Spomienka na významného literárneho historika a kultúrneho činovníka Juraja Chovana Reháka

230

Dňa 27. novembra 2021 sme sa dozvedeli smutnú správu, že v rodnej Hubovej sa uzavrel kruh pozemského života Juraja Chovana Reháka. Významného literárneho múzejníka, historika, prekladateľa, publicistu, organizátora kultúrnych podujatí, podpisujúceho sa aj so starootcovským prímením Juraj Chovan Rehák. Vďaka príspevku jeho mnohoročnej spolupracovníčky Márie Rapošovej sa v nasledujúcom príspevku bližšie pozrieme na život a bohaté dielo výraznej osobnosti našich moderných kultúrnych dejín.

Detstvo a mladosť v tvorivom prostredí

Juraj Chovan Rehák  sa narodil 3. januára 1931 na Liptove v dedine, ktorá sa vtedy ešte úradne písala Gombáš, hoci tam Maďari nikdy nežili. V roku 1948 úrady zmenili názov na Hubová. V časoch Jurajovho detstva a mladosti žila obec veľmi intenzívnym kultúrnym životom. Miestni učitelia sa zaslúžili o to, aby  rodičia posielali nadané deti na štúdiá. Pre chudobu ich mohli posielať iba do katolíckych seminárov, ktoré im umožňovali bezplatné štúdiá. Z gombášskych študentov však vyrástli nielen kňazi, ale aj celoslovensky významní vzdelanci – Jozef Kútnik Šmálov sa stal kultúrnym historikom, literárnym kritikom a profesorom slovenčiny. Peter Róchus Galan plodným publicistom, prekladateľom, nábožensko-kultúrnym aktivistom a spisovateľom. Štefan Olos hudobníkom, dirigentom, upravovateľom piesní Jednotného katolíckeho spevníka, Ján Okáľ publicistom, spisovateľom, zamestnancom Matice slovenskej v Martine a neskôr v USA významným exilovým pracovníkom.

Tieto osobnosti ako aj rázovitá dedina, srdečnosť obyvateľov a pekný prírodný kolorit priťahovali do tohto prostredia aj iných spisovateľov, maliarov, jazykovedcov a vzdelancov: Miloša Alexandra Bazovského, Martina Benku, Janka Alexyho, Jaroslava Vodrážku, Jozefa Cincíka, Pavla Országha Hviezdoslava, Ľudmilu Podjavorinskú, Jozefa Cígera Hronského, Jána Smreka, Ľudovíta Nováka, Henricha Barteka, Vlada Uhlára… V takomto prostredí teda rástol a nasával do seba ušľachtilé podnety tiež mnohostranne talentovaný Juraj Chovan.

Rodičia mu dožičili štúdiá

Jurajov otec bol mlynárom, matka pôrodnou babicou. Rodičia videli, že syn je nadaný a treba mu dožičiť vzdelanie. Najprv ho dali na gymnázium do neďalekého Ružomberka. Po štvrtom ročníku ho poslali do Malého seminára v Levoči. Keď komunisti seminár zatvorili, absolvoval v Levoči už iba piaty a šiesty ročník gymnázia a potom z neho na protest proti zatvoreniu Malého seminára vystúpil. Vrátil sa na ružomberské gymnázium. Tam v roku 1950 zmaturoval. Po maturite sa prihlásil do Veľkého seminára v Spišskej Kapitule. Prijali ho síce, ale bohoslovcom sa nestal, lebo štátna moc seminár v septembri 1950 zlikvidovala. Nastúpil do zamestnania ako účtovník Štátnych lesov, najprv v Ružomberku, potom v Oščadnici. Po dvoch rokoch sa predsa len dostal na štúdiá, lenže nie na teológiu. Zapísal sa na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave na kombináciu slovenčina – ruština. Jazyky mu nerobili problémy, sám sa učil viaceré, medzi nimi nemčinu a s doživotnou láskou si prehlboval znalosti latinčiny. V tých rokoch naňho najviac vplýval česko-slovensko-rakúsky slavista Alexander Vasiljevič Isačenko, narodený v Petrohrade, ktorý pôsobil vtedy ako vedúci katedry slavistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Po skončení univerzity v roku 1957 dostal Juraj Chovan umiestnenku za učiteľa na Jedenásťročnú strednú školu do Trnavy. Potom prešiel na Strednú priemyselnú školu textilnú a papiernickú do Ružomberka (v rokoch 1958 – 1961). Odtiaľ prestúpil ešte bližšie k rodisku na Základnú deväťročnú školu v Ľubochni (1961 – 1965).

