Sme schopní spísať vlastné (a zužitkovať paralelné) dejiny?

315

Majitelia jediných právd sú zdesení! Rozbil sa svet svätých a nedotknuteľných tvrdení, lebo vynálezom nových nosičov informácií (tlač, mobilný telefón a internet) sa už nedajú každému cenzúrou upchať ústa, najmä tým, čo sa sťa chudobní usilujú prekričať bohatý názor. Európou sa plazí strach. Klesá dôvera v tradičné politické strany, občania upodozrievajú politikov, ktorých pôvodne volili, že nekonajú v ich záujme a presadzujú iracionálne sociálne experimenty s absurdnými argumentmi. Najmä v súvislosti s hroziacimi imigračnými cunami. Prečo toľko nedôvery? Kam sa stratila dôverčivosť, ak už nie dôvera. Dačo sa utajuje – to občan Európy vybadá s absolútnou istotou. Všetko sa začína tzv. korektnosťou názorov. Čoraz väčšmi sa vyžadujú jediné správne názory, až to mrazí. Jedna háklivá téma za druhou sa tabuizuje. A každou tabuizáciou narastá intenzita dohadov. Zamyslime sa nad tým. Na čo všetko sa nesmieme ani spýtať? A po akej ďalšej otázke sa niekto urazí a urazene dovoláva zákazov? Napríklad RTVS sa pôvodne úplne slobodnej otázky britskej televíznej relácie o významnej osobnosti zľakne. Lebo čo je možné v Anglicku, to nemusí byť na Slovensku! A najmä mladý človek na to zvysoka kašle. Len ho to utvrdí o falošnosti slobodného výberu. Môžeš si síce vybrať, koho chceš, ale len z týchto a týchto vyvolených. A tu sa odrazu ponúka absolútne voľná platforma tzv. sociálnych počítačových sietí… A zoskupení, ktoré hlásajú dráždiace názory. A tie názory dospelých dráždia, ba aj silných, vplyvných, tých, pred ktorými sa v podstate všetci trasú… Toto je dôsledok tabuizovania tém. Ale aj omnoho podstatnejšej skutočnosti. Nezvratnej krízy všeobecnej komunikácie.

Nejednoznačný výklad našich dejín

Nielen našu slovenskú spoločnosť frustruje nejednoznačný výklad mnohých udalostí našich dejín: najstarších, starých, mladých i súčasných. Našich domácich a okolitých, lebo naše sú aj tie okolité… Budem konkrétny. Formulujem zmysel otázok tak, ako som ich dostal pri rozličných debatách a stretnutiach.

Ako a na kom vyrástla mladouhorská štátna moc?

Boli sme, ako starí Slováci, dobytí Staromaďarmi alebo na našich upracovaných svalnatých nohách a chrbtoch a najmä na našich prebohatých skúsenostiach s intrigánskymi peripetiami vládnutia vyrástla mladouhorská štátna moc, ktorá tisíc rokov potom výdatne vysávala životaschopnú slovenskú miazgu a kŕmila uhorské nedochôdčatá? Alebo slávni a fešní Staromaďari „kúpili“ či „zaujali“ od primitívnych starousadlíkov, prostých ľudí, Tótov (čo sa sťa nedávni prišelci pred pár desaťročiami sami nazvali Slovákmi), za bieleho koňa celú ich rozsiahlu vlasť?                                                                                                  Keby sme vypísali názov medzinárodnej konferencie Slovensko a Maďarsko v Uhorsku, nastal by obrovský terminologický problém, ako by to totiž preložili Slováci a ako Maďari do angličtiny, francúzštiny, ruštiny a ostatných jazykov tak, aby išlo o výklad jednoznačný a pre Slovákov i Maďarov rovnako prijateľný (odhliadnuc od prívlastku pravdivý!)… Maďari a nimi ovplyvnená svetová odborná verejnosť totiž necitlivo stotožňuje pojem uhorský a maďarský.

