Spomienková slávnosť a Ceny Martina Benku

42

Ako nás informovala M. Kiripolská zo Slovenského národného múzea v Martine, Cenu Martina Benku si prevzalo deväť laureátov z radov výtvarných umelcov a teoretikov umenia. Verejnosti ich predstavili na Spomienkovej slávnosti pri príležitosti 133. výročia narodenia významného slovenského umelca v spomínanom múzeu. Ocenenie, ktoré nesie umelcovo meno, tento rok udeľovali už po štyridsiaty šiesty raz.

Na slávnosti sa vo štvrtok 9. septembra 2021 v priestoroch Slovenského národného múzea v Martine stretli umelcovi príbuzní, rodáci, spolupracovníci i obdivovatelia maliarskej tvorby. Kvôli prebiehajúcej rekonštrukcii budovy Múzea Martina Benku (MMB, na fotografii pred rekonštrukciou), v ktorej maliar žil a tvoril posledných 12 rokov a spolu so svojimi dielami ho daroval štátu, sa podujatie uskutočnilo v priestoroch Etnografického múzea. Na jedného z najvýznamnejších slovenských výtvarníkov spomínali pozvaní hostia i laická verejnosť.

Kurátorka MMB Mgr. Monika Váleková, PhD. počas slávnosti o. i. povedala: “Keďže posledné dve letá sa cestovanie a jeho možné riziká, stali častejšie diskutovanou témou ako to bolo donedávna, inšpirovalo ma to k tomu, aby sme pri príležitosti dnešného nášho stretnuti virtuálne cestovali s Martinom Benkom. Prenesieme sa do doby, kedy neexistoval internet. Fotografie historických pamiatok či výtvarných diel z umeleckých zbierok a informácie o nich neboli také dostupné ako sú dnes. O to intenzívnejšie však museli byť zážitky cestovateľa na danom mieste a azda silnejšie dokázal umelec-cestovateľ a navyše umelec-maliar podľahnúť čaru okamihu a geniu loci miesta.

Benka začal cestovať v 20. rokoch 20. storočia a v medzivojnovom období, teda v čase vrcholu jeho tvorby, absolvoval všetky dôležité objavné študijné cesty do zahraničia. Niekoľkokrát navštívil Taliansko a Francúzko, kde  bol prvýkrát v roku 1925 a druhýkrát v roku 1930 so svojím priateľom spisovateľom Jánom Smrekom a pražským vydavateľom slovenskej literatúry Leopoldom Mazáčom a jeho manželkou. Navštívili tiež Maroko, Belgicko, Holandsko i Nemecko. V roku 1936 bol Benka v bývalom Sovietskom zväze.

Keďže Benkove spomienky a dojmy sú veľmi rozsiahle, dokumentujú ich aj jeho diela, ktoré si môžete pozrieť na premietacom plátne, zameriam sa dnes na dojmy z dvoch talianskych pobytov z prvej polovice 20. rokov 20. storočia. Presuňme sa teda prostredníctvom maliarových spomienok o sto rokov späť a objavujme jeho očami významné mestá, pamiatky, umelecké diela. Nechajme sa strhnúť jeho nadšením pre umenie, ktoré sála z jeho veľmi osobných reminiscencií. Jeho trefné či niekedy svojské postrehy sú odrazom dobového kontextu a subjektívnych životných skúseností. Benka sa pripravoval na svoje zahraničné cesty nielen finančne, ale ako napísal i jazykovo: Citujem:

Taliančinu vzal som iba veľmi povrchne, lebo som rátal, že najprv pôjdem do Paríža. No stal sa opak. Začiatkom júla 1922 boli sme s maliarom Josefom Koudelkom a jeho manželkou v  Trieste, odtiaľ sme sa plavili loďou do Portoroža. Odhliadnuc od toho, že som po prvý raz videl more a v ňom sa kúpal, že som skúsil júlové horúčavy južných krajov, ochorel od pečených rybičiek a tri dni ležal s bolesťami žalúdka ošetrovaný lekárom, čoraz väčšmi som túžil vidieť Benátky a ich umelecké poklady. Aj toho som sa dočkal. Pri pohľade z lode už zďaleka beleli sa neurčité kontúry mesta, chvejúce sa vo výparoch mora a v lúčoch južného slnka. Sľubovali naozaj čosi krásne, čo my severania nevídame často. A čím sme sa viac blížili k brehu, tým krajšie, nezvyčajnejšie pôsobilo na mňa toto mesto. Očarilo ma a radostne udivilo.“

Benka ďalej píše, že si pozrel galérie, uchvátil ho napríklad Tintoreto. Domov cestoval cez Juhosláviu, na Záhreb, odtiaľ do Osijeka k rodine sestry Anny a potom sa vybral cez Viedeň do Prahy. A z nej sa hneď vybral plný dojmov na Liptov, ako radostne konštatuje v knihe Za umením.

