Spisovateľ Ján  Čajak vyrastal v rodine Pavla Dobšinského

48

Azda by nikto presnejšie nevystihol ľudské osudy muža, ktorý prišiel na svet ako jediný syn (popri dvoch predčasne zomrelých dcérach) mladého evanjelického farára a básnika mladšej generácie štúrovcov Janka Čajaka, než ich on sám vyslovil r. 1922 už ako významný literárny dejateľ a všeobecne uznávaná autorita v prostredí Dolnej zeme, v srdci či centre kultúrneho, politického, spoločenského i vzdelávacieho diania a snaženia tamojšej slovenskej enklávy. Ide o tieto slová: „…život mi tiekol všakovak.“

Básnik Janko Čajak svojmu synovi nestihol dať okrem mena prakticky nič. Zomrel roku 1867, keď malo dieťa tri roky. Ešte v tom istom roku sa však dostáva do rodiny iného významného a (pri všetkej úcte  k básnikovi Jankovi Čajakovi) aj oveľa známejšieho národovca a folkloristu Pavla Dobšinského. Od otčima sa Jánovi Čajakovi dostáva základné vzdelanie, ktoré potom rozvíja spočiatku na slovenskom gymnáziu v Martine, po jeho zatvorení roku 1875 pokračuje v Kežmarku a v učiteľskej prípravke (preparandii) v Lučenci, odkiaľ ho pre národnú činnosť vylúčili. Napokon predsa absolvuje gymnázium v Banskej Štiavnici a pokračuje v štúdiu na evanjelickej teologickej fakulte v Bratislave, no aj odtiaľ je za panslavizmus vylúčený. Rozhodne sa pre učiteľstvo a učiteľské skúšky skladá na pedagogickej prípravke v Kláštore pod Znievom. Medzi tým pôsobil v advokátskej poradni v Pezinku, ale aj ako učiteľ v Kokave a v Rajci. Po zložení skúšok učil ešte v Kráľovej Lehote, odkiaľ roku 1893 odišiel na Dolnú zem. V Selenči učil až do roku 1899, keď sa presťahoval do Báčskeho Petrovca. Tam pôsobil až do odchodu na dôchodok a neskôr už ako redaktor a spisovateľ až do smrti .

Ak sme už použili slovo pôsobil, treba vari dodať, že išlo o pôsobenie v celom a najširšom význame tohto slova. Čajak totiž nebol len učiteľom. Encyklopedické heslo o ňom hovorí ako o ústrednej osobnosti kultúrnej a osvetovej aktivity dolnozemských Slovákov. Právom. Jeho poznatková, skúsenostná, napokon aj citová „vybavenosť“, s ktorou ho vypravil do života jeho otčim, predurčovala mu životnú cestu. Spočiatku na Dolnej zemi cestu učiteľa, neskôr aj spisovateľa a organizátora, vždy tak trochu na hranici toho, prečo bývali (a veru aj dnes bývajú, prečo to nepriznať) ľudia, pracujúci na prospech národa prinajmenšom nepohodlní, častejšie však podozriví , nezriedka považovaní za nebezpečných. (Len na vysvetlenie predchádzajúceho exkurzu si skúsme zašpekulovať, prečo bol Ján Čajak na začiatku 1. svetovej vojny internovaný v Kamenici a Subotici…)

Len na okamih sa ešte vráťme k tomu, čo tu trošku vyčnieva ako Čajakova „predurčenosť“, a to je rodinné zázemie. Vieme, že matkou Jána Čajaka bola Adela, rodená Medvecká, dcéra evanjelického farára v Zvolenskej Slatine. Jej o 14 rokov mladšia sestra Terézia bola známa spisovateľka T. Vansová. A napokon je tu drienčanská fara s charizmatickým farárom Pavlom Dobšinským – vychovávateľom i (ako sme už naznačili) prvým Čajakovým učiteľom. Ján Ćajak teda vyrastal i dozrieval v prostredí vidieckej inteligencie. Nečudo, že jej postoje, zásady či princípy stali sa aj jemu vlastnými, a to tak v pôsobení pedagogickom, veď bol „…učiteľom, ktorý bral svoje povolanie veľmi vážne a bol pedagógom nielen v škole, ale aj v občianskom živote i v literatúre.“  (Šimkovič), ako aj pri organizovaní spoločenského života.

