Stále živý slovenský Homér – Pavol Dobšinský Deň slovenskej ľudovej rozprávky

541
Pavol Dobšinský udržiava slovenskú ľudovú rozprávku stále medzi nami

Pedagóg, spisovateľ, zberateľ a vydavateľ ľudových rozprávok, prekladateľ, publicista, redaktor, kritik, básnik a literárny historik, azda však najviac slovenský Homér z Gemera – to všetko bol a stále je Pavol Emanuel Dobšinský. Večný svojím dielom a jeho pripomínaním, ako aj odkazom.

Už niekoľko rokov je u nás 16. marec Dňom ľudovej rozprávky. Práve v tento deň sa roku 1828 v Slavošovciach učiteľovi Pavlovi Dobšinskému a Zuzane Juliane narodil syn. Po elementárnej škole v Sirku, kde sa rodina presťahovala, sa Paľko roku 1838 stáva žiakom nižšieho gymnázia v Rožňave, neskôr sa zdokonaľuje v jazykoch v Miškovci. V septembri 1840 sa zapisuje na lýceum v Levoči, kde študuje až do roku 1848. Už tu sa stretáva s celoživotnou láskou, ktorú nikdy nezradil – so slovesným bohatstvom ľudu. Na výzvu Jána Francisciho zbierať ľudovú slovesnosť totiž zareagujú aj tunajší študenti, Paľko nechýba. Vo februári 1845 vzniká študentský spolok Jednota mládeže slovenskej, jeho členovia zhromažďujú poklady národného ducha. Dobšinský zapisuje rozprávky, porekadlá i príslovia; stáva sa i redaktorom rukopisných časopisov Život, Holubica, Sokol, Považie, kde píše i básničky. V máji revolučného roku 1848 úrady vyšetrujú „tajnú a vlastizradnú“ činnosť Jednoty. Výsledok – uzavretie lýcea a Dobšinského návrat k rodičom. Je chorľavý,  napriek tomu ďalej zbiera ľudový materiál.                                                                                                                               

Z vojska k rozprávke

V máji si odel „mundúr“ vojaka maďarskej armády. Nebolo to osobné zlyhanie či popretie národných ideálov, ktoré ako študent ctil i prácou napĺňal. Strach o rodinu, ktorej by sa boli pomstili za zbeha, ho priviedol až do pevnosti v Petrovaradíne. Po zdravotných problémoch s maláriou i amnestii zavítal konečne na jar 1850 zas do Sirku. Zotavuje sa z choroby a poctivo pripravuje na kandidátsku kňazskú skúšku, ktorú v novembri úspešne skladá v Revúcej u Samuela Reussa. Tento prvý zberateľ folklórnej rozprávky ho prijíma za tajomníka. Pod jeho prajným vplyvom sa prehlbuje záujem mladíka o ľudovú slovesnosť. Povinnosti tajomníka, ale aj návraty choroby mu nedovoľujú aktívnejšie sa zúčastňovať na vzniku zbierky rozprávok. Tú v spolupráci s A. H. Škultétym a J. D. Čipkom pripravuje syn S. Reussa Ľudovít. Vtedy už Dobšinský nevnímal rozprávku iba ako historický doklad duchovného sveta predkov. Vzrušovala ho viac jej poetická krása a tajomná symbolika, rozhodol sa pre vlastnú cestu umeleckej interpretácie autentických záznamov získaných na vidieku. Roku 1852 sa stal tajomníkom Slovenských pohľadov, po krátkom čase však časopis vinou likvidačného tlačového zákona zaniká. Dobšinský bez práce sa pokúša o miesto profesora na lýceu v Levoči, neúspešne. Začiatkom roku 1853 smerujú jeho kroky, sťaby kaplána, do Brezna, keď súhlasí s ponukou Jána Chalupku, ev. kňaza a významného dramatika. V lete 1855 ho už nájdeme v Rožňavskom Bystrom, kde farárči. Ľ. Reuss rezignuje na prípravu zbierky rozprávok a Dobšinský sa rozhodne pokračovať so Škultétym. V roku 1858 viacročné prípravy na vydanie Slovenských povestí vrcholia. Prvý zväzok vychádza v Rožňave začiatkom júna, druhý na jeseň! V októbri sa Dobšinský stáva profesorom Katedry slovenskej reči a literatúry na lýceu v Banskej Štiavnici. Vydáva postupne tretí až šiesty zväzok. Tu začal 5. mája 1860 vydávať Sokol. Chce, aby bol nielen literárnym, ale i kultúrno-spoločenským časopisom, čo v čase silnejúcej maďarizácie naráža na odpor. Dobšinský čelí žalobe za šírenie panslavizmu, predtým mu v noci rozbijú obloky. Rušia mu i prenájom bytu, znižujú úväzok na lýceu a musí sa vzdať miesta kazateľa. Umára ho nezáujem slovenskej inteligencie o časopis. Azda len sobáš s Paulínou Schmidtovou je chvíľkovou náplasťou na rany.                                                                                                                                                                                                                             

