Stimuly poznávania hudobných premien

52

Jozef Vereš

V odbornej literatúre sa výchovno-vzdelávací a hudobnokomunikačný proces často charakterizuje ako preberanie empíria v kondenzovanej podobe z minulosti do súčasnosti. Dnes sa však východiskové myslenie v tomto komunikačnom pôsobení neraz rozširuje o nové postuláty. Napríklad o stimuly, ktoré podporujú poznávanie na princípe súvzťažnosti a pretvárania poznatkov do praktickej konkretizácie. Z globálneho hľadiska je rovnako dôležité stimulovať u ľudí rozvoj sociálnej inteligencie, keďže zlepšuje sociálnu komunikáciu medzi ľuďmi (aj v procese vzdelávania). Prienik do poznávania nepoznaných premien sa nepochybne v spoločnosti stáva aj základom nových výhľadov pre potreby ľudí, ako i rozvoja výchovno-vzdelávacieho procesu.

V moderných systémoch vzdelávania sa stimulácie z uvedeného dôvodu čoraz jasnejšie nastoľujú (jednak z podnetu vzdelávajúcich sa, ale i verejnosti), pretože z hľadiska výchovno-komunikačného procesu môžu pomáhať konštituovať slobodný, otvorený kontextový vzťah a ponímať ho ako prameň pre nové poznávanie.

Predovšetkým na obohacovanie subjektu, na vývoj jeho osobnosti (hoci jeho utváranie sa začína pred nástupom do školy), ako i na rozvoj pedagogického myslenia pri odstraňovaní zastaraného výchovného obsahu, jeho foriem, metód, najmä ak nie sú v súčinnosti s novými zmenami i kultúrnymi hodnotami (v živote existuje mnoho hodnôt rôzneho druhu, čo odborníkov vedie aj k tvorbe disparátnych klasifikácií).

Náležite uplatnené poznatky vo výchovno-vzdelávacom procese sa takisto stávajú zmyslom ľudského života, stimulom pre proces myslenia, komunikácie a vzdelávania. Rovnako argumentom pre poznávanie nových globálnych dimenzií, nevyjasnených situácií, nevyhradených postojov a podobne.1 V tomto intersubjektívnom komunikačnom procese, navzájom prepojenom (kde dochádza k poznávaniu procesov kultúry, vzdelávania, didaktických trendov a podobne), je prvoradým záujmom dosiahnuť adekvátne fungujúcu súčinnosť s rozvojovými tendenciami spoločnosti, hlavne akceptovanými hodnotami, ako i úlohami smerujúcimi k príprave človeka na poznávanie nových poznatkov tak, aby osožili (prospievali) k jeho spoločenskému napredovaniu a orientácii v rámci prítomného kultúrneho sveta. To však predpokladá umožniť deťom od útleho veku otvárať cestu k informáciám, zážitku, ako i zažívať participovanie na spoločných školských činnostiach, aktivitách. Navyše uvedomovať si význam dodržiavania pravidiel v rámci kolektívnych aktivít, napríklad nácviku hudobného textu na jeho verejné predvedenie.

Rodičia a deti

Dôležitú úlohu v žiackych agilitách zohráva rodina najmä pri posilňovaní vôľových vlastností detí, čo im pomáha pri upevnení záujmu o navštevované aktivity (vôľa je v podstate najsilnejším faktorom životného úspechu). Uvedený vzťah rodiny a detí kladne vplýva aj na výchovno-vzdelávacie zretele už len preto, že rodičia sú pre deti silným sociálnym príkladom (v pozitívnom i negatívnom zmysle slova). Umocňuje sa to vtedy, keď rodičia sprevádzajú deti na krúžok, vyučovanie, zakúpia im hudobný nástroj, potrebný úbor, oblečenie a podobne.

V priebehu rozvoja detských aktivít rodičia poznávajú aj sami seba. Už len tým, že pred dieťaťom by mali prejaviť nielen radosť z predvedeného výkonu, ale i vyjadriť stimulujúce myšlienky. V nich by nemalo chýbať povzbudivé hodnotenie, impulzy k zážitkovosti, ako aj podpora vôľových vlastností. Nie nadarmo sa traduje myšlienka, že kultivovaní rodičia trávia svoj voľný čas najčastejšie medzi prácou, rodinou – spoločne s deťmi.

