v kultúrno-spločenskom živote Slovákov v Maďarsku uskutočnilo niekoľo takých pútavých iniciatív, ktoré ho zásadne a natrvalo ovplyvnili. Za všetky spomeniem aspoň založenie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, slovenského divadla Vertogo, usporiadanie medzinárodnej vedeckej konferencie Kultúrne dedičstvo budapeštianskych Slovákov… K revitalizácii našej Slovače určite prispelo aj vystúpenie literátov píšucích po slovensky, čo datujeme vydaním prvej literárnej antológie Výhonky v roku 1978, zostavenej z pôvodnej tvorby týchto autorov. Jej zrod i následné diania – aj keď nepriamo – až dodnes ovplyvňujú celý náš kultúrny život. Dôvod na oživenie týchto udalostí nám poskytuje skutočnosť, že v tomto roku si pripomenieme 40. výročie vydania tohto povestného zborníka.

Zrod antológie Výhonky predstavoval pomerne dlhý proces i namáhavú prácu, sprevádzanú občas s ťažkosťami i nepochopením. Vtedy (hovoríme o sedemdesiatich rokoch minulého storočia) venovanie bytostným otázkam, skutočným potrebám národnosti, ako je napríklad slovenské písomníctvo, nebolo bežné. Zistiť vôbec existujúce subjektívne i objektívne (politické) podmienky takýchto aktivít si vyžadovalo určitý rozhľad. Bolo nutné uvedomiť si a vnímať srdcom, že národnosť pretrvavajúca na prahu zániku si nevyhnutne vyžaduje nový prístup k problematike, samozrejme, so zohľadnením daných možností. No, ako je dobre známe, každý začiatok, prechod či narušovanie zaužívaných zvyklostí obyčajne spôsobujú ťažkosti i konflikty… Zápasili sme s početnými dilemami, trýznili nás pochybnosti, či sme naozaj dozreli na literárny život… Od vydania prvého zborníka so zmiešaným materiálom Hrušky mamovky Špiakovej (1955) vtedy už prešlo viac ako dvadsať rokov. Síce sa v DZSM pomaly presadzovala myšlienka potreby intenzívnejšieho pestovania materinského jazyka, no literatúra ako možný prostriedok v tomto smere na programe zväzu nefigurovala. Iba v Ľudových novinách sa občas angažovalo niekoľko nadšencov so svojimi literárnymi ukážkami (občas písanými v maďarskom jazyku). Pisateľ týchto riadkov ako pracovník DZSM zohľadnením okolností inicioval vypísanie literárnej súťaže. Potom zužitkovaním takto získaného materiálu ako základu nastolil otázku vydania antológie. Tí, ktorí písali po slovensky, mysleli na čosi iné, čo predstavoval spomínaný prvý zborník: predsavzali si predstaviť sa pôvodnou tvorbou v slovenskom jazyku. Tieto nezhody spôsobili vo zväze závažné napätia, najmä keď sa rozhodovalo konkrétne o tom, čo a ako zaradiť do zborníka. Organizátori tejto práce boli vystavení aj politickým útokom.

Po prekonaní všetkých nepríjemností antológia pod atraktívnym názvom Výhonky však napokon uzrela svetlo sveta. Jej redaktorom som bol ja, ilustrácie vytvoril Ondrej Lukoviczký, úvod napísal literárny historik-slovakista László Sziklay. Autormi zastúpenými v zborníku sú Juraj Marik, Gregor Papuček, Alexander Kormoš, Michal Hrivnák a Pavel Kondač. Ministerstvo kultúry MR jej dokonca udelilo vysoké vyznamenanie. Ohlas na uvedené diania bol výrazný aj na Slovensku, privítanie zo strany domácej pospolitosti slávnostné. Atmosféra – mimoriadne nadšenie spôsobené úhľadnou knižočkou, čarom tlačeného slova „svojich“ – upútala pozornosť ďalších milovníkov literatúry. Aj takých, ktorí ešte nemali nijaké kontakty s DZSM a ktorí sa potom stali dôležitým ohnivkom ďalších aktivít. Zrod antológie bol prvým krokom, východiskom, ktoré potom na spôsob domino efektu rozhýbalo celý rad ďalších aktivít. Spoznané nové možnosti publikovania spôsobili zmeny v oblasti písomníctva a organizovania literárneho života, v rámci toho v určitom zmysle aj v oblasti celého duchovného života. Výsledok bol atraktívny, čoraz viac autorov sa hlásilo s príspevkami. Potešením bolo, že aj z radov mladších, najprv publikujúcich v periodikách a neskoršie aj so samostanými knihami. V osemdesiatych rokoch vychádzali tucty samostatných zbierok, bolo to obdobie vrcholu tvorivej činnosti našich autorov. Potom sa niektorí naši literáti (Alexander Kormoš, Gregor Papuček…) „ukázali“ so svojimi ukážkami a časom i knižne aj na Slovensku. Vzrastajúci počet záujemcov o literárnu tvorbu „výhonkárov“ a prispievateľov do literárnej rubliky Ľudových novín nastolila otázku naplnenia potreby združenia tohto potenciálu. Prišiel čas založiť literárny spolok. Tak sme si založili Literárnu sekciu pri Masovokomunikačnom výbore DZSM, neskoršie už osamostatnene s názvom Združenie slovenských spisovateľov v Maďarsku. Aj štýl a obsah práce v rámci organizácie sa postupne zmenil. V celku a trošku zjednodušene: od vydania antológie diel našich po slovensky píšúcich autorov viedla cesta cez zintenzívnenie literárnej činnosti, od vytvárania literárneho života priamo až ku skúmaniu fundamentálnych otázok národnostného bytia Slovákov v Maďarsku, hľadania adekvátnych spôsobov podchytenia národnosti. Toto bola podstata ich činnosti, neodškriepiteľný prínos v prospech záchrany národnosti. Prestíž našej organiziácie rástol, naši literáti sa z domácej menšinovej uzavretosti relatívne rýchlo dostali do povedomia slovenského, vrátane krajanského sveta. Rozširovali sa naše medzinárodné kontakty. Už počas prípravy zborníka s literátmi zo Slovenska Rudolfom Chmelom, Milanom Krausom, Petrom Andruškom a potom aj Rudolfom Čižmárikom a Vojtechom Kondrótom. Vďaka Imrichovi Kružliakovi sme nadviazali kontakty s Úniou slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov v zahraničí – s ňou aj so štátnymi orgánmi SR sme usporiadali v roku 1996 v Budapešti konferenciu tohto slovenského svetového združenia, ktorú pozdravil aj prezident Maďarskej republiky Árpád Göncz. Okrem už spomínaných a takisto kontaktov s Maticou slovenskou, Domom zahraničných Slovákov a MZV SR musíme spomenuť plodnú spoluprácu so Spolkom slovenských spisovateľov (viacerých našich autorov prijali za členov tejto stavovskej organizácie), Veľvyslanectvom Československej (neskôr Slovenskej) republiky a so Slovenským inštitútom v Budapešti (v spolupráci s ktorým sme zorganizovali medzinárodnú konferenciu aj na taku tému, akou je národná identita). Boli sme prví, čo našli cestu k Slovákom v panónskom regióne. Po dohode so Slovákmi v Rumunsku a vo Vojvodine o obnovení vydávania časopisu Dolnozemský Slovák sa otvárali priestory ďalšej spolupráce a dodnes sa uskutočňuje v takmer všetkých oblastiach kultúry.

