Spisovateľ Ján Lenčo sa sám označoval za epika

64
Spisovateľ Ján Lenčo na besede v roku 1972

Druhá polovica dvadsiateho storočia sa okrem iného aj v oblasti kultúry – a v nej literatúry – vyznačovala mnohými tristnými špecifikami, charakteristickými vari iba v tej červenšej časti sveta či Európy. Napríklad takí interpretační umelci boli všakovako kategorizovaní, tabuľkovaní a v onom duchu aj s prihliadaním múdro sa tváriacich komisií a komisárov honorovaní. Treba povedať, že nie najhoršie, ak to porovnáme s dneškom. Kultúrna politika tej doby trpiacej na vzory bola v rámci ideologických obmedzení a štátnych plánov a ekonomických reforiem, ktoré viedli nanajvýš tak jedna k druhej, však predsa akási žičlivejšia a možno i štedrejšia (nie voči každému, to treba pripomenúť). To však už začína zaváňať spomienkovým optimizmom a akoby protirečiť naznačenej tristnosti. Tá bola okrem už spomenutých ideologických a ktovie akých ďalších obmedzení ešte aj v tom, že kultúra, osobitne literatúra rodiaca sa v regiónoch, sa vnímala či pociťovala akosi cez prsty. Raz to v zamyslení pomenoval Ján Bodenek ako „trošku apriorizmus“. (Nebyť majstrovho zamyslenia, boli by mu asi všetci prítomní s chuťou zatlieskali.) Kamenné vydavateľstvá (iných ani nebolo) v centre i mimo neho boli limitované hárkami sadzby či tonami papiera, maximálnou mierou zisku a tematickým zameraním (či skôr obmedzením, z ktorého bola občas možná výnimka).

Do týchto pomerov vstupuje krátko za polovicou päťdesiatych rokov absolvent „slovenčiny a dejepisu“, ako o tom veľmi príznačne hovorí staručké encyklopedické heslo, vystrojený nevyhnutnými vedomosťami, zriedkavo výrazným talentom, ostrým perom a literárnymi ambíciami. Iba entuziazmus a vôľa mohli v tých pomeroch (ktoré sa s postupujúcim časom iba zhoršovali) udržať človeka pri jeho tvorivých zámeroch. Tobôž v pomeroch mimo centra, v Žiline, ktorá krátko po návrate svojho rodáka administratívne stratila postavenie i výsady krajského mesta a z metropoly severného Slovenska sa stala „obyčajným“ okresným mestom (v tom čase dokonca prestali fungovať a na čas boli aj demontované semafory).

Ján Lenčo (23. 10. 1933 – 1. 11. 2012) sa po vyše roku redaktorčenia v bratislavskom vydavateľstve Slovenský spisovateľ vrátil do rodiska a pracoval ako technický redaktor žilinskej redakcie Pravdy, neskôr si zopár školských rokov zaprofesoroval na strednej všeobecnovzdelávacej škole, odkiaľ sa uchýlil pred straníckym hromobitím a aparátnickými represáliami na tvorivú dovolenku. Represálie ho neminuli ani tak. Vždy bola akási čierna listina, na ktorej bol (vari je dodnes?) a vždy voľakto pri vyslovení jeho mena varovne dvíhal prst alebo aspoň veľavýznamne pohmkával (jedného šéfredaktora, čo to robil, som poznal osobne a bol som toho svedkom). Úmerné tomu boli aj osudy jeho „občianskych povolaní“. Referent v Slovenskej knihe v Žiline, správca kina.

Zamyslenie nad osudmi spisovateľa Lenčovho formátu (prečo nie celonárodného, prečo nie – so zreteľom na preklady jeho diel do cudzích jazykov – aj európskeho, resp. ešte mohutnejšieho!) by malo byť čímsi viac, než enumeráciou jeho diela, prešpikovanou čo akými brilantnými ponormi do zákutí jeho tvorivých postupov, zámerov a úsilí. Nemožno sa na takom tenkom ľade nedopustiť nechcených, no predsa nevyhnutných omylov, nepresností a špekulácií. Preto namiesto tenkých ľadov voľme pevnejšiu pôdu už spomenutých hesiel z viacerých slovníkov. Nie sú úplné, a to je dobre. Autor pokračuje tam, kde sa heslo o ňom končí, kde on sám paralelne s časom ustavične preveruje vlastnú duševnú potenciu i vlastné duchovné potenciály. Aj po odchode z pozemského času. Dielo v duchu herakleitovského Panta rhei je pokračovaním života.