Pracovne postupoval v Matici slovenskej

V roku 1965 zanechal pedagogické povolanie. Pozvali ho pracovať do Martina za jazykového redaktora do Vydavateľstva Matice slovenskej. V nasledujúcom roku 1966 sa začal v Matici formovať Pamätník slovenskej literatúry, kde ponúkli Jurajovi Chovanovi úlohu rozvíjať publikačnú činnosť. Ujal sa vedenia edičného a metodického oddelenia. Pripravoval do tlače mnohé svoje aj cudzie literárno-múzejné príspevky. Po čase ho menovali do funkcie zástupcu riaditeľa a od roku 1971 za riaditeľa Pamätníka slovenskej literatúry. V nasledujúcom roku sa presťahoval z Hubovej do Martina, kde viedol nové literárno-múzejné pracovisko Matice slovenskej celé dve desaťročia.

Hlavnou pracovnou orientáciou v živote sa mu teda stala literárna história a jej prezentácia v literárno-múzejných zariadeniach. Venoval sa však aj lingvistike. Publikoval jazykovedné články v časopisoch Slovenská reč a Slovenský jazyk a literatúra v škole. Vďaka dobrému ovládaniu latinčiny, často prekladal staré listiny a historickú literatúru písanú po latinsky. Ale prekladal aj z ruštiny. Pre literárnych múzejníkov preložil a vydal užitočnú publikáciu ruského odborníka na múzejnícke sprístupňovanie literárnomúzejných zbierok Alexandra Z. Krejna o profesionálne precíznom budovaní Puškinovho múzea v Moskve.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa Juraj Chovan ako riaditeľ Pamätníka spolu so zamestnancami pričinil o rozšírenie kontaktov literárnych múzeí a o rozšírenie  literárnomúzejného myslenia i vzdelávania literárnomúzejných pracovníkov po Slovensku i v zahraničí. Pamätník slovenskej literatúry organizoval početné stretávania, školenia, stáže, metodické stretnutia slovenských i zahraničných literárnych múzejníkov. Za vedenia doktora Chovana sa matičné literárne múzeum formovalo ako ústredné dokumentačné i metodické literárno-múzejné zariadenie pre celé Slovensko. Zúčastňoval sa však aj na exkurziách po pracoviskách susedných štátov (Poľsko, vtedajší Sovietsky zväz, Bulharsko, Maďarsko, Čechy, Nemecká demokratická republika).

Juraj Chovan prednášal na odborných seminároch, aktívoch, konferenciách a kolokviách. Podieľal sa na organizovaní štyroch celoslovenských literárno-múzejných konferencií, na ktorých prednášal úvodné koncepčné príspevky. Viedol komisiu programujúcu činnosť slovenských literárnych múzeí a literárno-pamiatkarských pracovísk.

Od 25. do 29. septembra 1972 organizoval so svojimi pracovníkmi v Martine medzinárodné kolokvium o spolupráci literárnych múzeí s účasťou odborníkov z Rumunska, Bulharska, Maďarska, Juhoslávie, Čiech, Nemecka, Poľska a vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Po tomto podujatí prijali Juraja Chovana za člena medzinárodnej Literárno-múzejnej komisie ICOM.