Krátko po skončení 1. svetovej vojny spoluzakladal slovenské gymnázium v Petrovci. Stál pri zrode Juhoslovanského nakladateľského spolku v Petrovci, ktorý podnietil vydávanie politického týždenníka Národná jednota. Čajak bol jej redaktorom, zároveň aj predsedom literárneho a národopisného odboru Matice slovenskej v Juhoslávii a v rokoch 1933 – 1938 redigoval kultúrny a literárny mesačník Náš život.

Do literatúry vstupuje ako autor vo veku, v ktorom sú iní autori už skúsenými, „etablovanými“ tvorcami, ba stáva sa, že už tvorivé ambície opúšťajú. Čajak sa prihlasuje krátkou prózou. Štyridsaťročný autor uverejňuje humornú miniatúru Predaj hory. Poviedka vyšla v roku 1903 v Národných novinách. Znalci Čajakovho diela a života sa v podstate zhodujú, že bolo iba otázkou času, kedy sa prejaví aj ako „beletristický“ autor. Impulzom pre vlastnú tvorbu mu boli podľa všetkého spomienky na rodné Slovensko, najmä na ľudí, ktorí ho obklopovali v čase detstva a v jeho spomienkach nanovo ožívali. Spomienky sú pravdaže žánrovo poviedkami, no autor sa veľmi nesnaží zahaľovať ich do akejsi fiktívnosti. Svojím spôsobom je to úsilie o umeleckú tvorbu. Niekde úspešnejšie, inde menej, no tieto dielka majú aj hodnotu dobových dokumentov (tá sa napokon ťahá celým Čajakovým prozaickým dielom).

Veľmi zjednodušene by sme mohli Čajakovu poviedkovú tvorbu rozdeliť na práce z prostredia Slovenska (zväčša spomienková próza) a poviedky z prostredia Dolnej zeme (spravidla majú didaktizujúci tón a zameriavajú sa na základné spoločenské problémy).

Touto tvorbou nadväzuje na realistickú líniu slovenskej prózy, no veľmi sa v nej pociťujú vplyvy doznievajúceho literárneho sentimentalizmu. Ide najmä o kratšie útvary, anekdotické príbehy či žánrové alebo charakterové obrázky (náčrty). Na desaťročie sa Čajak stáva najplodnejším autorom a zaraďuje sa (veľmi približne) do druhej vlny literárneho realizmu. Treba dodať, že v podstate dosť významne jeho tvorba podnietila ďalší rozvoj literárnej tvorby dolnozemských Slovákov.

Dobová i súčasná kritika za literárne (i umelecky) najhodnotnejšie pokladá poviedky z dolnozemského prostredia, a to štvoricu Únos (1907), Vohľady (1908), Ecce homo (1913) a Cholera (1922). Darí sa mu v nich „…vnášať fakty organicky, esteticky funkčne, charakterizuje nimi príbeh či postavy, v opisných častiach navodzuje nimi špecifický kolorit zobrazovaného prostredia,…“ (Šimkovič). Práve citovaný autor hodnotí spomenuté (aj iné) texty ako spisovateľovu konfrontáciu s realitou, čo utvrdilo Čajaka v jeho metóde dokumentárneho realizmu, ktorá spočíva vo vernom zachytení detailov a faktov, ale aj príbehov, ktoré zažil.

Pri jedinom Čajakovom románe Rodina Rovesných (1909), ktorý podpísal pseudonymom Aliquis, sa všeobecne a na počudovanie (skoro) jednohlasne hovorí, že je zobrazením „prenikania mravne rozkladného živlu do slovenskej spoločnosti“. Predsavzatie napísať román bolo odvážne a sám autor vo svojej korešpondencii (liste F. Votrubovi) hovorí o sebe, že „vysoko rúbe“. Predovšetkým bol pôvodný slovenský román ešte len na začiatku svojho formovania (necelých 30 rokov od Vajanského Letiacich tieňov, necelých 20 rokov od Šoltésovej Proti prúdu), novšie epické postupy ešte len mali prísť. Čajak sa netají, naopak, zdôrazňuje inšpirujúci vplyv Vajanského. Autor v románe uplatňuje všetky postupy, ktoré si vyskúšal vo svojej krátkej epike. Bol to už spomenutý sentimentalizmus, ale aj didaktizmus, dokumentárnosť i znaky kritického realizmu. Podobne ako u Vajanského, aj Čajak si vybral námet odnárodňovania. A napriek tomu, že išlo o aktuálny a nevykonštruovaný problém, nemožno Rodinu Rovesných označiť za spoločenský román. Ide o román tézovitý, v ktorom Čajak vyjadruje svoje názory na spoločenskú situáciu.

