Spoločné čítanie upevňuje vzájomné vzťahy (Anketa s tromi tvorkyňami kníh pre deti) (Anketa s tromi tvorkyňami detskej knihy)

192

Hoci tohtoročný marec, dlhodobo spájaný s knižnou kultúrou a jej hlavným „produktom“ knihou, je dávnejšie za nami, máme tu náš portálový Týždeň deň detskej knihy. Tak sme sa v dvojdielnej ankete rozhodli venovať pohľadom na detskú časť pôvodnej slovenskej literatúry. Hneď s niekoľkými tvorcami literárneho slova, ktorým sme položili rovnakú – priam až fundamentálnu – otázku: „Píšete aj pre detského čitateľa. Prečo ste sa rozhodli svoj um, spisovateľskú invenciu i zručnosť venovať práve mladým mysliam a napomáhať tak pri budovaní tvoriacich sa hodnotových systémov? V čom vidíte najväčšiu silu citlivého slova, dobrej myšlienky i zreteľne poučného odkazu vloženého pod strechu tlačenej knihy aj na začiatku 21. storočia?“ Začíname nežnejšou časťou, slovo majú tri úspešné spisovateľky.

Toňa Revajová (autorka napríklad kníh Pol prázdnin s tetou Kolieskovou, Denis a jeho sestry a troch kníh o Johanke, ktoré jej vložili do pomyselnej vázy Cenu trojruža 2014 – najvýznamnejšieho ocenenia za tvorbu pre deti): „Určite to nebolo tak, že som si sadla k počítaču (pri prvých knihách ešte k písaciemu stroju) a povedala: Tak – a teraz idem budovať tvoriaci sa hodnotový systém mladých ľudí. Píšem preto, lebo ma to baví, teší, napĺňa. Moje písanie – ak sa chcem vyhnúť slovu tvorba – je cesta. Zväčša len prechádzka, ale ak pritom treba zájsť do tmavej jaskyne alebo vybehnúť na náročný kopec, urobím to. Ak je na konci cesty kniha, je to krásne. V podstate to so mnou bolo tak, že keď sme sa v tretej triede bavili o tom, kto čím bude, verejne som oznámila, že budem spisovateľka. Budem, nie chcem byť… Pred časom mi napísala Emka, tretiačka z Tvrdošína, že keď sa hrá počítačovú hru, tak celý čas len sedí pri počítači. Ale keď číta knihu, dostane sa na akékoľvek miesto na svete. Takže tam niekde treba hľadať silu slova. V tom, že rozosmeje, rozplače, poteší, nahnevá. Viem, že ak sa zasmejem pri písaní ja, zasmeje sa aj čitateľ, a ak si utriem slzu, verím, že to urobí aj on (ona). Ale viem aj to, ako sa každý mladý človek búri proti akémukoľvek poučovaniu – lebo takí sme. Chceme sa učiť na vlastných chybách. Samozrejme, ak si deti samy niečo v mojich knihách nájdu, bude mi cťou.“

Margita Ivaničková (z kníh pre mladých čitateľov spomenieme aspoň Aj v rozprávke je to tak, Pyžamkáči, Kamienka a viťúz): „Mala som šťastie, že som zažila časy bez internetu, mobilov, laptopov, smartfónov a iných urýchľovačov času. Tie podľa mňa, síce rýchlo a komfortne prekonávajú nepredstaviteľné vzdialenosti, ale nevytvárajú človečenskú blízkosť potrebnú na nevyhnutnú rovnováhu fyzického a spirituálneho sveta. Vtedy, dávno, som čaro knihy považovala za samozrejmosť, ktorá znásobuje bohatstvo a radosť zo života… Vlastné deti, ale aj kŕdeľ iných, ma motivovali k písaniu. Vedela som, že modernistickému tlaku informačných technológií je ťažko odolávať, ale treba sa s ním naučiť žiť. Ako ľahko sa to povie – naučiť žiť – a ešte k tomu vlastné deti! Deti naozaj nemôžu za spoločenské prostredie, v ktorom vyrastajú, ani za ničivé hodnotové cunami, ktorým sú dnes vystavené. Ako vyvážiť tento nepomer? Ja som sa rozhodla: kto do teba odcudzením, brakom, násilím, manipuláciou a podvodom, ty do neho Knihou! Deti sú náš hodnotový úplne presný produkt, ako z 3D tlačiarne. Dospelí zodpovedajú za to, komu a v akom stave odkážu naše pokračovanie. Preto nie celkom súhlasím so štatistickými konštatovaniami, že deti čítajú stále menej a podľa toho ich svet aj tak vyzerá. Sú to dospeláci a hlavne rodičia, ktorí deťom nečítajú a tie nemajú vďaka čomu priľnúť ku Kráse. Napriek tomu, že sa to dá! Preto píšem pre deti. Viem, že sa mnohí uškrnú – čo už je to len za problém – písať pre deti! Veď áno, nie je problém nachrliť príval bezobsažných povrchných až gýčovitých táranín – bez ohľadu na to, čo v detskej duši zanechajú. Náš svet je zmontovaný tak, že ak je Dobro nečinné, Zlo okamžite obsadí ihrisko. Preto píšem pre deti. Aby uverili, že sa to dá. Ak im bude aj prostredníctvom knižky zrejmejšie toto poslanie, nemôže sa stať, aby ich v živote vyfauloval nejaký grázlik/grázel!“

Katarína Mikolášová (Veselé básničky pre múdre detičky, Frčka Huláková z Vyšných Krkahájov, Oriešok večnej krásy, Odvážny Brusko, Príbehy z prameňa, Bojnickí búbeli): „Poznatky, vzťahy a väzby získané v detstve, ostávajú človeku spravidla na celý život. Preto je písanie pre detského čitateľa veľmi zodpovedná činnosť. Čo do textu vložíte, to tam bude a mladí si to nájdu, môže ich to ovplyvniť v dobrom, ale aj v zlom… V mojich rozprávkach je zlo potrestané miernym, skôr humorným spôsobom a nikdy nie násilím. Kladný hrdina vyniká odvahou, ale najmä láskavosťou a bystrým úsudkom, zlo je nakoniec vždy, prekabátené. Pokúšam sa hravou a veselou formou ukázať deťom geografické a historické zaujímavosti Slovenska, vzbudiť v nich záujem, aby ich navštívili, vzbudiť pozitívny vzťah k prírode a jej ochrane, záujem o remeslá, pôdu a úctu k nej. A ak niekto v mojich knižkách nájde odpoveď na svoju otázku či náznak riešenia, ako sa v určitej situácii zachovať, bude ma to tešiť. Kniha je spôsob, ako si nájsť ozdravujúcu chvíľku ticha pre seba. Píšem knihy pre najmenších čitateľov, ktorým často čítajú rodičia alebo starí rodičia. Deti to milujú, pamätám si to aj z vlastnej skúsenosti. Spoločné čítanie upevňuje vzájomné vzťahy, okrem toho si deti rozvíjajú fantáziu, slovnú zásobu, empatiu, schopnosť sústrediť sa, získavajú rozhľad… Ak deti v útlom veku získajú lásku k čítaniu, už jej ostanú verné. A nájdu si aj v dospelosti chvíľku ticha pre seba.“

(Pokračovanie ankety nájdete už 27. 8. 2019)