Slovensko na križovatke

330

Pred vyše dvoma týždňami v podstate prvý raz zažilo Slovensko verejnú vraždu investigatívneho novinára a v tomto prípade obludný zločin zasiahol aj jeho priateľku. Streľba na investigatívcov, na rozdiel od Ukrajiny či Turecka, bola dosiaľ v našich podmienkach nepredstaviteľná. Ak máme byť celkom presní, pred desiatimi rokmi zmizol a odvtedy je nezvestný novinár Paľo Rýpal, ktorý takisto písal o mafii (ten však písal o mafii slovenskej, nie talianskej), a aj keď je veľmi pravdepodobné, že už nie je medzi živými, nepopravili ho verejne, odstrašujúcim spôsobom a takpovediac rituálne. Dlhodobejšie je nezvestný aj ďalší investigatívny novinár Miroslav Pejko.

Oba predchádzajúce incidenty však nevyvolali takú reakciu. Na Slovensku akoby touto vraždou padlo jedno tabu. Doteraz boli vzťahy medzi novinármi a objektmi ich kritiky logicky napäté. Obe strany si ale „strážili hranice“. Bojovalo sa justičnými prostriedkami – novinári píšuci o Pente by o tom mohli hovoriť. Verbálne zastrašovania či nadávky pri (ne)kvalite niektorých žurnalistických výstupov či mediálnom raketingu (výpalnom) asi ani nikoho nepre­kvapovali. Doteraz najväčšia zaznamenaná miera útoku na novinára bola fyzická inzultácia, rozbité či podpálené auto. Krehké prímerie, neformálne platiace medzi novinármi a tými, o ktorých kriticky písali, akoby sa skončilo. Nie preto, že by sa fatálne zmenil charakter našej spoločnosti, ako o tom hovorí A. Kiska, ale preto, že politický hyenizmus značnej časti našej opozície prekročil všetky hranice. Následkom vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky sme svedkami bezprecedentného pokusu o destabilizáciu Slovenska. Poďme však chronologicky.

„Všade, najmä v politike, podliehame slovnému obžerstvu. Veď rétorické výkony niektorých našich politikov pripomínajú veľkonočný rapkáč a diváci by si ich mohli vodiť na tenisové zápasy, tam by boli užitoční.“

Milan Rúfus

Na prvých, veľmi otvorených tlačovkách policajného prezidenta Gašpara sa jednoznačne deklarovalo, že polícia urobí všetko pre to, aby sa táto kauza dôsledne vyšetrila. Nie celkom šťastné bolo vyhlásenie policajného prezidenta, že vražda má pravdepodobne súvislosť s investigatívnou činnosťou zavraždeného novinára. Ako vieme, dnes je verzií o príčinách vraždy podstatne viac a dokonca pôvodne favorizovaná verzia o zodpovednosti talianskej mafie sa v svetle najnovších dôkazov ukazuje ako problematická.

Čo je najpodstatnejšie, opozícia neprejavila pred touto tragickou udalosťou ani najnižšiu mieru piety, ale s cynizmom sebe vlastným sa pokúša túto smutnú udalosť zneužiť na destabilizáciu Slovenska. V tejto súvislosti je priam neuveriteľné, že prezident Kiska reálne zhodnotil túto situáciu ako niečo úplne marginálne, čo nestojí ani len za to, aby skrátil svoju dovolenku v Alpách. Jeho poradcovia, naopak, nelenili a z danej kauzy urobili akt, ktorý jasne demonštruje premenu Slovenska na mafiánsky štát. Sotva možno Kiskovo vystúpenie hodnotiť ako štátnické, keď na jednej strane, hlboko si nevedomý svojich kompetencií, žiadal politické konzekvencie, na ktoré nemá nijaké kompetencie (požiadavka na hlbokú rekonštrukciu vlády či dokonca na predčasné voľby), na strane druhej jeho vyhlásenie, že v podstate nie je vôbec rozhodujúce, aký bol skutočný motív vraždy mladého novinára, charakter tohto štátu je definitívne narušený a je podľa neho nevyhnutné tento stav zásadne riešiť.

Sledovať sériu tlačových konferencií opozície, osobitne Igora Matoviča a podpredsedníčky parlamentu Nicholsonovej, bolo viac ako tristné. A jej vyzývanie na štátny prevrat bolo za všetkými čiarami. Na druhej strane bola nešťastná i reakcia premiéra, ktorý najskôr naznačil, že prejav prezidenta písaliniekde v zahraničí, pritom vzápätí pomenoval Georgea Sorosa ako ideového autora prejavu. Je fakt, že Kiska sa v septembri stretol so Sorosom bez účasti našich diplomatov, natíska sa teda legitímna požiadavka pýtať sa prezidenta, o čom spolu naozaj rokovali. Ale vytvárať príčinnú súvislosť medzi septembrových stretnutím v New Yorku a marcovým prejavom je skutočne pritiahnuté za vlasy.Neznamená to však, že sa tu nerozohráva vopred pripravený scenár. Vieme veľmi dobre, že scenáre farebných revolúcií sú jasné a viackrát odskúšané. Sústavné stupňovanie požiadaviek môže skôr či neskôr viesť k incidentom a už nebude cesty späť. Toto by si mali uvedomiť všetci účastníci protestov.

Slovensko dnes stojí na križovatke. Buď ostane naďalej civilizovanou krajinou, v ktorej sa moc kreuje v demokratických voľbách, alebo sa stane extrémne rozdelenou a nestabilnou spoločnosťou, v ktorej sa ku kormidlu vlády predierajú politickí dobrodruhovia s cieľom uchopiť moc za akúkoľvek cenu. Ak by sa tak, nedajbože, stalo, veľmi skoro by aj tí, čo dnes horlia Za slušné Slovensko, pochopili, akou fatálnou chybou by bolo dať moc do rúk falošným prorokom.
Veríme, že koalícia nájde riešenie v súlade s parlamentnými ústavnými princípmi a brutálna vražda i kauzy s ňou odkryté sa vyriešia. Svedčí o tom aj skutočnosť, že v pondelok predpoludním (12. 3. 2018) podal demisiu minister vnútra Robert Kaliňák a SNS a Most-Híd rokovali o zotrvaní vo vláde.

(Tento úvodník mapuje z dôvodu redakčnej uzávierky spoločensko-politickú situáciu do poludnia 12. 3. 2018)