Spomienka na muža literatúry a knihy Michala Horeckého

262

Prakticky pred rokom – v sobotu 6. 10. 2018 – sme sa dozvedeli smutnú správu o tom, že po ťažkej chorobe v Martine dotĺklo srdce Michala Horeckého, muža literatúry a knihy v mnohorakých tvorivých súvislostiach, životného partnera, otca a starého otca, človeka, ktorý svojím životom zanechal mnohé neprehliadnuteľné stopy, čo budú ešte dlho ukazovať cesty mnohým rodinným nasledovníkom, ale aj ľuďom knižnej kultúry a čitateľom. V týchto dňoch sme si pripomenuli aj nedožitú sedemdesiatku Michala Horeckého (narodil sa 17. 9. 1949 v českom Chebe a Turčianska knižnica v Martine spolu so Žilinskou odbočkou Spolku slovenských spisovateľov pripravili spomienkové podujatie, viď pozvánka) a pri týchto jubileách vzniká vhodný priestor, aby sme aspoň na chvíľu zastali pri jeho pamiatke.

Michal Horecký, neskorší prozaik, publicista, vydavateľ a organizátor kultúrneho života predovšetkým na Považí a v Turci, neskôr študoval v rokoch 1964-1968 na strednej škole v Martine. V období 1968-1969 pôsobil ako redaktor Života Turca, Národných novín a Matičných zvestí v Martine. V roku 1968 aj v protiokupačnom vysielaní rádia Kriváň. Za jeho postoje mu nebola umožnená publikačná činnosť a v rokoch 1970 – 1971 pracoval ako robotník na píle v Tachove.  V rokoch 1971- 1974 už bol marketingovým pracovníkom bratislavského vydavateľstva Obzor v Čechách.  Súbežne spolupracoval s vydavateľstvom Veda, Šport a Osveta. Od roku 1974 do roku 1990 bol pracovníkom v rôznych obchodných a prevádzkových funkciách a v rokoch 1990 – 1993 riaditeľom štátneho podniku Slovenská kniha. Od roku 1993 riaditeľom spoločnosti Knižné centrum v Žiline (vydavateľstvo a knižný veľkoobchod), v ktorom poskytoval nezanedbateľný priestor súčasným slovenským spisovateľom a pôvodnej tvorbe. Bol členom Spolku slovenských spisovateľov (SSS), pôsobil aj v jeho republikovom predstavenstve, pomáhal v meritórnych otázkach Vydavateľstva SSS, stál pri zrode Žilinskej odbočky SSS a do posledných chvíľ života bol aj mimoriadne platným členom jej výboru. Vykonával aj funkciu prezidenta Združenia vydavateľov a kníhkupcov SR. Vo vlastnej tvorbe sa najskôr venoval publicistike, neskôr ako prozaik rozvíjal humoristický žáner, čo dokumentujú zbierky anekdot, čŕt a vtipov, napríklad Humor do vrecka alebo vtipy na každý deň (1983) a či Humor pre všetkých alebo vtipy pre každého (1987). Po súbore Trampoty s láskou (1994) v humorne zafarbenom duchu koncipoval aj ďalšie zbierky krátkych próz a vtipov z lekárskeho, vojenského, poľovníckeho a i. prostredia (Humor v bielom, Humor v zelenom, Keď prepuknú lovecké vášne, všetky 1994). Dlhodobo a úspešne sa venoval aj gastronomickej literatúre, spomenieme aspoň knihy Slovenská kuchyňa 5 (1989) a Slovenská kuchyňa 6 (obidve vyšli aj v prekladoch v ruskom jazyku), Wok – moderné a úsporné varenie (2001). V ostatnom tvorivom období tvoril knihy pre deti Veselé rozprávky pre Betku a Kiku (2011) a Ja už budem prváčik (2014) a stál, ako vydavateľ, redaktor a či iniciátor, pri zrode kníh o regionálnych osobnostiach a udalostiach napríklad mesta Vrútky, kde posledné roky aj žil.

