Splnenie dávneho sna

298

Anketa k 25. výročiu vzniku Slovenskej republiky a 30. výročiu založenia Literárneho týždenníka (VI)

1. Vznik samostatnej Slovenskej republiky som privítal ako splnenie dávneho sna ešte z čias totalitného režimu. Prvý január 1993 patrí medzi najšťastnejšie dni môjho života. Bol som vtedy ako dezignovaný veľvyslanec s manželkou v hlavnom meste Kanady v Ottawe. V posledný deň roku 1992 o polnoci sme s krajanmi vztýčili vlajku Slovenska pred budovou bývalého veľvyslanectva česko-slovenskej federácie. Ráno 1. januára 1993 v rezidencii generálneho guvernéra Kanady som sa zúčastnil na novoročnej recepcii diplomatického zboru, bolo tam vyše dvesto diplomatov i novinárov z celého sveta. Hneď na začiatku generálny guvernér Kanady Ramon Hnatyshyn – ako najvyšší predstaviteľ hlavy štátu anglickej kráľovnej Alžbety – ukázal na mňa a pokynul, aby zhromaždení hostia vytvorili koridor. „Považujem si za česť pozvať k sebe veľvyslanca Slovenskej republiky, aby som mu vyjadril našu gratuláciu. Excelencie, dámy a páni, na mape sveta pribudol nový štát, samostatné Slovensko.“ Ako v snách som dokráčal ku generálnemu guvernérovi, ktorý ma objal. Sieň naplnil potlesk prítomných. Ramon Hnatyshyn, syn ukrajinského prisťahovalca, vedel, čo cítim ako predstaviteľ nového slobodného štátu. Obaja sme sa šťastne usmievali.

Od tých chvíľ uplynulo 25 rokov. Štvrť storočia žijú vedľa seba v pokoji a spolupráci dve nové republiky, dnes už členské štáty Európskej únie. Len s počudovaním sledujem, ako v týchto dňoch vo verejnoprávnych televíziách oboch štátov znejú nekonečné náreky nad rozpadom spoločného štátu, nad „nelegitímnosťou“ rozchodu, nad „chýbajúcim“ referendom, nad rozpadom, ktorý spáchali zlí a darební politici Klaus a Mečiar poza chrbát nič netušiacich občanov. Sú to vedomé (či nevedomé) lži a klamstvá niektorých zaslepených jednotlivcov, ovládajúcich mnohé masmédiá. Nezávislé republiky, Česká a Slovenská, existujú – a veľmi úspešne – už 25 rokov. Je to viac rokov, ako trvala predvojnová legendarizovaná masarykovsko-benešovská Česko-slovenská republika, ktorá po 20 rokoch zomrela na neliečené smrteľné choroby centralizmu, na neschopnosť vtedajšej vládnej elity riešiť otázky veľkej časti štátu, predovšetkým problémy Slovákov a Nemcov.

Vieme z histórie, že nové štáty nevznikajú referendami, ale v časoch náhlych zvratov, revolúcií, vojen. Mimochodom, referendom nevznikla ani prvá Československá republika. A o dobrovoľnom rozchode dvoch národov v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike na jeseň 1992 rozhodli štyri parlamenty nedávno zvolené v slobodných voľbách: Slovenská národná rada, Česká národná rada a dve snemovne Federálneho zhromaždenia: Snemovňa ľudu a Snemovňa národov. Kto tu hovorí o nezákonnosti a neústavnosti, je klamár alebo blázon. Ústavne čistý a legitímny pokojný rozchod našich dvoch republík sa dnes v politológii na celom svete považuje za vzorový príklad. Uvedomme si, že po páde komunistických režimov v Európe vzniklo 23 (slovom: dvadsaťtri!) nových štátov. Rozpadli sa tri federácie: sovietska, juhoslovanská a československá. A práve rozpad Česko-Slovenska sa odohral bez jedinej kvapky krvi, bez jediného zaucha.

Slovensko a Česko sa znova zišli v Európskej únii. Vzťahy medzi našimi štátmi sú nadštandardne dobré. Oba štáty slobodne súťažia na európskom javisku. Príbeh Slovenska je success story. Pred sto rokmi nebolo Slovensko ani len na mape Európy. Dnes je slovenský diplomat-minister na špičke OSN. Slovensko je vnímané ako spoľahlivý partner. A vďaka „rozpadu“ historicky vyspelejší český národ znova objavil veľké tradície českej štátnosti, ktorá za Karla IV. určovala smer európskej vzdelanosti.

2. Už v odpovedi na prvú otázku som hodnotil viaceré pozitívne črty slovenskej štátnosti. Vznik demokratickej slovenskej štátnosti (na rozdiel od štátnosti v roku 1939) sa odohral za oveľa priaznivejších podmienok. Pád totalitného režimu otvoril brány slobodnému rozvoju so všetkými nástrahami, aké sloboda poskytuje. Samostatné Slovensko sa nevyhlo temnému obdobiu privatizačného rabovania ani pokusom o osobnú diktatúru. Obdobie mečiarizmu výrazne poškodilo medzinárodnú prestíž Slovenska. Ako diplomat som to zažíval takmer denne.