Rozporuplné pohľady na udalosti

Aký je výklad Pittsburskej a Clevelandskej dohody u pôvodných signatárov: aký je a aký bol pravý zámer Čechov a aký Slovákov, no najmä aký bol výsledok tých dohôd? Keď vymenil slovákobijec Beneš slovenské územia severnej Oravy a severného Spiša za poľské (následne sliezsko-moravské), ktoré začlenil do teritória českých „historických zemí“, išlo o koloniálny akt zisku málohodnotnej uhoľnej sloje oproti územiam, ktoré pribudli na slovenský úkor Poľsku, alebo o iracionálny akt pomsty za slovenskú „spupnosť“ pred vznikom prvej Slovenskej republiky? Kto zavraždil Štefánika? Spáchal samovraždu? Vznik prvej ČSR a to, čo tomu predchádzalo a čo nasledovalo, sú raz viac-menej prekrucované fakty a inokedy zamlčované skutočnosti. Aký je skutočný odkaz slobodomurára Štefánika pre Slovensko a napokon aj pre Európu? Komu vyhovuje neurčitý národnostný či konfesionálny pôvod Masaryka a kto pozametal stopy, ktoré nepatrili pod cisársky obraz tatíčka? Ide o naozaj dôležité skutočnosti? Pre koho a načo? Ako si vysvetliť skutočnosť, že kým Česi vyháňali Nemcov zo Sudet, maďarón Široký (jeho matka ani nevedela po slovensky) verejne torpédoval oveľa korektnejšiu vzájomnú výmenu Slovákov a Maďarov; ba repatriovaných Slovákov nasilu posielali do vyľudneného už českého pohraničia po Nemcoch. Nemálo z nich, oklamaných a znechutených, sa napokon vracalo späť – z cudzích lazov, odkiaľ sa s nádejou túžili vrátiť do starej vlasti. A dnes počeštená Slovač nedobrovoľne tvorí neznámu skupinu pôvodne zahraničných Slovákov.

Ako sa malo zachovať Slovensko?

Alebo: Malo sa Slovensko v roku 1939 dať roztrhnúť Hitlerovými vazalmi, Poľskom a Maďarskom (s nulovým výhľadom vyhnúť sa definitívnemu národnému zániku), alebo podstúpiť tortúru všetkých ostatných európskych štátov bez výnimky a dať si omočiť ňufák v tých najsmradľavejších fekáliách, ktoré vyprodukovala vyše tisícročná ideológia „božích“ (a najmä nacistických) vyvolencov a nadľudí? A trebárs v príhodnej chvíli sa vzoprieť a obstáť so cťou vďaka Slovenskému národnému povstaniu (SNP)?                                    Je zbabelosť, alebo odvaha stať si na čelo fakticky či reálne okupovanej vlasti, a preklenúť kruté obdobia neslobody s neistým koncom – najmä ak označia takúto osobnosť trebárs za totalitárneho zradcu, za stalinského komunistu (predtým buržoázneho nacionalistu), ako to bolo u Dr. Husáka alebo u (pre väčšinu Čechov „farárika“) inak doma obľúbeného politika (s)prostého slovenského ľudu, ťažko definovaného „klérofašistu“ Dr. Jozefa Tisu, ktorého, napríklad, poprední židovskí predstavitelia žiadali, aby neodstupoval z postu prezidenta Slovenskej republiky – asi presne vedeli dôvody (vždy je niečo zlé a niečo ešte horšie)? A vynárajú sa mnohé podotázky: Koľko bolo vlastne odsúdených na smrť a oficiálne popravených ľudí počas prvej Slovenskej republiky (i keď to bol vojnový štát – ale také boli takmer všetky štáty v Európe v tom období) v našich väzniciach a koľko ľudí bolo deportovaných, potom čo sa vtedajší slovenskí predstavitelia dozvedeli, že našich spoluobčanov v koncentrákoch aj zabíjajú? Aká bola skutočná ekonomická situácia bežných občanov počas prvej Slovenskej republiky? Je dunajský dolár výmyslom? Malo Slovensko aj iné medzinárodné šance ako prežiť v obručiach hitlerovského nacizmu?