V Martine stál Juraj Chovan aj pri zrode a riadení prvých ročníkov medzinárodnej výtvarnej súťaže Bienále ilustrácií, v ktorej sa žiaci inšpirovali literárnymi motívmi. Na rozdiel od bratislavského podujatia Bienále ilustrácií sa mladí umelci v martinskej súťaži mohli inšpirovať aj rozprávkami, piesňami, porekadlami a riekankami. Zúčastnili sa na nej deti zo 17 štátov sveta, pričom na záverečnej výstave bolo exponovaných 800 prác.

V čase Chovanovho vedenia literárno-múzejného oddelenia sa jeho pracovisko stalo gestorom osláv slovenských spisovateľov i dlhoročným usporiadateľom festivalu umeleckého slova – Slovesná jar, ako aj spoluusporiadateľom celoslovenskej súťaže Literárny Kežmarok. Boli to hviezdne časy matičného literárneho múzea, hoci aj vtedy prechádzalo pracovisko rozličnými fázami organizačných zmien.

Budoval Slovenské národné literárne múzeum

Túžbou vzdelancov Matice slovenskej bolo dávno pred príchodom Juraja Chovana prezentovať slovenskú literatúru, jej dejiny a významných spisovateľov v stálej expozícii. Matica robila veľa výstav, ale stálu expozíciu sa jej vytvoriť nedarilo. Bolo to náročné. Podľa zákona vzniklo Literárne múzeum Matice slovenskej až 27. apríla 1954, keď SNR prijala Zákon o Matici slovenskej č. 4/1954. No aj potom múzejné pracovisko za vedenia Ruda Brtáňa s jeho štyrmi zamestnancami živorilo. Až v rokoch 1967 a 1968 sa práca nového pracoviska nazvaného Pamätník slovenskej literatúry rozprúdila. Krátko bol jeho vedúcim Michal Kováč Adamov a po udalostiach roku 1968 Juraj Chovan. Stála expozícia sa pripravovala takmer štvrť storočia. Juraj Chovan sa zaslúžil o zveľadenie zbierkového fondu i o výrobu faksimílií na vystavenie v stálej expozícii. Stal sa gestorom stálej expozície, otvorenej v roku 1992 v prízemí najstaršej budovy Matice slovenskej. Vypracoval do nej scenár prvej etapy slovenského národného obrodenia a scenár expozície do priestoru Národnej dvorany. Popri tom pracoval aj na budovaní literárnych múzeí na Slovensku, napr. na budovaní Pamätnej izby Jána Hollého na Dobrej Vode a spolu s Imrichom Sedlákom na expozícii Literárneho múzea A. S. Puškina v Brodzanoch.

Veľa publikoval a pomáhal publikovať

Vedeckú a publikačnú pozornosť venoval mnohým osobnostiam slovenského literárneho, kultúrneho, náboženského i politického života, napr. sv. Cyrilovi a Metodovi, Eliášovi Vanécimu, Jánovi Valentinimu, Matejovi Bellovi, Alexandrovi Rudnayovi, Antonovi Bernolákovi, Jurajovi Fándlymu, Jánovi Hollému, Andrejovi Radlinskému, Jankovi Kráľovi, Božetechovi Klemensovi, Martinovi Hattalovi, Samovi Czambelovi, Jozefovi Ciekerovi, Jozefovi Tisovi, Štefanovi Náhalkovi, Jánovi Vojtaššákovi, Ľudovítovi Novákovi….

Pri príležitosti 200. výročia narodenia básnika Jána Hollého a  225. výročia narodenia kodifikátora spisovnej slovenčiny Antona Bernoláka sa podarilo zaradiť ich jubileá do zoznamu výročí významných osobností v rámci UNESCO. Vtedy Juraj Chovan pripravil a vydal obsiahle reprezentatívne publikácie – Ján Hollý – Pamätnica z osláv dvojstého výročia narodenia Jána Hollého (1985) a Pamätnica Antona Bernoláka (1990, 1992), ktoré recenzenti hodnotili veľmi vysoko, kladúc ich za vzor takého druhu literatúry.