Parametre Lenčovej tvorby nie sú vyhranene epické, čo ako by si to škatuľkovaním posadnutá bibliografia želala, čo ako by to zjednodušovalo pohľad na túto – bez zveličovania – osobnosť a čo ako on sám o sebe vytrvalo hovoril ako o epikovi. Pravda, epika je azda najmarkantnejšou, najpostihnuteľnejšou a najlepšie merateľnou časťou jeho diela, a to vo všetkej jej členitosti žánrovej i tematickej. Ba priepustnými (no predsa asi aj trochu priepastnými) hranicami sa úzko dotýka aj (rozmerovo) subtílnejších žánrov.

Ak si pod spomenutou členitosťou predstavíme okruhy čitateľov (starý dobrý termín z čias kamenných vydavateľstiev), na ktorých sa Lenčo svojou tvorbou obracal (a stále obracia), máme tu detského čitateľa, hneď pri ňom mládež, priaznivcov vedeckej fantastiky, spoločenského románu, historických románov, poviedok i mikropríbehov či miniatúr, fajnšmekrov eseje i vychutnávačov nemilosrdnej satiry či láskavého humoru. A ešte čitateľov takrečeno autorsky vyhranených, ktorí, keď sa im zažiada dobrej, modernej, aktuálnej a bohatej literárnej tvorby, automaticky siahnu po Lenčovi a jeho generačných druhoch.

A čo je to, čo jeho tvorbu robí pre – úctyhodný počtom a vari ešte úctyhodnejší zastúpením – zástup verných čitateľov? Nuž povedzme rozprávačstvo. Povedzme príbeh, povedzme jazyk. Všetko toto by pokojne znieslo akékoľvek kladné a superlatívne atribúty. A ešte, aby sme nezabudli, je to štýl. Hoci sám najmä mladších adeptov literatúry nabádal k akejsi tvorivej či spisovateľskej veľkorysosti práve v oblasti štýlu či syntaxe, sám bol v tom na hraniciach bravúry, čo ho právom radí medzi tzv. učebnicových autorov (možno spomenúť A. Chudobu, ale aj iných), po ktorých s chuťou siahajú teoretici štylistiky i syntaxe.

Úmyselne sa tu však vyvarujeme pokusov teoretizovať o Lenčových tvorivých postupoch, metódach i zámeroch, rovnako ako pokusov prirovnávať či porovnávať autora a jeho dielo s kýmkoľvek. Všetko to trošku zaváňa špekuláciou a subjektívnym videním, ktoré pri napísaní či vypovedaní skrýva v sebe nebezpečenstvo, že sa časom stane malou (o to však pevnejšou) dogmou a zbytočne vyvoláva u budúcich čitateľov predsudky (alebo im aspoň dáva zámienku tváriť sa poučene, znalecky a múdro), slovom veci, dielu i autorovi môže byť viac na škodu než na osoh.

Pozrime sa radšej na tú spomenutú pevnejšiu pôdu, ako inak, cestou v čase a diele. Na počiatku bola literárnokritická a literárnovedná publicistika vovedne s krátkou prózou (dakedy kratučkou). Rezultátom bola zbierka Cesta na morské dno (1966) ako knižný debut plný minipríbehov, legiend, bájok, humoresiek, ale aj vážnych otázok existencie človeka, zmyslu jeho bytia a motívov konania. Nasledovala Didaktická kronika rodu Hohenzollerovcov (1968), fikcia i metafora, kritika i odsúdenie koncentrácie a zneužívania moci. Žánrovo ide o novelu, ktorej prvá časť vyšla už v roku 1964 v Slovenských pohľadoch. Rok 1968 je azda doteraz najprajnejším (ak chceme, najúrodnejším), veď popri už spomínanej Kronike… vydáva knižky Nepokoj v minútach (1968, krátke prózy) a Ďaleká a blízka  (1968, dve novely). Opäť nastoľuje otázky, tentoraz krivdy, neľudskosti, utrpenia a ponižovania. Tematicky sa k nim voľne radí aj poviedková kniha Pomsta zo záhrobia (1971), kde sa už naznačuje, že aj vedecká fantastika je (či bude?) autorovi blízka.