Nik nemôže zmyť kruté vyvražďovanie ľudí

Môj otec bol aktívnym účastníkom SNP. Tri mesiace utekal po horách a iba vďaka šťastiu prežil – akurát začal vykašliavať krv. Spomínal čestne na hrdinstvá, ale aj na nečestné konania mnohých gaunerov, ktorí sa ukrývali v partizánskych skupinách. To však znamená, že partizáni boli gauneri? To, že Červená armáda postavila do predných bojových línií mnohých odsúdených zločincov, je logické – aspoň sčasti odčiňovali zlo, ktorého sa dopustili. A keď títo „geroji“ znásilnili ženu, ukradli hodinky (až ich mali plné predlaktie), to bolo bezpochyby hrozné, ale pravda je aj taká, že ich vlastný politruk po zistení skutku namieste ihneď „odbachol“. Keď som sa pýtal otca, prečo bol v Povstaní, odvetil inak, ako nám vzorovo „kázali“ v škole: že nebojoval proti Slovenskému štátu ani za Československo, ale proti Hitlerovi; a ako veriaci človek vstúpil pred koncom vojny do KSČ, lebo ho tam veľmi naliehavo volali – a to, že každú nedeľu chodil do kostola, im ani najmenej neprekážalo. A keď sa začali represie v päťdesiatych rokoch? Roztrhal legitimáciu na Hlbokej (sídlil tam ÚV KSS), a len vďaka tomu, že mal ťažkú TBC a do roka zomrel, vyhol sa represiám.                                                                                                            Nik nemôže zmyť kruté vyvražďovanie ľudí v nemeckých a iných európskych koncentračných táboroch (ale najmä z iracionálnych rasových dôvodov), ale nesmieme prehliadať, že boli a sú aj iné genocídy, však, Turci? Neprevravia čosi o Arménoch a teraz Kurdoch? To len podotýkam, lebo masové vraždenie je neospravedlniteľné a neodpustiteľné. Ale, pýtam sa, nejestvujú už v nijakých súčasných ideológiách (zdôrazňujem, že aj nám známym a akceptovaným) doslova návody na rasové genocídy? Vedeli by nám to vysvetľovať napríklad zbožní moslimskí vodcovia a iní náboženskí fanatici.

Príčiny dnešnej bezútešnej politickej klímy

Aké by bolo úžasné, keby prvá Slovenská republika nevznikla počas vlády nacizmu (zdôrazňujem: nacizmus vtedy vládol v rozličných formách prakticky v celej Európe)! Prestali by spory, koľko koncentračných obetí pochádzalo naozaj zo Slovenska a koľko zo slovenských území anektovaných Maďarskom a o ktoré si chcú Maďari prikrášliť hanebné skóre ešte aj dnes na úkor Slovenska. A aké by bolo úžasné, keby druhá Slovenská republiky vznikla síce rovnako pokojnou cestou, ako sa rozviedla s Českom po nevydarenom manželstve s nesvojprávnym postavením Slovenska, ale bez bahna bezbrehej, chamtivej, nehanebnej a najmä nekoncepčnej privatizácie, ktorá privolala tieň skrivodlivosti i na oprávnené reštitúcie zhabaných majetkov po roku 1948 a najmä – vyvolala takú jednoznačnú opovržlivú pesimistickú a bezútešnú politickú klímu, ktorá zakalila aj tie najvznešenejšie ambície Slovákov po vlastnom štáte. Veď aj tým, čo nadšene volali na slávu Slovenska 1. 1. 1993, sa kotúľala po druhom odvrátenom líci trpká slza smútku z teroru lakomstva a besnej hrabivosti časti „podnikavých“ Slovákov, ktorí možno ani nepoznajú slová svojej hymny. Alebo poznajú, a iba nadšeným spevom prehlušujú štrkot zlodejských pakľúčov od zatiaľ neotvorených peňažných trezorov.

Obetný baránok Mečiar

Ktože si už dnes spomenie, že túto pandémiu chamtivej privatizačnej hystérie podnietilo ešte česko-slovenské federálne Národné zhromaždenie, a to pod českou taktovkou. Lžimédiá a trubadúri podvodníckej politiky na Slovensku však našli obetného baránka! Mečiara! Ak bolo niečo náhodou dobré, bolo to napriek „mečiarizmu“! A bolo niečo zlé? Ha-ha, veď to bolo za Mečiara! Dzurinda, Brigita Schmögnerová, Mikloš a im blízki riadili privatizáciu v sumách miliárd: v bankách, iných finančných ústavoch, všetkých strategických podnikoch! Za peniaze občanov oddlžili banky (ktoré sa museli aj za Čarnogurského, chtiac-nechtiac, počas „pomoci“ v prvej časti privatizácie, zadlžiť) aby ich za babku predali svojim zahraničným dobrodincom. A že by na nich dobrodinci zabudli? Veríte tomu? Áno, aj za Mečiara sa pokračovalo v privatizácii (aj) miliónových fabrík (zväčša v nádeji, že bohatí Slováci na rozdiel od cudzích nechajú dane Slovensku – čo bola v podstate naivná ilúzia, lebo ich cudzí záujemcovia napokon aj tak podobrotky-pozlotky od nich odkúpili), ale Slovák už počty v miliónoch a miliardách rozlíšiť nevie. Oboje sú totiž nepredstaviteľne veľké čísla. Že je miliarda tisíckrát väčšia? A tak sa ujal mýtus, dobre živený závisťou a dobre živeným falošným pocitom skrivodlivosti, že všetkému je na vine Mečiar. Áno, tak mu treba! Čo sa má čo naparovať! A je to taký problém, založiť vlastný štát? A ani noviny ho nemajú radi… Bodaj by ho aj majitelia novín radi mali, keď im nedaroval všetko za babku ako Dzurinda!