Okrem vlastných publikácií pomáhal na svet ako redaktor aj dielam a článkom iných autorov. Tak v roku 1984 pripravil na vydanie rozsiahly výber z diela maliara Jaroslava Vodrážku od autorky Kataríny Závadovej, ktorý vydala Matica slovenská pri príležitosti 90. výročia narodenia výtvarníka. Predhovor Juraja Chovana sa končí krásnym umeleckým vyjadrením: „Publikáciu vydáva… Matica slovenská ako pozdrav vďačného Slovenska, ktoré neskrýva svoju radosť nad tým, že ňou môže pozdraviť aj blížiace sa simeónovské životné jubileum deväťdesiatin tohto nesmierne pracovitého a duševne ešte stále vitálneho barda slovenskej kultúry, ktorého očami sme na spôsob onoho biblického Simeóna aj my veľa uvideli, srdcom mnoho precítili…“ Zakladateľ slovenskej farebnej ilustrovanej tvorby Jaroslav Vodrážka sa už vtedy cítil na pokraji života veľmi vyčerpaný a obával sa, že vydania tej publikácie sa nedožije. Preto Juraj Chovan súril vydavateľstvo. S vytlačenou ešte „teplou“ knihou cestoval pred Vianocami do Prahy, aby ju maliarovi odovzdal. Jaroslav Vodrážka sa rozplakal od dojatia. Neslúžil mu už zrak, ale manželka – slovenská poetka Ela Vodrážková – mu z nej čítala a komentovala obrázky. Tak onedlho, síce trápený chorobami, ale predsa šťastný 9. mája 1984 umrel.

Založil literárnomúzejné periodikum

Po prestupe z Vydavateľstva Matice slovenskej do Pamätníka slovenskej literatúry v roku1967 založil a začal pravidelne vydávať zborník určený pre literárno-múzejných a iných literárnych odborníkov. Prvý vyšiel pod názvom Literárne pamiatky a pamätníky, ďalšie ročníky od roku 1968 pod názvom Letopis Pamätníka slovenskej literatúry a napokon od roku 1973 sa ustálil názov Literárnomúzejný letopis. Bol určený nielen pre martinský Pamätník, ale pre všetky literárnomúzejné zariadenia na Slovensku. Juraj Chovan sa stal jeho zodpovedným redaktorom od prvého po dvanásty ročník. Potom prevzali redaktorstvo jeho spolupracovníci – v trinástom ročníku Jozef Beňovský a v ďalších 16 ročníkoch profesor Imrich Sedlák. Riaditeľ Juraj Chovan prispieval do nich ďalej. Pripravoval príspevky s témami literárnej muzeológie, napr. Sieť a združovanie slovenských literárnych múzeí a pamätných izieb, Možnosti a potreba medzinárodných stykov literárnych múzeí, Literárne múzejníctvo u nás i vo svete, Literárnomúzejné pracovisko Matice slovenskej, Literatúra v múzeu – múzeum v literatúre, Múzejnícka terminológia a jej pojmotvorný proces, Zo zápisníka literárneho múzejníka, Literárne múzejníctvo na Slovensku… Ako matičný odborný pracovník pripravil do tlače množstvo bulletinov ku kultúrnym podujatiam, zostavoval, redigoval a sčasti aj napísal text do publikácie o Matici slovenskej – V službe ľudu (1974). Zostavil sprievodcov po Matici slovenskej, ktoré vyšli v slovenčine, angličtine, ruštine a nemčine.