O dva roky neskôr podnikol druhú cestu do Talianska s priateľmi, manželmi maliarmi Hlavínovcami. Najskôr navštívili Benátky, potom Boloňu, Florenciu a Rím. Spomína takto: „To si teda ty, mesto Bologna, o ktorom mi hovoril otec, že tvojimi ulicami kráčal kedysi ako rakúsky vojak. Chodiac mestom v spoločnosti priateľov, cítil som, že okrem nich ma sprevádza otec, tu na to ma upozorňuje, aby som si všimol a odniesol domov. Hej, odniesol som si farbisté dojmy z bolonskej galérie obrazov. Vidím pred sebou plátna ťažkej farebnosti s rozličnými biblickými námetmi. Mám pred očami krásne kompozície Guida Reniho, napríklad Vraždenie neviniatok, krásne komponované a ľúbezne namaľované. Nazaujímam sa o mená, vidím len obrazy a čítam víťaznou farbistou abecedou napísaný nesmrteľný obsah, umelecké plody starých i mladých pokolení.  Aby som Boloňu neopustil len so záznamami v pamäti, načrtol som si na pamiatku hrudkou aspoň dva drobné dojmy. Aspoň krivá veža mi bude pripomínať toto od Benátok také odlišné mesto.

A zasa iné mesto – Florencia. Čože to reku, v Taliansku každé mesto inak vyzerá? Tu nie je ako u nás, že sa jedno podobá druhému ako vajce vajcu? Také otázky som si dával prekvapený pohľadom na ďalšie slávne talianske mesto.  Florencia mi odhalila predovšetkým svoje malebné hornaté okolie, aké som videl na reprodukciách obrazov rozličných majstrov, počínajúc Leonardom da Vinci. Kopcovitý kraj, ozdobený cyprusmi, olivami, záhradami okolo mesta, belasé diaľky a – zas čosi celkom iné než Bologna. V zbierkach-obrazárňach majstri quattrocenta ma už ani tak veľmi nezaujímali. Obdivoval som majstrov primitívov, ktorí ešte zlatom symbolicky harmonizovali svoje kompozície a farbistými, lahodnými akordmi ma priam ohromovali. Pri obchôdzkach mestom stále som si namýšľal, že sa stretnem s Michelangelom, Leonardom da Vinci, Raffaelom, Botticellim, Ceellinim a uvidím ich, ako debatujú o umení. Na moste Ponte Vecchio čujem ich kroky, vidím ako prechodia a pozorujú život a svet očami umelca, ako sa ženú za nedostižnou ideou, ktorá i mňa očarila a za ktorou teraz v nadšení cupkám. Stretám ich prostredníctvom ich diel, keď vidím sochu Michelangelovho Dávida,  Donatelovho Sv. Jána, spomínam na Savonarolu ako dáva páliť kacírske knihy a obrazy. Vžívam sa do ďalekej minulosti, ktorá tak obohatila výtvarné umenie.“ Koniec citátu

Z Florencie si Benka priniesol faksimile troch výtvarných diel, ktoré viseli a po rekonštrukcii, verme, že už čoskoro, opäť budú visieť v Benkovom ateliéri. Jedným z nich bola reprodukcia známej kresby, považovanej za autoportrét Leonarda da Vinci a druhým dielom je veľmi pôvabná Hlava Madony z roku 1500. Pôvod vo Florencii má v Benkovej zbierke aj faksimile kresby Žena s dieťaťom od Leonardovho súčasníka Andrea del Sarto. Benku v parížskom Louvre zaujala jeho olejomaľba Charita (Dobročinnosť), na ktorej ocenil „pekný trojuholník“, teda pyramidálnu kompozíciu, ktorá sa objavuje aj v jeho tvorbe najmä od záveru 20. rokov 20. storočia.

Benka sa rád obklopoval reprodukciami diel, ktoré ho inšpirovali. Do pracovne i spálne si zavesil fotografie jedného z najznámejších Leonardových a azda i svetových umeleckých diel vôbec – Monu Lisu. Benka originálu tohto obrazu venoval osobitú pozornosť v parížskom Louvre, ktorý navštívil v roku 1925. Na toto výtvarné dielo Benka reagoval nasledovnou úvahou: „Myslel som si, že originál je väčší a – je to malý obraz veľkých hodnôt. Sugestívny. Čím dlhšie ho pozorujem, tým je vábivejší. Prečo? Pretože Mona Lisa hľadí na človeka. To však nie je ťažké namaľovať. Vynechané obočie zvyšuje sugestívnosť, usmievavé ústa tak isto a pokojný, prirodzený postoj, vyjadrený dokonalou, hladkou, dokreslenou, dokolorovanou maľbou vyvoláva onen mimoriadny, vábivý účin. Ale – v obraze je ešte dych umelca, ktorý neúnavnou prácou a trpezlivosťou vykonštruoval z kresby a farieb túto živú bytosť a krásu, obdivovanú posiaľ celým svetom.“ Koniec citátu.