Slovenskí privatizační podnikatelia pod paľbou

Tzv. Mečiarovi privatizéri (mená citujem z našich „objektívnych“ bulvárno-žltých médií, napr. Rezeš v Košiciach, Ducký v Bratislave, Konárik v Banskej Bystrici, Kmotrík v Skalici a v Bratislave, Kovarčík v Nitre, Pór v Trnave) boli tou skupinou novovzniknutej slovenskej vrstvy privatizačných podnikateľov, ktorá stála ustavične pod závistlivou paľbou v duchu inštrukcií a ideológií cudzích kapitálových záujmov – ale výdatne podporovala kultúrne a športové aktivity, osobitne futbal. Počuli ste, ako niečo podobné urobili páni Mikloš, Dzurinda, Čarnogurský či novší záhadní zbohatlíci, trebárs Sulík alebo Matovič? Odišiel Rezeš – Košice bojujúce už v Lige majstrov vypadli z ligy, ba aj z druhej; zabili Duckého – Slovan vypadol a po troch rokoch ho musel z druhej ligy ťahať pán Černák a teraz ho drží pán Kmotrík; za Kovarčíka sa hral v Nitre najlepší futbal, ešteže sa ho sčasti teraz ujal Ľubo Moravčík. A čo urobili pred pár dňami primitívni fanúšikovia v Trnave? Matovičom a jemu podobným hlupákom nahuckaní idioti vypískajú a vyštvú donátora nie lacného úspešného klubu pána Póra a radšej „zarežú“ kvalitné mužstvo s európskou tradíciou, len aby „mečiarovec“ išiel podporovať klub do Prahy! Samovražda z fanatizmu?! Primitívne sebaublíženie ani neporovnateľné so samovraždou upálením. Ale aj výborný príklad politickej hystérie posledného pol druha desaťročia u nás doma.

Matovičizmus obviňujúci kohokoľvek z čohokoľvek

Kam až pokročila táto spoločenská choroba absolútnej nedôvery, permanentného spochybňovania všetkého a všetkých; to, čo si ľudia vo voľbách vyberú poctivou väčšinou, je zásadne zosmiešňované, obviňované, dehonestované… Čuduje sa niekto, že nechce ísť občan voliť? Aby volil, a za to mu niekto verejne brýzgal, aby ho nejaký novinár opľúval a nadával mu do zaostalcov, nevzdelancov a iných trpákov? Taký občan nechce byť duševný invalid, a tak si rýchlo osvojí akýkoľvek nezmysel, len aby sa mohol pýšiť rovnakým novinovým názorom, a tak ak niekto ukáže prstom – toto je zlodej a vrah –, bude to tvrdiť neochvejne aj on! A rovnako rýchlo si osvojí hrubý jazyk, ešte hrubšie spôsoby, a najmä primitívne konania, o ktorých si ani netrúfne tipovať, ako sa skončia. Toto je matovičizmus (vyberte si kohokoľvek z tých jemu podobných neokrôchancov, ktorí bez mihnutia oka obvinia kohokoľvek z čohokoľvek, a potajomky sami majú tony masla na hlave, a keď súd alebo vyšetrovateľ dokáže, že sprosto klamali, ani to nimi nehne), tak ako predtým kňažkizmus (pamätáte sa, ako napľul v parlamente rečníkovi do pohára vody, keď vystupoval v rozprave?)… A boli ste náhodou nedávno v divadle a vydržali ste tam dokonca? Toľko hrubých samoúčelných aktov a slov len tak ľahko nezabudnete… A ešte sa čudujeme primitivizmu futbalových fanúšikov?                                                             Nie sú len veľké otázky histórie a malé zo súčasnosti. Všetky formujú, ale najmä môžu deformovať našu budúcnosť. Keby opisoval mnou komentované skutočnosti dobre platený novinár „korektných“ názorov (a možno by sa našiel aj taký, čo by tomu úprimne veril), napísal by to úplne inak, a moje názory by vyzerali, že opisujem úplne inú situáciu v úplne inej krajine, iba aktéri by mali rovnaké mená.