Bádal aj v Ríme, obnovil Verbum

Po Nežnej revolúcii sa dostal bádať do vatikánskeho archívu. V roku 1991 viedol pracovisko Matice slovenskej – Slovenský historický ústav v Ríme, ktorý zriadilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky.  Jeden z výsledkov jeho bádaní vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave roku 2002 pod názvom Kresťanské korene Slovenska. Autor vychádzal od najstaršej literárne zachytenej slovanskej modlitby Na kráľovstvo naše, Pane, / zhliadni svojou milosťou / i nevydaj naše cudzím, a neobráť/ nás za korisť národom pohanským…, zachránenej v Kyjevských listoch. J. Chovan uverejnil v knihe preklady dôležitých historických dokumentov z hľadiska dejín nášho kresťanstva: latinského textu Buly Industriae Tuae; preklad obsiahleho listu cisárovnej Márie Terézie pápežovi Piovi VI. so žiadosťou o vyčlenenia troch slovenských biskupstiev – Rožňavského, Banskobystrického a Spišského z Ostrihomského arcibiskupstva;  preklad listu rakúskeho cisára Františka I. z 1. marca 1816 pápežovi Piovi VI. s návrhom vyčlenenia gréckokatolíckeho biskupstva Prešovského z Mukačevského biskupstva; a viaceré preklady apoštolských dekrétov biskupa Pavla o vhodnejšej úprave cirkevných hraníc slovenských biskupstiev. V roku 1992 sa stal Juraj Chovan hlavným iniciátorom obnovy vydávanie Verbumu,  reprezentatívneho časopisu pre slovenskú katolícku inteligenciu, ktorý komunisti zastavili takmer pred polstoročím. Obnovenie sa podarilo s veľkými ťažkosťami a finančnými obetami. Aj keď J. Chovan neostal dlho redaktorom, dielo sa podarilo a časopis plnil ďalej svoje poslanie.

Viedol Katolícke noviny a zanietene prekladal

V roku 1993 ukončil Juraj Chovan zamestnanie v Matici slovenskej a nastúpil za šéfredaktora Katolíckych novín. Ani tam nebolo všetko „po kresťansky“ usporiadané. Dňa 20. januára 2000 v tejto súvislosti o Jurajovi Chovanovi napísal Ján Chryzostom kardinál Korec z Nitry bývalému politickému väzňovi, mučenému trestancovi v Jáchymovských baniach Antonovi Semešovi do Bratislavy: „Píšem Vám… aby som Vám poďakoval za poslané milé veci, najmä ale za vzácny záznam Dr. Chovana „Pro memoria“ o tom, čo sa celé roky dialo v KN, ba aj v našom cirkevnom živote a čo trvá vlastne dodnes. Niekedy som smutný z toho, ako niektorí ľudia premrhali ten drahocenný duchovný kapitál, ktorý sme tak obetavo, ale aj s radosťou zhromažďovali prácou, tvorbou i utrpením za prenasledovania – a v takej celoslovenskej jednote!… Kam sa to všetko podelo? Zopár ľudí je 20 rokov na pochybnom výslní a štekajú navzájom proti sebe, čím je národ znechutený. A kam sme vsotili vzácnych a schopných ľudí ako bol a je Dr. Chovan! Ak aj iní, veľmi schopní, kdesi len živoria. Vy niektorých poznáte /!/…“

Napriek ťažkým posledným rokom života, zdravotným problémom i bolesti na duši z toho, aká veľká nekultúrnosť preniká do verejného života, akí málo vzdelaní a morálne slabí ľudia sa dostávajú do funkcií, on vytrvalo pracoval ďalej. Keď nemal kde publikovať, vydával si práce vlastným nákladom. Ale najmä odkrýval chyby v dávno zaužívaných prekladoch z latinčiny do slovenčiny. A ukazoval na nesprávne výklady niektorých častí historických udalostí.

Vzácna fotografia z Ríma s básnikom Gorazdom Zvonickým a historikom M. Ďuricom, Juraj Chovan prvý zľava

Juraj Chovan v horúčave hľadá na dne dočasne vypustenej Oravskej priehrady zvyšky rodného domu Antona Bernoláka…

Foto: archívy