Slovenská poézia zaznela na severnej Morave Reportáž z podujatí v starobylej Opave a na knižnom festivale v Ostrave

384
Na fotografii slovenskí básnici, členovia Spolku slovenských spisovateľov, s podpredsedníčkou Obce spisovateľov Českej republiky na Knižnom festivale v Ostrave 2. marca 2019. Zľava: Ján Tazberík, Lydie Romanská, Peter Mišák, Ondrej Nagaj a Štefan Cifra. Vľavo hore hľadisko na Knižnom festivale v Ostrave, vpravo prezentácia tvorby slovenských básnikov na podujatí, ktoré moderovala Lydie Romanská. Vľavo dolu Kultrúno-literárne centrum v Opave, v ktorom sa básnici zúčastnili na besede, vpravo pozvánka na autorské čítanie slovenských básnikov, ktoré sa uskutočnilo o deň skôr, 1. marca t. r., v Opavskom múzeu – Pamätníku Petra Bezruča Foto: Štefan Cifra a archív

Dlhodobá spolupráca Spolku slovenských spisovateľov (SSS) a Obce spisovateľov Českej republiky (OS ČR) priniesla už viaceré konkrétne výsledky. Medzi najvýznamnejší z nich dozaista patrí minuloročná Antológia súčasnej slovenskej a českej poézie/Antologie současné české slovenské poezie Refrény času, ktorú vydal SSS v spolupráci s OS ČR pri príležitosti 100. výročia vzniku prvej Česko-slovenskej republiky a ktorá predstavila – symbolicky – tvorbu 18 slovenských a 18 českých básnikov. Prejavom prehlbujúcej sa spolupráce bola aj pozvánka slovenských básnikov, členov SSS na organizovaný program v dňoch 1. a 2. marca t. r. v kultúrnych zariadeniach v mesta Opava a na Knižnom festivale v Ostrave na výstavisku Černá louka, kde sme prezentovali svoju tvorbu v programe s názvom Prišli sme k vám od Dunaja.

S neskrývanou zvedavosťou som sa vybral v prvý marcový deň, v piatok ráno na bratislavskú hlavnú stanicu, kde sme sa mali stretnúť s básnikom a priateľom Jánom Tazberíkom. Cieľom našej cesty bola severomoravské mesto Opava, ktoré som nepoznal. Vybrali sme sa doň na pozvanie podpredsedníčky OS ČR Lydie Romanskej, ktorá nám avizovala bohatý program. Zároveň s nami smerovali do Opavy – z Martina a Turčianskych Teplíc – ďalšia dvaja básnici, Peter Mišák a Ondrej Nagaj. Do Břeclavy sme cestovali Metropolitanom, v ktorom sme mali miestenky. V ďalšom vlaku už nie, a tak sme sa usadili, akože inak, v jedálenskom vozni. Vystúpili sme v Ostrave-Svinove, kde sme mali zraz a kde nás už čakala aj L. Romanská. Nasledovalo cestovanie „sympatickým poschodovým vláčikom“ – do Opavy. Už počas chôdze do Obecného domu na Ostrožnej ulici bolo zrejmé, že Opava nie je hocijakým mestom. Jeden historický dom striedal druhý, starobylá architektúra už na pohľad rozsiahleho starého mesta sálala pradávnymi dejinami. Nasledovalo milé prijatie a obed s pani Marcelou Mrozkovou-Heříkovou, riaditeľkou Opavskej kultúrnej organizácie (s vtipným akronymom OKO) – v salóniku prívetivej reštaurácie U tiskárny. Počas prípitku sme si vyberali jedlá a zhovárali sme sa, o čom že inom ako o regionálnej domácej strave. Slovenskej a severomoravskej či sliezkej. A z Petra sa „vykľuval“ kuchár, ktorý chŕlil jeden recept tradičnej kuchyne za druhým. Po dobrom jedle sa treba prejsť, a nie otupieť, a tak sme prijali ponuku navštíviť múzeum mesta, ktoré je v spomínanom Obecnom dome.

Opava – starobylé mesto

Expozíciou dejín s rýmovaným názvom Expozice Cesta mesta nás previedla mladá historička Iva Maloušková. Zahŕňa históriu Opavy od dôb jej pravekého osídlenia, cez stredovek (prvá písomná zmienka – 1195), v ktorom bola významnou obchodnou križovatkou, centrom sliezskeho kniežatstva, obohnaným hradbami s troma mestskými bránami – Jaktařskou, Ratibořskou a Hradeckou, až do konca 20. storočia. Tam sme sa dozvedeli, že Opava je naozaj starobylé mesto, ktorého väčšina obyvateľov pred bitkou na Bielej hore (1620) patrila k protestantom, a tak sa mesto dostávalo aj do konfliktov s olomouckými biskupmi. Jeho obyvatelia si v minulosti veľa vytrpeli, keďže mesto bolo vydaná žoldnierom dánskeho kráľa, niekoľkokrát ho obsadili i Švédi a veľkú pohromu preň znamenal požiar v roku 1689. V múzeu bola práve expozícia detských kočíkov, od najstarších, drevených, cez prútené (tie sme poznali z vlastného detstva), po modernejšie, no aj kočíkov pre bábiky.