Už v úvode sme naznačili, že slovenská uvedomelá inteligencia sa pokladala za prirodzenú vedúcu silu ľudu. V boji s vládnou triedou je však prislabá, zárukou národnej existencie by sa mala stať remeselnícka či obchodnícka vrstva (meštianstvo). Tá však podlieha rozkladnému vplyvu upadajúcej šľachty. Na týchto tézach je vybudovaná dejová konštrukcia románu. Nebudeme si tu pripomínať jeho dej, iba naznačme, že postavy románu vstupujú do deja už hotové, autor prispôsobuje ich charakterové či morálne vlastnosti svojmu ideovému zámeru, nedáva možnosť postavám, aby sa organickejšie začlenili do deja, iba ich mechanicky posúva z jednej situácie do druhej. Uzavrime, že je v románe viac moralizovania než spoločenskej kritiky. Ide o dokument doby, pokus nastoliť a riešiť otázky, ktoré autora znepokojovali, nie je to však pravdivé zobrazenie života a spoločnosti. Z toho vyplýva, že autorovi sa nepodarilo prekonať tradície, z ktorých vychádzal, že mu nevyšiel ani pokus rozvíjať ich. Román teda naozaj bolo to, kde Ján Čajak „privysoko rúbal“. S dobovou kritikou sa stotožňuje aj súčasná či nedávna literárna veda (veď máme k dispozícii dvadsaťpäť a tridsaťročné štúdie), ktorá vidí Čajakov literárny význam a prínos v dedinských poviedkach a obrázkoch.

Osobitnú pozornosť si azda zaslúži publikácia, ktorú Ján Čajak napísal pre amerických Slovákov. Ide o syntetické dielo Dejepis Slovákov (1914). Autor sa prihlásil do súbehu na písanie dejín Slovákov pre potreby amerických vysťahovalcov a v súbehu zvíťazil. Pri tvorbe sa opieral o diela známych slovenských historikov (F. V. Sasinek, Jonáš Záborský, J. Hložanský, Š. N. Hýroš, P. Kellner Hostinský, F. Šupala a P. Križko). Využíval aj historické práce, ktoré vychádzali v Slovenských pohľadoch, najmä tie, ktoré boli venované počiatkom uhorského štátu a Slovenska. Vychádzal zo základnej myšlienky autochtónnosti Slovákov na vlastnom území.

Išlo o publikáciu na tie časy výpravnú, bohato ilustrovanú a doplnenú troma mapami. Autor vyzdvihol zo slovenských dejín to, čo bolo potrebné poznať pre potreby ďalšieho národného, hospodárskeho i duchovného napredovania. Osobitne treba vyzdvihnúť, že Čajak v Dejepise prvý raz otvorene vysvetľoval slovenskú históriu v rámci Uhorska výlučne z hľadiska záujmov slovenského národa.

Uzavrime: Ľudský rozmer spisovateľa Jána Čajaka – druhého z trojice Čajakovcov – bol daný a determinovaný prostredím, ktoré svedčilo rozvíjaniu ducha, nezriedka sa však nemilosrdne porátalo s revoltou, čo aj len naznačenou. Peripetie „preskakovania“ študenta – gymnazistu, lyceistu Jána Čajaka sú dôkazom, že slovenská inteligencia v časoch jeho dozrievania nemala ľahké položenie. Svoje životné postoje i kréda si z tých čias Čajak niesol celým žitím. Usiloval sa ich aj literárne stvárniť a odovzdať umelecký odkaz nasledovníkom, prípadne sa oň podeliť so súčasníkmi. To však je už spisovateľský rozmer človeka. V nejdenom ohľade je aj ten zreteľný a presný, osobitne tam, kde sa odborná kritika a literárna veda zhodla na Čajakových prínosoch. Čiastočne však aj tam, kde literatúra nenaplnila všetky umelecké ambície. Jej hodnoty aj tak ostali. Vraveli sme o dokumentárnom realizme, dobovej kresbe, obrázku.

V dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia žila matka autora tohto článku v Liptovskom Jáne. Z jej spomienok sa autor dozvedel, že o Jánovi Čajakovi sa v jeho rodisku už vtedy hovorilo ako o „baťkovi“.