Štátna samostatnosť nemôže znamenať izoláciu. Existenciu malého štátu musia garantovať medzinárodné faktory. Naše dejiny nás učia, že prvým a základným problémom nášho štátu sú vzťahy so susedmi. Práve s tými, ktorí nás počas rozličných historických období ovládali, teda predovšetkým s Maďarmi a Čechmi. Musíme byť všade tam, kde sú aj naši susedia. Taká je logika nášho členstva v EÚ, ale aj v obrannom spoločenstve NATO. Rastúca solidarita štátov strednej Európy vo forme V4 je pozitívnym javom a Slovensko tu musí ostať aktívne.

Druhé následné poučenie z nedávnych dejín: Slovensko ako malý štát nesmie upadnúť do bezmocného postavenia satelitu jedinej veľmoci (pozri roky 1939 – 1945 pod dominanciou nacistického Nemecka a roky 1948 – 1989 pod dominanciou ZSSR). V globalizovanom svete sa malé Slovensko udrží len vtedy, ak bude mať vybilancované vzťahy so súčasnými štyrmi globálnymi hráčmi, ako je EÚ, USA, Rusko a Čína. Jasné, že to nie je ľahká úloha. Je to výzva pre dnešných politikov a pre nastupujúcu mladú generáciu Slovákov.

Samostatné Slovensko má za sebou štvrťstoročie existencie. Iste, z historického hľadiska je to len kapitola veľkého príbehu. Slovenský príbeh sa však už začal. Nemožno zutekať z ihriska. Treba sa naučiť vyhrávať – i znášať prehry. Bol by som rád, keby každý z nás pocítil zodpovednosť za tento štát, za náš štát, za našu vlasť. Ak máme zlých politikov, neobracajme sa chrbtom k štátu. Zlý nie je štát. Štát sme my – banálna poučka, ale v spoločnosti, kde sú slobodné voľby, táto poučka stále platí. Potrebujeme viac sebadôvery. Štát nemôžeme budovať bez odhodlania, bez náklonnosti, bez lásky k Slovensku. Angličan, Američan, Kanaďan, Talian, Nemec, Rus, Maďar, Grék, Portugalec si nepripúšťa čo len myšlienku, že jeho štát, jeho nation, by nemal existovať. Ani vo sne mu nepríde na um spochybňovať svoju štátnu príslušnosť, svoje dejiny, svoju identitu. Ak sa priatelí, spája, spolupracuje, integruje sa, robí tak vždy pod svojim menom. Napriek rozličným zoskupeniam ostáva sám sebou.

Sme tu už na tomto kúsku Európy niečo vyše tisíc rokov, spolu s ostatnými susedmi. Naši predkovia prežili všeličo. Bez správy vlastných vecí sme možno utŕžili viac rán než iní. Teraz máme štát, chopme sa príležitosti. Štát nie je len palicou. Je barlou, ktorá má pomôcť ísť dopredu. Štát ako spoľahlivá opora nás všetkých. Aj do ďalších desaťročí. Nie je to pekné želanie?

3. Vznik Literárneho týždenníka v roku 1988 som nadšene privítal. Som už starý človek a z pamäti mi nevymizla spomienka na dávny Kultúrny život, do ktorého som aktívne prispieval počas „zlatých“ šesťdesiatych rokov minulého storočia, v období liberalizácie socialistického režimu a v krátkom roku slobody 1968. Normalizačnému režimu po invázii v auguste 1968 trvalo dvadsať dlhých rokov, kým povolil slovenským spisovateľom vydávať vlastný týždenník. Vzdelaný a rozvážny Vincent Šabík sa podujal na veľmi riskantnú úlohu. Vznik Literárneho týždenníka (LT) vlastne predznamenal nový predel v našich novodobých dejinách – november 1989. V časoch gorbačovovskej perestrojky sa LT pokúšal rozraziť limity cenzúry – niekedy úspešne, niekedy neúspešne. LT bol aj prvý, ktorý po prelomovom zjazde zanikajúceho Zväzu slovenských spisovateľov za šéfovania Ľuboša Juríka zaznamenal premeny v spisovateľskej obci, vznik Spolku slovenských spisovateľov a ďalšiu diferenciáciu spisovateľskej obce. LT bol vždy väčšmi na strane národnej ako svetoobčianskej. Hovoril o iných hodnotách, než aké sú liberálne či kozmopolitické. A taký ostáva aj dnes.

Pravdaže, za uplynulé desaťročia politické udalosti podmieňovali aj články v LT. Boli roky, počas ktorých som nesúhlasil s viacerými článkami či autormi. Platí tu, čo som napísal o nástrahách slovenskej štátnosti. Je veľmi ťažké nájsť cestu, ktorá Slovensko uchráni od izolácie. Je náročné byť slovenským vlastencom, a pritom nebrať do úvahy aj existenciu multikulturálneho sveta. Je múdre zachovať si v pamäti historické krivdy a neprávosti, ale zároveň otvoriť sa k spolupráci s dnešnými susedmi, pokúsiť sa vcítiť do ich pohľadu na nás. Nájsť konsenzus, bez ktorého v globalizovanom svete nevyžijeme. V čom spustiť, v čom nie, aká je miera dohody či kompromisu – to všetko sú otvorené otázky nielen našich dejín, ale aj praktickej politiky dnes či zajtra.

Želám Literárnemu týždenníku veľký kus tejto múdrosti a rozvážnosti v prospech nášho Slovenska a jeho kultúry – aj do ďalších desaťročí. A rád prispejem aj svojou hrivnou.

Ilustračné foto: pixabay.com