Smrť ako prápor? (ÚVODNÍK)

317

Spravodajské médiá nám dávkujú obrázky smrti ako chlieb každodenný. Patrí to už priam neodmysliteľne k rannej káve s rožkom, večer sa karikatúry niekdajšieho majestátu smrti ponúkajú i deťom ku kakau či krupicovej kaši. Márne by sme sa pýtali, prečo dostávame informáciu o istom druhu smrti na jednom kontinente, keď je plno, hrubo povedané, i atraktívnejších smrtí na iných miestach Zeme. Tento druh informovania má, prirodzene, svoje kategórie, tie vyššie (okrem úmrtí celebrít a zbohatlíkov) patria do rangu politických. Doteraz sa mi vybavujú obrázky niekdajšieho ministra vlády, ako v domácom oblečení leží v kaluži krvi na dlažbe v suteréne obytného bloku pri poštových schránkach. Zábery sa týždne reprízovali v televíznych správach bez toho, aby vopred upozornili divákov, že nie sú vhodné pre maloletých a citlivé povahy. Ktovie, čo tým redakcie sledovali. Buď nebolo dosť podobných „top“ smrtí, porovnateľných s tamtou, alebo ju režijne vyťahovali na potvrdenie toho, že po vykonávateľoch verejnej popravy za bieleho dňa sa intenzívne pátra. Alebo to jednoducho malo byť varovné upozornenie iným, čo neboli na tej „správnej“ strane.

Ktovie. So smrťou sa neraz narába ako s pragmatickou informáciou. Napriek tomu máloktorá vyvoláva taký rozruch, akým je u nás doteraz vytrvalo medializovaná vražda dvoch mladých ľudí. Ujali sa jej hneď na začiatku opoziční politici, k nim sa pridali organizátori protestných zhromaždení na námestiach, nasledovali kádrové výmeny na najvyšších vládnych postoch, po nich by mali prísť predčasné voľby s garantovaným prísľubom radikálnych zmien vládnej moci v štáte. Je na to ten „pravý motív“ vskutku smrť? Alebo práve ona významným spôsobom prispela k tomu, že k búrlivo protestujúcim sa masovo nepridávajú občania, ktorí majú rovnocenne kritické náhľady na pretrvávajúce problémy v našej spoločnosti. Smrť ako najvážnejšia a eticky nespochybniteľná hodnota ľudstva totiž spochybňujú samotné protesty, nech by niesli so sebou najvyššie humánne posolstvá. Lenže majestát smrti sa tu stal prednostne pevnou mediálnou kostrou, ktorá vzletne nadnáša ambicióznych politikov, aby cez jej kanály presviedčali zhromaždených, že práve oni majú výsostné oprávnenie na bezodkladné riadenie štátu. Terajšie pouličné protesty zdanlivo pripomínajú udalosti na námestiach koncom roku 1989. Zhromaždenia s rečníkmi, ochotnými uveriť, že prevrávajú k celému národu(?), však nereprezentujú jeho spoločnú túžbu. Aktivisti nimi akoby vracali do hry dávne tvrdenia, že Slováci (a, prirodzene, i nežnejšia časť tohto rodu) nie sú schopní samostatne si vládnuť. A že ich to vlastne ani netreba učiť, lebo takýto druh „školenia zadarmo“ si skrz svoju letoru v princípe ani nezaslúžia.

Stačí, ak uveria tým, čo majú v hlavách úplne jasno, kam máme smerovať, čomu nám treba dôverčivo pritakávať. Na to, čo reálne bude nasledovať, keď ich pouličné vystupovania už nebudú potrebovať, tí „praví“ politici nepotrebujú poskytovať nijaké jednoznačné záruky. Podstatná je zmena, a tá má prísť hneď a zaraz. Bez ohľadu na to, že výrazný pohyb na politickej scéne sa uskutočnil po ostatných parlamentných voľbách.

Vtedy si v podstate každá rodinka, obyvatelia dediniek v údoliach, mestečiek so štatútom okresných sídiel a, prirodzene, vo väčších mestách mohli podávať ruky na znak toho, že v budove na Dubčekovom vŕšku (v susedstve historického Bratislavského hradu s luxusnými podzemnými garážami slúžiacimi pracujúcim poslancom) majú skupinku vlastných zástupcov, ktorým zverili plnú dôveru.

Zdanlivo sme tým dosiahli raritnú spokojnosť drvivej väčšiny voličov – no ilúziu začali rúcať ešte pred zostavením koaličnej vlády partie strán, ktoré sa do tejto zostavy nedostali. Nereprezentovali síce ani štatisticky, ani fakticky väčšinu, ale médiá pôsobiace ako všemocne neomylné sa ihneď ujali svojej aktuálnej misie tvrdením, že spokojnosť v národe nemôže nastať bez radikálnej zmeny.

Vskutku bolo pre toto potrebné „povýšiť“ smrť na prápory revolučne naladených?


Bibliografický odkaz:
Dušan Mikolaj Smrť ako prápor? In: Literárny týždenník, č. 17 – 18, ročník: XXXI, vyšlo 9. 5. 2018, Index 49246, ISSN 0862-5999, E. č. MK SR: EV 3136/09, s. 1.

Ilustračné foto: pixabay.com