Historik pán Zajíček nás potom previedol Domom umenia na Pekařskej ul., pred ktorým sme sa odfotili pri masívnej hlave kniežaťa vytesanej z jedeného kameňa. V objekte niekdajšieho dominikánskeho kláštora s priľahlým majestátnym Kostolom sv. Václava bola práve výstava venovaná spisovateľovi Franzovi Kafkovi. Zaujímavé sú dejiny kostola, pôvodne postaveného v gotickom slohu, neskôr, po viacerých požiaroch (13. a 15. stor.) prestavaného v neskorogotickom, potom renesančnom a napokon v barokovom slohu. To všetko vďaka peniazom, ktoré získavali mnísi z obchodu so soľou. Keď však už nemali prostriedky na jeho obnovu, „odsvätili“ ho a predali, aby vyplatili dlhy. Vojsko, ktorému pripadol (1788), ho zdevastovalo, keď ho predelilo stropmi/podlahami na dve poschodia, a využívalo ako stajne pre kone, sklad krmiva a vojenskú ubikáciu. V 50. rokoch 20. storočia v ňom boli obchodné sklady. Od roku 1964 sa začal opravovať, od roku 1974 je múzeom. Onedlho sa má reštaurovať, lenže aj pamiatkári sa sporia, či ho nenechať ako je – ako doklad rozličných historických slohov a štýlov.

V Pamätníku Petra Bezruča

V budove Sliezskeho zemského múzea – Pamätníka Petra Bezruča, na Ostrožnej ulici ul. 35, sme sa zvítali s básnikom a vydavateľom Danom Jedličkom z nakladateľstva Perplex, ktoré sa venuje vydávaniu českej pôvodnej poézie a prózy. Predstavil nám knižné projekty nízkonákladového vydavateľstva, no najmä sme sa dozvedeli, že podmienky pre pôvodnú knižnú tvorbu, teda jej grantovú podporu, sú rovnako chabé ako na Slovensku. Osobitne kriticky hodnotil kníhkupeckú politiku, ktorá pod tlakom komercionalizácie javí čoraz menší záujem o predaj domácich pôvodných kníh, keďže ju zaujíma najmä prekladová, zavše braková literatúra, na ktorej sa dá zarábať. Zoznámili sme sa aj s históriou múzea – pamätníka Petra Bezruča (pseudonym) a so životom tohto jedinečného básnika, opavského rodáka, vlastným menom Vladimíra Vašeka (* 1867 – † 1958). Svoju identitu utajoval podobne ako náš vynikajúci básnik Ivan Krasko (* 1876 – † 1958), ktorý začal publikovať pod menom Janko Cigáň (vlastným menom Ján Botto). Spoločné majú i ovplyvnenie poézie symbolizmom a modernou. V expozícii múzea je aj novinový inzerát, ktorý vyzýva P. Bezruča, aby sa prihlásil, lebo mu chcú vydať verše knižne. Večer v múzeu sme zavŕšili – aj na počesť Petra Bezruča – autorským čítaním svojich básní. Vážnu atmosféru osviežili Posmešníky O. Nagaja. Počas večere v hoteli Koruna, kde sme sa ubytovali, sme sa pozhovárali o dni plnom zážitkov a poznania očarujúceho mesta Opava.

Z Opavy do Ostravy

Keď sme kráčali chladným opavským ránom na železničnú stanicu, v parkovej aleji nás vítal kos – po slovensky drozd. Naozaj prituhlo, a tak tí z nás, ktorí mali chuť, sa rozohriali kalíškom slivovice – z fľašky prinesenej zo Slovenska. Opäť vláčik a v ňom zhovorčiví severní Moravania či Slezania, ktorí síce už hovorili o nás Slovákoch ako o cudzincoch, no aj tak ako o najbližších… Našou prvou zastávkou v Ostrave bola literárna kaviareň – ukrytá v bruchu kníhkupectva – na poschodí Kultúrno-literárneho centra Academia. Milá pani vedúca kaviarne vychválila Slovákov, ktorí spievajú v Sliezkom divadle, a urobila nám žiaduce presso a na jedenie jedinečnú špecialitu podľa vlastného receptu – šťavnaté tousty so syrom, paradajkami a s kapustovým šalátom ako prílohou – naše oneskorené raňajky. Aby sme nabrali síl na ďalšie putovanie – za knihami.