Michal Horecký pôsobil v našej literatúre dlhé desaťročia, poznal sa dobre a dôverne s mnohými významnými spisovateľmi a jemu samotnému bolo blízke pútavé rozprávanie, v ktorom nesmel chýbať humor. Približujeme jedno z takýchto rozprávaní tak, ako vyšlo aj tlačou v zborníku vydanom v roku 2017 Krajskou knižnicou v Žiline  o pozoruhodnom prozaikovi Jánovi Lenčovi.

Do Slovenskej knihy v Žiline som prišiel z vydavateľstva Obzor v Bratislave, na pracovnú pozíciu už vtedy známeho a populárneho spisovateľa Jána Lenča. Podali sme si ruky a jeho prvé slová po zoznámení zneli pre mňa veľmi nepochopiteľne a zároveň komicky: „Vidíš ten mastný fľak na stene za mojím kreslom? Tam som mával opretú hlavu, keď som nemal prácu a driemal som tu.“ Až oveľa neskôr mi prezradil riaditeľ podniku, že sa nečuduje škvrne na stene za Lenčovým kreslom, lebo on osobne dal príkaz, aby majstra Lenča vedúci oddelenia šetril a nezaťažoval ho žiadnou prácou, ktorá by sa nedala stihnúť za dve hodiny denne, aby majster mohol premýšľať nad novými dielami.

Spriatelili sme sa veľmi rýchlo, hneď na druhý deň. Iniciatíva bola úplne v jeho rukách: „Mišo, poď ideme na víno k Čapkovičke.“ Takže hneď bolo aj po oficialitách s potykaním si. Bol som od Janka o pätnásť rokov mladší, takže ma tento rýchly pocit zblíženia sa veľmi potešil, preto som rád zaplatil fľašu vína, ktorú si majster pritiahol k sebe a nalial si. Vtedy som ešte nevedel, že to je jeho normálny spôsob stolovania . Potom vyriekol „filozofickú“ vetu: „Náš riaditeľ Imro je fajnový chlap a má aj zmysel pre knižnú kultúru a je jej oddaný celým srdcom. Len ma rozčuľuje, keď  hovorí o preprave kníh, lebo on hovorí o dodávke troch ton literatúry.“ Spočiatku som nevedel, či chápať jeho výroky ako sarkazmus, alebo ako istý spôsob humoru. Zvykol som si.

Prešlo veľa rokov a naše priateľstvo sa počas štvrťstoročia spoločných sedení zmenilo až na takmer súrodenecký vzťah. Napriek tomu, že som bol mladší, Janko sa mi zveroval s najdôležitejšími rozhodnutiami a aj autorskými plánmi. Bol som mu aj za svedka na jeho druhej svadbe, ale bol som aj svedkom mnohých iných jeho šibalstiev, v ktorých sa až perverzne vyžíval.  Po roku 1989 som sa stal aj jeho „dvorným“ vydavateľom.  Vo vydavateľstve Knižné centrum som mu vydával  postupne všetky jeho nové diela, až do Jankovej  smrti. Reedovali sme aj jeho úspešný román Žena medzi kráľmi a výbery niektorých poviedok . Vytvorili sme spoločne aj niekoľko exkluzívnych vydaní kníh, viazaných v imitácii kože, ktoré sa Lenčovi veľmi páčili a pozitívne ich prijali aj čitatelia. Majster slova a všetkých tajností ľudskej duše bol však veľmi sklamaný z vývoja po roku 1989, najmä z divokej privatizácie a z rozkrádania národného majetku a trpkosť prenášal aj do svojich kníh. Nič však nestratil zo svojej obľúbenosti u čitateľov. Stretali sme sa najmenej raz týždenne a rozprávali sme dlhé hodiny o vývoji v knižnej kultúre, do ktorej vnikali najmä v oblasti distribúcie kníh najrôznejší dobrodruhovia, ktorí kazili dobré meno stavovských zásad čistého knižného obchodu. Janko to veľmi zle znášal a často opakoval: „Ako to môžu, veď je to priam posvätná pôda!“ Musel som mu dať za pravdu, ale napriek svojmu postaveniu (M. Horecký bol začas aj prezidentom Združenia vydavateľov a kníhkupcov Slovenska – pozn. zostavovateľa) som nedokázal bojovať so zlatokopmi, ktorí sa inde neuplatnili a prichádzali s nádejou na ľahké zisky. Vnášali rozvrat do základných systémov. Kvôli nim sa potom roky nedarilo presadiť na trh žiadneho pôvodného slovenského autora. Janko Lenčo veľmi zle znášal aj honorárovú politiku. Za totality bol zvyknutý na, dajme tomu, obrovské honoráre a zrazu mu za rozsiahly príspevok v časopise poslali sto korún, lebo aj tu začali vládnuť akési čudné indivíduá, ktoré vystúpili odkiaľsi z tieňov. Ba aj horšie, lebo v jednom rýchlokvasnom vydavateľstve, ktoré založili chlapci od strojov v tlačiarni, uverejnili jeho rozsiahly doslov k dielu svetového klasika dobrodružnej literatúry, a keď sa dožadoval honoráru, riaditeľ sa mu vysmial, že nemá na to zmluvu. Vtedy Lenčo úplne strácal nádej na normálne pomery a dokonca na niekoľko mesiacov úplne prestal písať. Dalo mi veľkú námahu, kým som ho dostal k tomu, aby si opäť sadol za počítač, ale nikdy sa mu už nevrátil jeho optimistický humor.