Novou kapitolou činnosti nášho spolku bolo odkrývanie, mobilizovanie a integrovanie našich výtvarníkov a ďalších umelcov do ZSSUM a do kultúrneho života Slovákov v Maďarsku vôbec. Organizovali sme pritom napríklad s Domom zahraničných Slovákov putovnú výstavu od Michaloviec až po Bratislavu. Ovdvtedy sú naši výtvarníci stálymi subjektmi kultúrneho života Slovákov v Maďarsku. Vydanie zborníka Výhonky a všestranná činnosť našich literárov mali pozitívny dosah aj na ďalšie aktivity, už aj preto, že najaktívnejší „výhonkári“ boli činní aj v týchto oblastiach. Osobitne sa musíme zmieniť o publicistike, najmä preto, že naši najaktívnejší literáti sa presadili nielen doma, v menšinovej tlači, ale aj v najpoprednejších periodikách väčšinového i materinského národa. (Naša publicistika z obdobia spoločenských zmien okolo roku 1989 by si zaslúžila osobitnú monografiu, azda sa raz tak stane.) Boli sme takisto iniciátormi a realizátormi povestnej medzinárodnej konferencie Kultúrne dedičstvo budapeštianských Slovákov, jej závery určili až dodnes platný program pre činnosť našich menšinových samospráv vôbec. Títo istí agilní ľudia uskutočnili dlhodobý program Slováka Ondreja Likera Áchima, v rámci neho za pomoci CSS a maďarských priateľov sme postavili jeho sochu v hrade Vajdahunyad, v azda najreprezentantnejšej oblasti Budapešti za prítomnosti štátnych predstaviteľov a veľvyslanca SR v Maďarsku. Autorovi týchto riadkov vyšla kniha Áchim a Slováci, ktorá môže ovplyvniť z určitého hľadiska aj maďarskú historiografiu. Všetky tieto úspechy sú neodškriepiteľnou súčasťou spoločenského i kultúrneho života Slovákov v Maďarsku. Mimochodom, Slováci v Maďrsku na prelome tisícročia už vyvíjali primeraný literárny život, mali sponzora a založili si aj literárnu cenu…

Pre ucelenosť obrazu o význame Výhonkov a podiele našich literátov na revitalizácii Slovače v Maďarsku musíme poznamenať, že v poslednom období došlo k ochabnutiu tejto činnosti, aj pokiaľ ide o počet píšucich i intenzitu literárneho života (čo, pravdaže, nemení vyzdvihovaný význam Výhonkov, tie sú už časťou našej histórie). A nie tak z objektívnych ako skôr zo subjektívnych dôvodov. Aj keď ani tie najidelálnejšie spoločenské pomery, ani nijaké konkrétne opatrenia samy osebe „nevyprodukujú“ talenty ani literátov, no väčšia starostlivosť a takpovediac príprava pôdy pre nástup novej generácie môžu prispieť k aktivizovaniu skrytého potenciálu. To je zároveň najdôležiteší odkaz veľkého „vzplanutia“ sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia v oblasti vytvárania nášho literárneho života aj pre dnešok. Veríme, že naše jubileum a spomínanie na zašlé časy prinajmenšom upriamia pozornosť na potrebu vedomého organizovania literárneho života, keďže akékoľvek národné spoločenstvo bez literatúry je ako málokrvné nemluvniatko – neodolné a zraniteľné, s neistou budúcnosťou… Na záver treba povedať, že zrod Výhonkov a všetkého, čo nasledovalo, je výplodom spoločných úsilí „výhonkárov“, ďalších prispievateľov i našich priateľov zo Slovenska. Pri príležitosti 40. jubilea si pripomíname nie iba význam Výhonkov, ale vďačíme aj našim pomocníkom a spomíname si s úctou aj na tých, ktorí už nie sú medzi nami alebo zo zdravotných a iných dôvodov nemôžu byť prítomní na našej spomienkovej slávnosti, ktorá sa bude konať v druhej polovici októbra. Vďaka im všetkým.

Foto: archív a internet