Fara v Drienčanoch má neopakovateľné čaro aj v 21. storočíZlatý dukát Matici

Vo februári 1861 umiera v Drienčanoch priateľ Jonatán D. Čipka a Dobšinský dostáva ponuku stať sa namiesto neho kazateľom. Prijíma ju a spolu s chorou, no už tehotnou manželkou odchádza na Gemer. Žiaľ, manželkina choroba postupuje rýchlo, stihne ešte porodiť Olinku, na jeseň 1862 jej však zaznie z drienčanskej zvonice umieračik. Nebohá navyše tuberkulózou nainfikovala i dcéru – v máji 1863 smutný zvuk zvona odprevádza i dieťa. Dobšinský ostáva sám bez dvojice najbližších bytostí. Poteší ho správa, že 22. septembra ho volia za člena výboru Matice slovenskej. Ozaj, zlatý dukát, ktorý do kolísky jeho dcéry vložil kmotor a dlhoročný priateľ Ján Botto, daroval ovdovený a „osirotený“ Dobšinský práve Matici! Smrť akoby však navôkol rozprestrela plášť. Roku 1867 umiera spolužiak z Levoče Janko Čajak. Dobšinský prichádza do Zvolenskej Slatiny, kde žije Adela (sestra spisovateľky Vansovej) so štvorročným synom, vdova po priateľovi a požiada ju o ruku. Drienčanská fara opäť ožila! O necelý rok sa im narodí syn Vladimír, potom na svet zavítajú Ľudko a Ivan Branislav. Dobšinský aj vďaka Adele pracuje ďalej na zbieraní ľudovej slovesnosti. V Matici organizuje výskumnú folkloristickú činnosť a po večeroch sa vracia do študentskej Levoče, píše Deje Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848. Po rokoch práce Matica vydáva prvý zväzok folkloristického Sborníka slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier (1870) aj s cennou štúdiou Obyčaje, povery a čary určitých dôb, ale rozličných predmetov a úkonov. Roku 1872 Dobšinský vydáva Úvahy o slovenských povestiach, teoretické dielo, v ktorom zhrnul svoje názory na zmysel, podobu a poslanie ľudových rozprávok. Roku 1874 vydáva Matica slovenská v redakcii Dobšinského prvý zošit II. zväzku Sborníka slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier. Ďalšie mal obsahovať druhý zošit, Maticu však zlikvidovali a bolo po vydaní. Dobšinský – koľký raz už! – sa však nevzdáva a uvažuje o pokračovaní vydávania. Píše aj Franciscimu, správcovi Kníhtlačiarskeho spolku v Turč. Svätom Martine, prosí o vydanie zbierky. Ten mu však odpisuje, že povesti vydať nemôže, nepredávali by sa. Navyše, aj objednávok prišlo len na 22 výtlačkov. Z vydania nebolo nič…                                                                                                                    Predsa však nebol všetkým dňom koniec. V Martine vychádza roku 1880 Dobšinského monografia Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské, v ktorej zaznamenal život našinca od kolísky až po hrob a doplnil o farbistý folkloristický „závoj“. Začínajú vychádzať Prostonárodné slovenské povesti, vrcholná zbierka ľudových rozprávok, obsahujúca rozprávkové texty všetkých dovtedy vydaných zbierok i nové texty. (Povesti vyšli vo ôsmich zošitoch a obsahovali 90 rozprávok!)                                                              Ako píše veľký znalec Dobšinského života a diela Ondrej Sliacky, „od včasnej jari 1885 Dobšinský žije v predtuche smrti“. Žiaľ, predtucha sa naplnila, 22. októbra hodinu pred polnocou slovenský Homér na drienčanskej fare umiera. Pochovajú ho na mieste medzi farou a kostolom, kde môžeme jeho hrob navštíviť i dnes.

Na zemi i medzi hviezdami

Poznať bližšie Dobšinského dielo môžeme našťastie už desaťročia neustále novými knižnými vydaniami zozbieraných rozprávok, viacerými prerozprávanými podobami či tematickými výbermi. Majú mnohé filmové, divadelné i rozhlasové podoby… Život obetavého človeka si môžeme sprítomniť návštevou v Slavošovciach a v Drienčanoch na Gemeri. Už vo svojich raných prácach používal pseudonym Slavoj Drienčanský, čím vyznačil tak miesto rodiska, ale nevedomky aj skonu. Keď prídete do Slavošoviec, uprostred obce nájdete rodný dom a na ňom pamätnú tabuľu odhalenú pri 100. výročí narodenia. Od marca 1970 stojí v obci pamätník i premenovaná základná škola. V pamätnej izbe sa návštevníkovi prihovára doba, v ktorej Dobšinský žil a tvoril. V expozícii sa môžete zoznámiť s menej známymi údajmi o jeho živote aj so slávnostnými udalosťami. To všetko pripomína dokumentácia, pramene, zborníky, články, ukážky z tvorby, ale aj reprodukcie listov písaných Dobšinskému A. Sládkovičom, M. Hrebendom a ďalšími.                                                                                                                   Hlavy nahor! Doslova. K nekonečnosti vesmíru, lebo si povieme niečo, čo opäť znie ako rozprávka. Na Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského bol 15. 3. 1998 (v predvečer výročia Dobšinského narodenia) objavený v súhvezdí Leva nový asteroid s priemerom 3 kilometre, od Zeme vzdialený 192 miliónov kilometrov. Po spresnení dráhy dostal definitívne číslo a 6. apríla 2012 bolo v Minor Planet Circular uverejnené aj jeho oficiálne pomenovanie – 39880 Dobšinský. Meno asteroidu navrhol P. Rapavý z hvezdárne v Rimavskej Sobote, ktorý je autorom rozprávkových slnečných hodín v Drienčanoch.

Slnečné hodiny neprestávajú odmeriavať čas rozprávky

(V pondelok 18. 3. aktualizujeme článok o pohľad pár kníh z bohatého Dobšinského odkazu!)