Ján Lenčo vždy veľmi rád cestoval a až kŕčovito vyhľadával najrozmanitejšie príčiny a zámienky na svoje zahraničné cesty. Dokázal cestovať aj kvôli najabsurdnejším príčinám. Za totality kadečo na našom trhu chýbalo. Napríklad ružičková kapustu. No a tú mal veľmi rád. Vôbec mu nerobilo problém kvôli tomu vycestovať do Rakúska (samozrejme so súhlasom o odporučením ministerstva kultúry) a kúpiť tam kilo tejto inak triviálnej plodiny. Ja som sa po jeho návrate zmohol na jedinú, tiež triviálnu otázku: „Janko, a prečo si si už nekúpil aspoň dve kilá, ak to tak ľúbiš?”                                                                          „No vidíš, to mi nenapadlo…“, bola jeho odpoveď s úsmevom, za ktorým sa určite skrývala iná pravda. Veď chcel ísť do Viedne aj nabudúce, keď dostane chuť na ružičkovú kapustu. Ako píšem, jeho cesty boli často veľmi originálne a často až absurdné. Za jeden svoj honorár, presahujúci stotisíc korún, si objednal v tom čase nekresťansky drahý zájazd na Island. Na moju otázku, prečo sa rozhodol vidieť tento zmrznutý kus sveta, sa zamyslel a vysvetlil: „Chcem, musím to vidieť. Nedávno som sa dozvedel, že je tam najpočetnejší zväz spisovateľov, v ktorom je takmer desať percent dospelej populácie Islandu…“ Potom svoju absurdnú odpoveď zakončil otázkou: „Kto im to všetko vydá?“ Ja som sa zmohol iba na kontru: „A kto to všetko kúpi?“ Gala Placídia bola postavou, ktorá ho priam fascinovala svojím osudom, pretože bola opakovane kráľovnou a predajnou ženou v starovekom Ríme. Je pochovaná v talianskej Ravene, kam kvôli tomu cestoval opakovane niekoľkokrát. Tento dôvod na cestu sa mi zdal veľmi reálny. Kvôli nemu cestoval aj do Viedne a iných miest opakovane. Jej príbeh mi vyrozprával s veľkým zanietením a preberali sme všetko možné, od jej premýšľania až po jej dramatickú smrť. Nakoniec však k mojej veľkej ľútosti nebolo z románu nič.  Myslím si, že majster Lenčo zľakol veľmi náročnej a rozsiahlej témy. Iné je príbeh rozpovedať a iné je ho napísať. Radšej sa už venoval len poviedkovej tvorbe. V nej bol však skutočný majster a zaslúži si stáť na hornom stupienku slovenských literátov, ktorí sa venovali poviedkovej tvorbe…