Sto rokov Alexandra Bachnára v knihe

121

Dňa 20. novembra 2019 o 17. hodine sa v Dvorane Ministerstva kultúry SR v Bratislave uskutočnila slávnostná prezentácia publikácie Alexandra Bachnára Mojich 100 rokov.

Alexander Bachnár bol účastník SNP židovského pôvodu, ktorý vo februári 1940 narukoval do šiesteho robotného práporu. Jeho príslušníci dostali staré prefarbené uniformy po príslušníkoch rakúsko–uhorského námorníctva ešte z 1.svetovej vojny, pretože bolo potrebné, aby sa odlišovali od ostatných vojakov. V júni 1942 dostal príkaz odísť do pracovného tábora v Novákoch, kde istý čas nakladal uhlie, učil na tamojšej základnej škole a nakoniec sa sám stal jej riaditeľom. Po Novákoch sa s viacerými ľuďmi z tábora zapojil do povstania – v tábore pôsobila komunistická bunka, preto povstanie očakávali a pripravovali sa naň. Zháňali a kupovali zbrane od slovenských vojakov a po nociach sa cvičili, ako s nimi zaobchádzať. Až do konca vojny bol partizánom. Zaujímavé je najmä to, že v povstaní bojovala čisto Židovská jednotka, ktorá sa skladala práve z chlapcov z Nováckeho tábora a mala asi dvestopäťdesiat členov. Alexander Bachnár v nej pôsobil ako veliteľ čaty. Jeho skupina bojovala na viacerých frontoch – pri Turčianskom Svätom Martine, v Gaderskej doline či na Krížnej, kde došlo aj k rozdeleniu skupiny: väčšia časť sa spojila so sovietskou jednotkou, druhá, tá pod jeho velením, smerovala na Vtáčnik. Po vojne mu bol udelený vojnový kríž,  medaila za chrabrosť (Československá medaila za chrabrosť pred nepriateľom), Rad Slovenského národného povstania za zásluhy počas SNP a ďalšie vyznamenania nielen doma, ale aj v zahraničí.

Aktualizácia

Kniha 100-ročného účastníka SNP pripomenie, že v povstaní bojovali aj židia

Alexander Bachnár (29. júla 1919, Topoľčany) bol účastníkom Slovenského národného povstania židovského pôvodu. Ešte predtým však na vlastnej koži pocítil prenasledovanie židov počas 2. svetovej vojny. Najskôr v marci 1939 ako žid nemohol dokončiť Pedagogickú akadémiu. Následne musel vo februári 1940 narukovať do šiesteho pracovného práporu. Jeho príslušníci dostali staré prefarbené uniformy po príslušníkoch rakúsko–uhorského námorníctva ešte z 1. svetovej vojny, aby sa odlišovali od ostatných vojakov.

Bachnár v júni 1942 dostal príkaz odísť do pracovného tábora v Novákoch, kde istý čas nakladal uhlie, učil na tamojšej základnej škole a nakoniec sa sám stal jej riaditeľom. Po Novákoch sa s viacerými ľuďmi z tábora zapojil do Slovenského národného povstania. V tábore pôsobila komunistická bunka, preto povstanie očakávali a pripravovali sa naň. Zháňali a kupovali zbrane od slovenských vojakov a po nociach sa cvičili, ako s nimi zaobchádzať.

„Zaujímavé je najmä to, že v povstaní bojovala čisto židovská jednotka, ktorá sa skladala práve z chlapcov z nováckeho tábora a mala asi 250 členov. Alexander Bachnár v nej pôsobil ako veliteľ čaty. Jeho skupina bojovala na viacerých frontoch – pri Turčianskom Svätom Martine, v Gaderskej doline či na Krížnej, kde došlo aj k rozdeleniu skupiny. Väčšia časť sa spojila so sovietskou jednotkou, druhá, tá pod jeho velením, smerovala na Vtáčnik,“ upozornilo ministerstvo kultúry. Bachnár bol partizánom až do konca vojny. Po jej skončení našiel z celej svojej rodiny už len sestru Elu a otca. Ostatných súrodencov a aj mamu zavraždili. Bachnára vyznamenali po vojne vojnovým krížom, československou medailou za chrabrosť pred nepriateľom, Radom Slovenského národného povstania za zásluhy počas SNP a ďalšie vyznamenania nielen doma, ale aj v zahraničí.

Ani po skončení holokaustu však pre Bachnára nebol život jednoduchý. Ako spomína v rozhovore pre občianske združenie Edah, ktoré sa venuje výskumu židovskej histórie a jej sprístupneniu verejnosti, „po vojne a hlavne po roku 1949 sa moja kariéra vyvíjala dramaticky. Najprv som bol vyžiadaný do redakcie Pravdy, ústredného denníka, kde som robil prakticky len dva roky. Pod vplyvom procesu so Slánskym ma odtiaľ vyhodili“. Následne bol zváračom v Chemických závodoch Juraja Dimitrova (Dimitrovke) v Bratislave.

„Potom si ma predvolali na ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska, kde sa ma pýtali, či chcem ďalej pracovať pre noviny. Odpovedal som, že ak mi to umožnia, tak áno,“ popísal. Pracoval ako redaktor Práce, ako sekretár Práce a neskôr ako zahranično-politický redaktor. „V Práci som pôsobil až do roku 1969, kedy ma vyhodili a rovnako aj vylúčili zo strany. Označili ma za pravicový antisocialistický element,“ spomína ďalej. Hovorí, že v redakcii mal dobré meno a postavenie.

V tom čase však viacerých židov vylúčili zo strany a vyhodili zo zamestnania. Išlo o vtedajšiu politiku komunistickej strany. Ani v ťažkých chvíľach však nerozmýšľal nad emigráciou. „Presadzoval som názor, že ja som za tento národ, za túto republiku bojoval. Bol som pripravený, teraz použijem veľké slová – obetovať svoj život! Je to moja krajina, z ktorej ma nikto nedostane, ja sa už vyhnať nenechám! Kvôli tejto myšlienke som tu naozaj zostal,“ hovorí Bachnár v článku zverejnenom na webstránke združenia Edah – http://edah.sk/family/alexander-bachnar/24/.