Románom Egypťanka Nitokris  (1972) sa začína, ak to tak možno povedať, Lenčovo „historické obdobie“. Svoje úsilie „poznať, ako dejiny prežívali jednoduchí ľudia, o ktorých sa nezachovali nijaké doklady a pamiatky“ naznačil už v predchádzajúcej knižke poviedok, no v niekoľkých ďalších historických prózach potvrdil, že k tomuto poznaniu prišiel. A žiada sa dodať, že nie iba štúdiom a hromadením poznatkov, no najmä srdcom, akousi tajomnou empatiou. Lebo také sú príbehy zo starého Egypta, Grécka i Ríma v knižke Hviezdne okamihy (1974). Ani ďalej, ako uvidíme, neopúšťa historické témy, len si trochu „odskočí“ do neutešenej súčasnosti románom Rozpamätávanie (1978), v ktorom je témou učiteľský zbor počas pedagogickej porady, no dôležitejšia je azda až drobnokresba medziľudských vzťahov. V tom istom roku prichádza román Čarodejník z Atén (1978) určený mládeži. Tematickým východiskom bola autorovi starogrécka báj o Daidalovi a Ikarovi, no opäť večne aktuálne otázky medziľudských, medzigeneračných vzťahov, ale aj potreby citu vlastenectva a poslania umenia v živote spoločnosti i jednotlivca. Toľko o diele hovorí encyklopedické heslo a ďalej vymenúva román pre mládež Zlaté rúno (1979) o dobrodružnej ceste argonautov za bájnym bohatstvom, zbierku poviedok Kleopatrin milenec (1980), rozsiahly historický román Odyseus, bronz a krv (1982) a historický román Žena medzi kráľmi (1985), ktorý sám autor pokladal za jedno z najdôležitejších svojich diel.

Román Roky v kine Úsmev (1987) sa na čas stal legendou. Naznačoval, a to dosť otvorene, kontrast medzi oficiálnou pompéznosťou a grotesknou realitou zákulisných praktík kultúrnej politiky totalitnej moci. Vedecká fantastika ako umelecká metóda zobrazenia ciest človeka za poznaním dostala svoje, treba povedať, že veľmi dôstojné miesto v Lenčovej osobnej literárnej histórii knihou štyridsiatich poviedok Socha z Venuše (1988).

Miera ľudského poznania sa podľa jednej teórie pohybuje po špirále. Podobne je to asi aj s tvorbou nielen Jána Lenču, ale aj mnohých jeho supútnikov. Či však sprievodič autorovho  tvorivého počínania opisuje kruh alebo elipsu, je prinajmenšom diskutabilné. Nám sa zdá, že opisuje oblúk. Lebo akoby skutočne mohutným oblúkom dostáva sa Lenčo knihou Pravidlá a výnimky (1990) opäť k žánru miniatúr, tentoraz sarkastických. Trochu akoby sa autorovi vracal ostrý a nemilosrdný pohľad na ľudský charakter v dobe transformácie sociálnych vzťahov spoločnosti. Kniha – opäť zbierka krátkych prozaických útvarov Nebezpečná Šeherezáda (1993), osnovaná na príbehu a jeho filozofickej reflexii, už takmer uzatvára kolekciu Lenčovho diela. Takmer. Lebo je tu ešte pozoruhodná trojica úhľadných zväzočkov krátkych próz so spoločným menovateľom, ktorým je autorova milovaná vnučka. Čarovná Lucia, Svetlo Lucia Luckine krídla (všetky 2001). Autor sám hovoril o poviedkach, no žánrov (útvarov) je tu viac. Od miniatúry cez podobenstvo, možno rozprávku a príbeh až po ozajstnú poviedku. Ťažko hľadať paralely v predchádzajúcej Lenčovej tvorbe. A načo aj? Jedno však má toto trojdielko (či so zreteľom na počet „jednotiek“, ktorých je okolo 170, radšej vari dielo) spoločné s viacerými už spomenutými knižkami. Je to množstvo otázok, na ktoré si čitateľ chtiac i nechtiac musí hľadať odpovede. Sugestívnosť Lenčovho rozprávania (čo nie je nič nové) ho k tomu núti. A núti ho zamýšľať sa i vracať k starším dielam. Hľadať i nachádzať, vari aj nájsť. Keď nie iné, aspoň cestu k dielu autora, ktorého mocnou ambíciou od počiatku až podnes bolo byť a ostať súčasným. A že sa mu to darilo, nebolo vecou šťastia ani náhody. Len tej počiatočnej cieľavedomosti, s ktorou v tom ťažko skúšanom čase vstupoval do sveta, z ktorého niet úniku. Do sveta krásneho slova – beletrie.