Určitú analógiu so školskými žiackymi aktivitami, vzťahom rodičov a detí sme čiastočne mohli spoznať v rámci komunikácie s mojou bývalou študentkou, ktorá v Amerike vyučuje štrnásty rok hudobnú výchovu. Jej vyučovací úväzok pozostáva aj z vedenia školských súborov na základných školách (skúsenosti so školským súborom študentka získavala počas trojročného hrania v nepovinnom komornom orchestri na pedagogickej fakulte; súbor neskôr zrušili).

Školské hudobné telesá nie sú zvláštnosťou na amerických základných školách. Mnohé z nich prezentujú významné hudobné diela v zjednodušenej úprave, ktorú im pripravujú profesionálni hudobní skladatelia (školy si upravené skladby môžu zadarmo sťahovať z internetu, s touto prácou sa zapodievajú profesionálni hudobní skladatelia). Takáto forma vzdelávania sa v súčasnosti začína čoraz častejšie ponímať aj ako silný nástroj výchovy (dochádza tu k prepojeniu nadobudnutého vzdelávania do roviny praktickovýchovnej). Doterajší priebeh nás teda vedie k sentencii, ktorú môžeme vyjadriť tak, že vzdelávanie sa stáva nástrojom výchovy.2 Paradoxom dnešných čias v našom prostredí je však skutočnosť, že zo základných škôl (ale aj iných) takmer vymizli spevácke zbory.

 Súčasná realita

Nemožno poprieť, že dnešná realita je oproti minulosti odlišná. Už len tým, že ľudia môžu komunikovať s hudbou aj pomocou nových, nestatických, mobilných zdrojov, čo umožňuje jednotlivcom, skupinám ľudí hudobnú komunikáciu rozvíjať nezvyčajnými postupmi, dokonca v atypických priestoroch. V uvedenej hudobnokomunikačnej realite významnú úlohu zohrávajú často jednoduché až jednostranné (unilaterálne) výklady (aj z hľadiska ich významu), ktoré sa pomerne rýchlo prenášajú do života mladých ľudí predovšetkým za asistencie moderných informačných technológií, čím získavajú dynamický charakter.

V modernom svete nadobúda táto skutočnosť nielen dynamickú povahu, ale i priekopnícky, objavný charakter (najmä z pohľadu mladých ľudí). V tomto procese registrujeme aj fakt, že nové komunikačné trendy, netradičné korelácie z vedných disciplín (popri prežívajúcich) postupne roztvárajú priestor pre pestrejšie formy komunikácie subjektov s hudbou, na ktoré školská hudobná výchova už dlhšie nedostačujúco reaguje – predovšetkým sugestívno-atraktívnou „živou“ hudobnou výpoveďou (takisto obsahovou variabilitou). V hudobnej výchove preto pozorujeme najmä stratu spontánnych reakcií jedinca na hudobný produkt. Tie sa nedajú vyvolať vedome u učiacich sa subjektov, pretože ide o komplexný emocionálny jav. K jeho dominujúcim komponentom sa podľa M. Franěka (2005) radí pagina výrazovosti a zážitkovosti.3

V modernom procese zmien sa teda stretávame aj so stratou postavenia hudobnej výchovy v existujúcom slovenskom školskom systéme, ale i jej významu pri poznávaní akceptovaných spoločenských hodnôt, rozvíjaní vôľových vlastností mladého človeka a jeho zodpovednosti. V tejto situácii nestačí meniť názvy katedier hudobnej výchovy, najmä keď robíme neustále kroky vzad, čo negatívne vplýva na úroveň a postavenie hudobnej výchovy v školách (potvrdzuje to aj klesajúci záujem o štúdium hudobnej výchovy na pedagogických fakultách), ako i na sebavedomie učiteľov hudobnej výchovy. Problémovo sa javí aj skutočnosť, v rámci ktorej ustavične odolávame fázam radikálnej nerovnováhy medzi pedagogickým, humanitným, prírodovedným vzdelávaním a myslením. V tejto situácii čoraz častejšie konštatujeme, že v ostatných desaťročiach nám chýbajú osobnosti, ktoré by boli schopné prekonať tento nepriaznivý stav (nielen obhajovať postupy, ktoré neprinášajú zmenu).