Z Florencie Benka cestoval do Ríma, z ktorého ulíc bol však po prvom dojme trochu sklamaný, navonok mu pripomínal západoeurópske mestá. Umelecké zbierky ho však uchvátili. Napísal o nich aj toto: „Prvá cesta viedla ma do Sixtínskej kaplnky, pozrieť si originál Michelangelovho Posledného súdu. Hľadiac s vypleštenými očami po umení hladného a smädného človiečika na tieto obrazy-giganty, bol som ohromený… Z antickej meravosti a či vážnosti vyrastá dynamika, nový ruch, životnosť, sila. Svalnatosť, ťarcha, mohutnosť mužov, žien i detí naznačuje nový boj a vzlet do priestoru iného umenia. Nevdojak cítim potrebu zhodiť kabát, vysúkať rukávy a dať sa týmto smerom do zápasu so starým duchom, pretože Michelangelo hucká, povzbudzuje Takto povzbudený so stŕpnutou šijou odchádzam od tohto giganta-umelca, génia. Veru na jeho Posledný súd treba sa dívať nie 5 – 10 minút, ako to robia turisti, ale celé hodiny. Tu treba čítať, a to po maliarsky, pozorne, každý detail, každú plochu, každý tón a napokon si odpočinúť a hľadať východisko pre vlastnú cestu.“ Koniec citátu

V Ríme ho zaujal tiež Filipo Lippi, Ghirlandajo, Boticelli, Raffael, Caravaggio a iní velikáni. Veľmi ho potešilo, keď objavil autoportrét maliara Jána Kupeckého, rodáka z Pezinku. Citujem: V sieni vlastných portrétov stretám Meštroviča, Rembranta, Delacroixa a iných, ale zjaví sa tiež Ján Kupecký. Kvalitou svojej práce Kupecký sa zaradil medzi najlepších. Priznám sa, že toto stretnutie sa s Kupeckým bolo pre mňa veľkým povzbudením. Uisťovalo ma, že tzv. „malé pomery“ nie sú neprekonateľnou prekážkou pri dosiahnutí vysokých cieľov, keď je pevná vôľa a chuť do práce. Keď zhrniem svoje dojmy z talianskeho výtvarného umenia, či už to boli obrazy alebo sochy, v skratke mi vychodí, že kým vedenie neprevzal Paríž, umelci celého sveta nachádzali v Taliansku také skúsenosti, toľko podnetov, že im stačili na celý život. Zisťujem, že z toho umelca čerpal ten maliar, z hentoho zas tamten. Ale poteším sa, keď objavím, že Ján Kupecký tiež napodobňoval slávnych majstrov. Ospravedlňujem ho tým, že to akiste tak muselo byť a je; že veľký mocný prúd strhuje menšie do jedného riečišťa a unáša ich. No sám si umieňujem, že musím prejsť na iné pole, aby som sa nepoddal sile, ktorá tak mocne pôsobí. Idem preto obdivovať historické pamiatky. Forum Romanum, katakomby, Svätopeterských chrám, Anjelsky hrad, Koloseum. Z mnohých sú už len zrúcaniny, no i tak vo veľkom zmare hlásajú veľkosť ľudského umu.“

Podľa umelcovho želania sa na spomienkovej slávnosti každý rok udeľuje Cena Martina Benku. Tentokrát bola udelená za dva roky – 2019 a 2020. Za rok 2019 si Cenu Martina Benku odniesli Mgr. art. Eva Moflárová ArtD. a Mgr. Martin Šafárik za výtvarnú tvorbu; cenu za dielo teórie, kritiky a dejín slovenského výtvarného umenia získal Doc. PhDr. Tomáš Surý ArtD. Cenu absolventovi výtvarnej vysokej školy udelil Fond výtvarných umení Mgr. art. Nikole Aronovej a Mgr. art. Sebastiánovi Komáčekovi.

Za rok 2020 sa laureátmi Ceny Martina Benku stali Mgr. art. Lucia Jarotta, Mgr. art. et Mgr. Vladimír Vakov a Mgr. art. Ján Hrčka za výtvarnú tvorbu. Ocenenie absolventa umeleckej vysokej školy za rok 2020 získal Mgr. art. Ľubomír Slovinský.

Ocenenie každoročne udeľuje Rada Fondu výtvarných umení v štyroch kategóriách na základe odporúčania Komisie pre správu pozostalosti Martina Benku. Získať ho môžu začínajúci a etablovaní výtvarní umelci a teoretici umenia, ktorí svojimi dielami či teoretickými prácami významne obohatili slovenskú kultúru a umenie. Ceny odovzdali predsedníčka Rady Fondu výtvarných umení Mgr. Zora Petrášová, riaditeľ Fondu výtvarných umení JUDr. Vladimír Palečka a predseda Komisie pre správu pozostalosti Martina Benku doc. Milan Rašla.

Slávnosť pokračovala položením venca na umelcov hrob na Národnom cintoríne, ako symbolickým poďakovaním sa za hodnoty, ktoré Martin Benka rozvinul v slovenskom výtvarnom umení i v kultúre vôbec. Tento významný predstaviteľ a spolu zakladateľ slovenskej výtvarnej moderny neúnavne heroizoval a idealizoval slovenskú krajinu a človeka.