Názorové svety, ktoré sa definitívne izolujú

Každý z nás zažil situáciu, v ktorej sa niektorým témam aj v kruhu rodiny či najlepších priateľov radšej vyhne. Dobrovoľné tabuizovanie tém je nutnou prevenciou proti zhoršovaniu vzťahov, ba aj redukcii kontaktov a v podstate nás posúva do osobitej kategórie ľudí, ktorá sa vymedzuje názorovou rozdielnosťou. Ide o izolovaný spoločenský jav, alebo o nový fenomén? Zdá sa, že diskusia stratila význam, lebo už sa nestáva, že niekto uverí argumentom iného a dá sa presvedčiť. A názorové svety sa definitívne izolujú. Medzi literátmi je už viac ako storočie neprekonateľný estetický rozpor. Ak sa spýtate obdivovateľky Keleovej, čo hovorí na Ruda Slobodu, ohrnie nos, v lepšom prípade sa prizná, že sa Rudove texty nedajú čítať. A to neplatí iba o Keleovej, celá plejáda od nej lepších autoriek by tu mohla ilustrovať túto skutočnosť. Keď sa práve spomenutý Rudo Sloboda sám seba spýtal, či sa oplatí písať a vydávať knihy pre hŕstku literárnych fanatikov, chcel som ho potešiť a spýtal som sa ho, či sa pre porovnateľnú hŕstku poslucháčov oplatí komponovať, naštudovať a hrať symfonické diela. Oplatí, smrteľne vážne povedal Rudo, hudba je božská! Mal rád hudbu po celý svoj krátky a krásny život.                                 Je to už raz tak. Kedysi radový intelektuál (ale nebolo ich až tak veľa, keď sa medzi vojnami v Bratislave všetci stretávali v Štefánke, Luxorke a v Carltone) zvládol konzumovať umenie v celej ponuke, chodil na výstavy, na koncerty, videl každú premiéru v divadle, ba ešte aj lepší film, zúrivo debatoval o novom francúzskom románe a naturalizme a obdivoval i kritizoval nové čoraz chudobnejšie architektonické formy nových reprezentačných budov. Dnes sa sotva poznajú všetci obdivovatelia výtvarného umenia, permanentky na filharmonické koncerty majitelia nemusia požičiavať priateľom a knihy domácich autorov ani náhodou nie sú podpultové. A predsa sa navzájom poznajú iba náhodou.                    Zemeguľa sa scvrkáva a svet ľudí sa nepriedušne izoluje. Všetci síce žijeme v tom istom meste a dýchame totožný vzduch, ale jestvuje mesto výtvarníkov, miesto, kde sa priam dôverne stretávajú hudobníci, to isté mesto džezmenov, rokerov, ba i smotánkarov, ktorých nevyrušuje ani vlastné nízke sumárne IQ sťa spoluúčastníkov každoročných plesov v opere.                                                                                                                    Ešte nikdy to nebolo zreteľnejšie. Žijeme nie spolu, ale vedľa seba. Aj Fico vedľa Matoviča, aj Matovič veľa Kotlebu. Ba aj Hrnko vedľa Bugára. A to nie je optimistické. V tom istom čase, hľadiac na to isté, vidíme niečo celkom iné.

Vyberať si musíme sami

Uvažujúc, odkiaľ a kam kráča naše spoločenstvo, náš národ, konštatujeme, že je z nás mozaika osobitých svetov, inak uvažujúcich, inak prežívajúcich, a najmä inak smerujúcich. A preto by možno bolo dobré, aby sme mali pred sebou dobrý prehľad a dobré porovnávanie. Vybrať si už musíme sami. Presnejšie – musíme si vyberať, lebo každý vesmír, aj ten náš myšlienkový, sťa paralelný s inými, sa ustavične rozvíja. A počas toho porovnávania so všetkými inými, k nám paralelnými, sa možno budeme mať možnosť aj lepšie spoznať. Ba aj korigovať to, čo sa ukáže ako menej pravdepodobné.                Ešteže prišli kozmológovia s teóriou paralelných vesmírov. Aj keby sa tá teória nepotvrdila v principiálnom vysvetlení kozmu, pojem môžeme zodpovedne použiť na náš spôsob existencie.

Zdroj:  IVAN V. HUDEC: Sme schopní spísať vlastné (a zužitkovať paralelné) dejiny? In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 3 – 4 (30. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 14.

Foto: Pavel Mikulášek

Ilustračná kresba: Ľubomír Kotrha