Knižný festival na výstavisku Černá louka

Pred dvanástou sme prikvitli pred výstavný areál Černá louka, kde sa odohrával Knižný festival Ostrava. Pred vstupnými dverami nás ochotne odfotila slečna spred autobusu cestovnej kancelárie, ktorú sme o to poprosili. V rámci Knižného festivalu sa v dňoch 1. až 3. marca t. r. uskutočnilo vyše 60 programov. Jedným z nich, v sobotu 2. marca bol aj náš program uvedený v bulletine i na plagátoch pod názvom Prišli sme k vám od Dunaje s dodatkom Lydie Romanská uvede vbesedu a autorská čtení slovenských básniků. a Hosté: Miroslav Bielik, Štefan Cifra, Peter Mišák, Ondrej Nagaj a Ján Tazberík – na pódiu nazvanom Nakladatelská scéna. Po tom, ako nás L. Romanská predstavila, prezentovala antológiu Refrény času, ktorú vydal SSS v spolupráci s OS ČR. Ako uviedla, slovenskú časť zostavil Š. Cifra v spolupráci s Jaroslavom Rezníkom, Borisom Brendzom a Miroslavom Bielikom. A ja som doplnil, že českú časť zostavila ona, L. Romanská – s úprimným poďakovaním za pomoc. Mišák prezentoval antológiu Básnici 2018, ktorú vydal SSS. Jej zostavovateľmi sú M. Bielik, predseda SSS, a Katka Kolláriková, členka SSS. Výber básní do nej zabezpečili básnici P. Mišák, J. Tazberík a Jozef Závarský. V bzučivej atmosfére festivalu sme napokon v dvoch kolách autorsky čítali svoje básne. Vydanie oboch antológií už pred podujatím ocenil český bohemista, literárny vedec Lukáš Průša, s ktorým som na festivale nahral videorozhovor. Nasledovala autogramiáda. Takmer päťdesiat tohtoročných vydaní Literárneho týždenníka, ktoré som na festival priniesol z Bratislavy, kým sme odišli z festivalu, si návštevníci rozobrali. Na tom istom pódiu sa uskutočnila Beseda, autorské čtení a autogramiáda L. Romanskej a Jany Richterovej. L. Romanská v úvode programu znova propagovala Refrény času a predstavila nás publiku ako slovenských básnikov a spoluautorov antológie. V rámci autorského čítania predniesla svoje básne venované Henrimu Bremondovi. Pred odchodom z festivalu sme si prezreli knižné stánky desiatok vydavateľov.

Keď sme prechádzali cez Smetanovom námestie so známym Knihcentrom s Domom knihy a Kníhkupectvom, na okraji vydláždeného obrubníka fontány sedela mladá dievčina, ktorá čítala knihu. P. Mišák si ju všimol: „Slečna, vy ste boli na našom programe – na Knižnom festivale!“ Dievča sa rozpačito usmialo, čím to potvrdilo. „Môžem si vás odfotiť?“, spýtal som sa ja. „Kundera napísal, že dnes sa už nikto nikoho na nič nepýta“, dopovedala a dodala: „Ale vy ste sa spýtali, teda môžete…“ Odfotil som ju a spýtal som sa jej, či píše poéziu. „Nie, ale čítam,“ odpovedala. Naozaj poetický záver našej cesty za literatúrou na severnú Moravu.

Na záver dňa nás L. Romanská pozvala na obed či „predvečeru“ do Karolíny. Kráčal som po Ostrave a nepoznával som ju. Kedysi dávno, na konci sedemdesiatych rokov som bol v meste ako študent na asi trojtýždňovej praxi vo Vítkovických železniarňach. Bolo to vtedy temné, smogom zahaľované, nevľúdne mesto. Aspoň si ho tak pamätám. Teraz je vynovené, zmenené, nové budovy, vydláždené námestia a najmä zeleň, to všetko na mňa pôsobí tak, že sa mi Ostrava zdá akási vľúdnejšia. Možno však o to väčšmi, že sme v nej – rovnako ako v Opave – po celé dva dni stretali príjemných, zhovorčivých, žičlivých ľudí. A aj keď žijeme v dvoch samostatných republikách – dávali nám najavo, že k Slovákom a ich kultúre majú blízko, že sme si najbližší spomedzi všetkých národov. A to sú mosty, ktoré vie stavať práve kultúra a osobitne literatúra.

Odchádzali sme z Ostravy, opäť rozdelení na dve skupiny – jedna putovala na severozápad, druhá na juhozápad Slovenska. Nás s J. Tazberíkom odviezla svojím autom až na stanicu L. Romanská, ktorá nám mávala na peróne. Zamávali sme jej z vlaku a povedali sme si, že sa treba vrátiť. Ale aj pozvať našich literárnych priateľov ku nám, na Slovensko. Lebo sme predurčení na spoluprácu, ktorej plody kultivujú nás, naše deti a budú kultivovať aj tých, ktorí prídu po nás.

Čitateľka. Foto: Štefan Cifra

Zdroj: Štefan Cifra: Slovenská poézia zaznela na severnej Morave. Reportáž z podujatí v starobylej Opave a na knižnom festivale v Ostrave In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 9 – 10 (13. 3. 2019), ISSN 0862-5999, s. 1 a 9.