Pravdou však je, že postupne si začíname uvedomovať závažnosť spomenutých problémov, ako i význam tvárnosti pedagogického myslenia. Takýto trend z času na čas sledujeme v novátorsky koncipovaných výskumných programoch a ich výstupoch. Niektorí bádatelia v nich súbežne odkrývajú prítomnosť viacerých línií (vrátane konfrontačných), ktoré sledujú na rozsiahlejšej platforme, čo skúmaniu a výstupným produktom dodáva hodnovernosť, objektívnosť myslenia (napríklad O. Elschek a kol.: Multimediálna spoločnosť na prahu 21. storočia, 2005).

Nový pohyb myslenia v bádateľskom prostredí umožňuje etablovanie kognitívnych procesov, predovšetkým v teoretickej rovine. Tie sú štrukturálne dynamicky previazané, či už pri prekonávaní časových a priestorových bariér alebo pri poznávaní procesov kultúry, vzdelávania, teda so všetkým, čo ľudský organizmus uchováva. Ide o interdisciplinárne aktivity (myslenia, filozofie, psychológie atď.), čo je nevyhnutné na to, aby okrem výskumníkov získali prehľad o teoretickom pozadí metodických zmien aj pedagógovia. Jednak preto, že ich možno aplikovať v metodológii hudobnej pedagogiky, a jednak poslúžia ako impulzy pre pedagogické myslenie v dobovom bádateľskom kontexte.

Uvedomujeme si, že bádateľské výstupy by sa mali intenzívnejšie vnášať do celkovej koncepcie vzdelávania a výchovy, no rovnako je potrebné väčšmi implikovať do spoločenského vedomia projekciu formovania subjektu hudbou či umením (tento postulát nebol v minulosti neznámy, nezanedbával sa jeho vplyv na rozvoj obzoru jedinca), čo by rozšírilo jej pásmo poznania. Upevnilo by to porozumenie a dôveru v spoločnosti, ako aj pozdvihnutie kreditu hudobnej výchovy v modernom vzdelávacom svete (za hudobnú societu to budú iné vedné disciplíny sotva presadzovať). Žiada si to akceptovať známu pravdu, že ak chceme vidieť svoju budúcnosť, perspektívu, mali by sme poznať aj históriu (napríklad premeny hudobnopedagogického myslenia), čo by zabránilo nielen strate kontinuálneho myslenia, ale aj úbytku už poznaného. Je to fakt, ktorý netreba opomenúť či vynechať z nášho myslenia – stojí totiž na dôvere spoločnosti a zodpovednosti ľudí už len tým, že vytvára základ pre našu orientáciu pri stanovovaní nových cieľov. Okrem iného je to evolučná investícia, keďže zasahuje do detského rozvoja, jeho budúcej prosperity, ako i do tvorivého hudobnopedagogického napredovania.

V závere textu si dovolíme pripomenúť dlhodobo známy poznatok, že hudba je v živote človeka cesta k radosti, k tvorivým podnetom, aktivitám, ktorá výrazne napomáha rozvoj jedinca, jeho celostnú výchovu, kultivuje človeka, inovatívny proces myslenia, komunikácie a vzdelávania.

Poznámky:

1) Pozri štúdiu: VEREŠ Jozef. 2017. In: Hudobná pedagogika v premenách. Opus Musicum, č. 5, roč. 49, 2017, s. 36 – 50. ISBN 0862 8505.

2) Podobný názor zastáva aj Bohumil Kartous.

3) Bližšie pozri: FRANĚK, Marek. 2005. Hudební psychologie. Praha Karolinum, 2005. ISBN 80-246-0965-7.

 (Autor je docent na Katedre hudby Univerzity Konštantína filozofa v Nitre.)

Zdroj: Jozef Vereš. Stimuly poznávania hudobných premien. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 11 – 12 (27. 3. 2019), ISSN 0862-5999, s. 3.