U Jána Lenča vlastne ani nemožno hovoriť o záverečnej fáze tvorby, veď po troch „Luciiných“ zväzkoch vyšlo z jeho dielne ešte päť titulov. Zmluva s diablom (2003), Hriech v Turecku (2005), Vražda v márnici a iné poviedky (2008) a Posledný anjel (2009) sú súbory / výbery z poviedkovej tvorby, o ktorej už bola reč. Záverečnú kapitolu paradoxne napísal Lenčo dávno pred jej vydaním, v čase tvorivého pobytu v bývalých Bavlnárskych závodoch Vladimíra Iľjiča Lenina v Ružomberku – Rybárpoli. Dielko má názov Zástup z rodu hrdých (2009) a je čiastočne kronikou, čiastočne reportážou a čiastočne beletristicko-esejistickou sondou do minulosti robotníckeho hnutia na Slovensku. Knižka vyvolala u čitateľov i kritiky rozpaky, zároveň je však dokumentom istej etapy tvorivého pohybu autora.

Buďme ešte chvíľu aspoň v rámci daných možností dôslední a pripomeňme takmer na konci, no vôbec nie na  poslednom mieste aj tvorbu pre deti. Ak sme už spomenuli Zlaté rúnoČarodejníka z Atén, pridajme k nim dva výbery z ľudových rozprávok a z tvorby viacerých európskych a ázijských národov Mesačná krajina a iné rozprávky z blízkych i ďalekých krajín (1976) a Čarovný kameň s podtitulom Rozprávky z Tibetu (1976), ktoré autorsky spracoval a prerozprával.

Už iba dovetok: Nespomenuli sme Lenčovu prekladateľskú činnosť, najmä z nemčiny. Je to osobitná kapitola a veľmi pozoruhodná. Iba náznakom sme sa dotkli publicistiky, aj to len v oblasti recenzií a kritík. K tým sa Ján Lenčo (zas oblúkom) vrátil, no akoby povestnú tvrdosť mladého kritika vystriedala láskavosť a empatia, tá vzácna múdrosť poučeného, ktorá velí hľadať to pozitívne v ľudskom snažení. Lenčo publicista najmä na sklonku svojich tvorivých snáh čoraz viac prichádzal na chuť aj typickým novinárskym žánrom: reportáži, fejtónu, ba aj eseji. Kultúrne periodiká si pochvaľovali i ďakovali. Menej často už platili, ale to je už téma na inú príležitosť.

Čo ako sme sa usilovali priblížiť tomu, čo fenomén menom Ján Lenčo pre modernú slovenskú literatúru znamenal a ešte stále znamená, s vedomím, že sa to asi nepodarí nikomu, aspoň sa skláňame v úcte pred dielom muža, ktorého už overil i preveril čas. A prisúdil mu hodnoty merateľné zas iba mierou času. A trochu srdca, aby sa pootvorilo jeho apelom.